Keď sa Mária vracala od svojej dcéry Emy, zastavila sa po ceste v obchode pre nejaké dobroty. Kráčala k prechodu, keď zbadala Zuzanu – zohýbanú, unavenú. Najprv si myslela, že sa mýli, no pri lepšom pohľade ju spoznala.
“Zuzana,” oslovila ženu, ktorá kráčala ťažkým, šuchajúcim krokom. V hlave jej blesklo: “Vyzerá, že to s ňou nie je bohviečo…”
Zuzana zdvihla hlavu a usmiala sa unaveným úsmevom.
“Maríčka, ahoj, zlatá, hneď som ťa spoznala, aj keď sa dlho nevidíme.”
Kedysi pracovali spolu, dokonca sa priatelili, aj keď medzi nimi bol päťročný rozdiel. Keď Mária odišla na dôchodok, Zuzana už bola dôchodkyňa, no stále pracovala.
“Ach, ako sa teším na dôchodok, ani deň viac nebudem robiť!” hovorívala Mária, zatiaľ čo jej kolegyňa sa na ňu pozerala so závistou.
“Tej je dobre. Ja neviem, kedy prestanem robiť. Deti potrebujú pomoc, splácam úvery.”
Po Máriinom odchode sa už nestretli.
“Zuzana, sto rokov, sto zím! Dávno sme sa nevideli,” zvolala radostne Mária.
“Áno, čas uteká, mne je už sedemdesiat. Práve idem z lekárne, bývam teraz tu blízko.”
“Ako to blízko?” prekvapilo Máriu – vedela, že Zuzana bývala v rodinnom dome. “Predala si dom?”
“Bývam u sestry v dvojizbáku, navyše sme k nej presťahovali aj mamu z dediny. Má už deväťdesiatdva, staráme sa o ňu. Samozrejme, v mojom dome mi bolo lepšie, ale…” odmlčala sa, “neviem si zvyknúť na byt. Je tam dusno, v tom betónovom klietke sa ťažko dýcha. Celý život som žila v drevenom dome.”
“A prečo tam už nebývaš?” Sadli si na lavičku, obe mali zjavne čas.
Mária a Zuzana sa kedysi priatelili, chodievali na návštevy. Zuzana vždy bola usmiata a milá žena. Jej úprimný úsmev priťahoval ľudí ako magnet. A aká bola výborná gazdiná! V dome vždy bolo upratané, na stole kopec dobrot – uhorky, paradajky, bylinky, bobule z jej záhrady. Vždy bola pohostinná, vtedy ešte mala manžela. Lenže ten pil a vyvolával hádky. Našťastie nezil dlho. Zuzana ostala sama s dvoma deťmi, ale príliš to neriešila. Áno, bolo ťažké vychovávať sama syna a dcéru, no aspoň bol pokoj. Predtým žila ako na sopke, čakala, v akom stave sa manžel vráti z práce.
Čas sa ťahal. Deti vyrástli. Ako prvý sa oženil syn, s manželkou si prenajímali byt. Keď však žena zistila, že je tehotná, presťahovali sa k Zuzane.
“Mama, budeme bývať u teba, a s bábätkom nám pomáhaš,” oznámil jej syn bez okolkov.
“No keď si sa tak rozhodol, synček, bývajte tu,” odpovedala.
Bolo jej trochu smutno, že sa s ňou vôbec neporadil, ale nebránila im. Dcéra tiež bývala s ňou, v dome bolo miesta dosť. Ťažšie bolo, keď sa narodil vnuk. Dieťa bolo v noci nepokojné, často plakalo, takže nikto sa nevyspal. Zuzana chodila do práce s bolesťou hlavy, ale čo už – deti sú deti.
Pomáhala s vnukom, o víkendoch s ním chodila na prechádzky, aby uľavila nevestku. Niekedy syn s manželkou išli na návštevu a nechali dieťa u nej na celý víkend.
“A prečo si ho neberú so sebou?” pýtala sa Mária, keď jej Zuzana rozprávala o svojich starostiach.
“Veď chcú oddych, ísť do krčmy, alebo s kamarátmi na ryby, na chatu do
