Čistý sporák
– Vierka, poď sem.
Žiadne prosím. Žiadne keď skončíš. Len poď sem, ako keby volali psa.
Oprela mop o stenu a vošla do kuchyne. Peter sedel za stolom a pozeral do mobilu. Na svojom zvyčajnom mieste pri okne sedela Božena Petrovna. Pila čaj. V miestnosti voňala varená kapusta a tabletky, ktoré svokra hltala od rána do večera.
– Mama vraví, že si opäť neumyla sporák poriadne, povedal Peter, ani sa nepozrel od mobilu.
– Veď som ho umývala včera.
– Zle si umývala.
Božena Petrovna položila šálku na podšálku, až to ticho klaplo.
– Ja nie som zvyknutá na špinu v dome, povedala samozrejmosťou v hlase. Vždy som mala poriadok. Dvadsať rokov som tu všetko viedla sama a nikdy to takto nevyzeralo.
Vierka mala päťdesiattri rokov. Stála v kuchyni v gumených rukaviciach a s mokrými rukami znova počúvala tú istú pesničku.
– Ukáž mi, kde je špina, povedala. Umyjem.
– No veď presne, ukáž, pridal sa Peter. Sama to nevidíš? Alebo ti mám ukazovať po kolenách?
Povedal to ticho. Skoro pokojne. On vždy tak bez kriku, ale slová mali váhu, čo trafila presne tam, kde to bolí.
Vierka sa pozrela na sporák. Leskol sa. Včera po večeri ho drhla polhodinu. Bol čistý.
A tam sa niečo zlomilo.
Žiadny výbuch. Žiadne slzy. Len sa pozrela na čistý sporák, potom na Petra s mobilom, potom na Boženu Petrovnu s čajom a vnútri bolo ticho. Také predtým, než sa niečo rozbije natrvalo.
Stiahla si rukavice. Položila ich na stôl.
– Dvadsaťosem rokov to počúvam, povedala. Stačilo.
Peter zdvihol oči od mobilu. Božena Petrovna ostala s šálkou v ruke.
– Čo si to povedala? spýtal sa Peter.
– Povedala som: stačilo.
Vyšla z kuchyne. V izbe otvorila skriňu, vybrala veľkú igelitku z Tesca a začala baliť veci. Nie veľa. Doklady, dva svetre, spodnú bielizeň, nabíjačku na mobil. Ruky sa jej netriasli, čo ju samotnú prekvapilo. Bola pokojná, akoby po rokoch konečne prijala rozhodnutie.
Z kuchyne doliehali hlasy. Najprv tiché, potom hlasnejšie.
– Peter, ty ju nepočuješ? Choď, zastav ju!
– Choď ty, keď chceš.
Vierka si obliekla bundu, vzala tašku a vyšla do predsiene. Obula sa. Otvorila dvere.
– Vierka! zakričala Božena Petrovna z kuchyne. Vieš vôbec, čo robíš? Kam pôjdeš? Bez neho si nikto! Nikto!
Vierka zavrela za sebou dvere. Ticho, bez tresku.
Na schodoch to smrdelo od mačacieho wc na treťom poschodí a čerstvou farbou z prízemia. Zišla dolu a vyšla na ulicu. Bol október, studený a vlhký, lístie ležalo na asfalte ako mokrý koberec. Vierka zastala pri vchode a vytiahla mobil.
Slávka zdvihla na druhýkrát.
– Slávka, povedala Vierka. Odišla som.
Pauza.
– Odkiaľ?
– Od Petra. Navždy. Nemám kam ísť.
Ticho tri sekundy. Potom Slávka povedala:
– Poznáš adresu? O dvadsať minút som doma. Počkaj pri vchode, dám ti kód na vrátnika.
***
Slávka bývala v jednoizbovom byte na Sadovej ulici. Malý, ale jej vlastný kúpený za svoje pred siedmimi rokmi, robila vtedy recepčnú, odkladala každé euro. Byt plný políc, kvety všade, na kuchynskej stene doska s magnetkami z rôznych miest. Voňalo to kávou a niečím sladkým, možno škoricou.
Vierka sedela na gauči s horúcim čajom v rukách, naproti Slávka, nohy pod sebou, sledovala ju, neprerušovala.
– Rozprávaj, povedala Slávka.
– Nemám čo. Zas to isté. Sporák špinavý. Polievka bez chuti. Zle umytá podlaha. A pozerajú na mňa, akoby som bola pokazený spotrebič.
– Vierka, to bolo vždy tak. Čo dnes bolo iné?
Vierka premýšľala.
– Dnes som sa pozrela na čistý sporák a vedela som, že ak neodídem, neodídem už nikdy. Že tam aj zomriem. Proste jedného dňa si ľahnem a neprestanem, a oni povedia, že som sa o seba nestarala.
Slávka prikývla. Nič nepovedala. Nabrala ešte čaj.
V noci Vierka ležala prikrytá teplou dekou, počúvala ticho. Skutočné ticho. Žiadna telka zo susednej izby. Žiadny kašeľ Boženy Petrovny za stenou. Žiadny pocit, že musí vyskočiť, ísť, starať sa.
Nespala do tretej. Nie od strachu, len preto, lebo netušila, aké je to ležať bez povinností.
Napokon predsa zaspala.
***
Mobil mlčal dva dni. Na tretí napísal Peter: Kedy sa vrátiš? Žiadne prepáč. Žiadne musíme sa porozprávať. Len kedy sa vrátiš, ako výjazd na služobku.
Vierka správu prečítala a vrátila mobil do vrecka.
– Správne, povedala Slávka, čo to videla. Neodpovedaj. Nech sa zamyslí.
– Nebude sa mať nad čím zamýšľať, povedala Vierka. On si myslí, že sa spamätám a vrátim. Navždy si to myslel. Že neodídem.
– A odídeš?
Vierka pozrela z okna. Vonku šedý október, vlhké autá, stromy bez lístia.
– Odídem. Len neviem kam.
Prvé týždne boli zvláštne. Vierka nevedela, čo so sebou. Celý život vstávala o siedmej raňajky, upratať, oprať, skočiť do lekárne pre svokru, do obchodu, zas navariť, upratať Od rána do noci. Stále málo a zle.
Teraz vstávala a deň bol prázdny. Nemusela nič. Bolo to skoro neznesiteľné.
– Slávka, povedala raz ráno, keď Slávka už šla do práce. Musím niečo robiť. Inak sa zbláznim.
– Prácu si hľadaj.
– Čo? Dvadsaťosem rokov som bola doma.
– Veď si výtvarníčka.
Vierka sa krátko zasmiala.
– Bola som. Po škole dva roky v časopise, potom svadba Peter povedal, že načo, keď zarobí on. A jeho mama, že slušné ženy sa starajú o domácnosť, nie behajú po úradoch.
– A ty si súhlasila.
– Hej. Bolo mi dvadsaťpäť, myslela som, že to je láska. Že sa o teba postarajú.
Slávka chvíľu ticho, obliekala si kabát.
– Vierka, mám v skrini akvarely od neteri. Aj papier. Zober, skús.
– Načo?
– Ruky si ešte pamätajú, ako sa to robí.
***
Farby Vierka našla dolu v skrinke, zabalené v novinách. Detské, lacné, v plastovej krabičke so srnkou. Aj hrubý papier, blok na akvarely, poloprázdny. Všetko si vzala, sadla za kuchynský stôl, dlho pozerala na čistý papier.
Potom vzala štetec.
Najprv to nešlo. Farba nestekala ako mala, ruka sa triasla, krivé proporcie. Tri papiere roztrhala. Potom sa upokojila a len tak natierala bez plánu, iba farba, iba tvar.
Za hodinu pred ňou ležal malý akvarel jesenný dvor z pohľadu cez okno. Mokré stromy, šedé nebo s ružovým pásikom.
Pozrela naň a myslela: toto som urobila ja.
Nie polievku. Nie čistý sporák. Toto.
Večer prišla Slávka, uvidela obrázok a zastala.
– To je tvoje?
– Moje.
– Veľmi dobré.
– Všetko krivé.
– Ale živé, povedala Slávka. Takých dvorov som videla stovky, ale tento je skutočný. Cítiš.
Vierka mlčala, obrázok neschovala.
***
V Petrovi Jurajovi Balážoviho byte sa dialo, čo nečakal.
Prvé tri dni čakal, že sa Vierka vráti. Kam by šla? Nič nevie. Nemá peniaze, prácu, byt. Príde, nemá na výber.
Neprišla.
Štvrtý deň zistil, že chladnička je prázdna. Celkom. Ráno ju otvoril, jeden jogurt, zavrel. Išiel do práce hladný.
Večer sedela mama v kuchyni a uprene ho pozorovala.
– Najedol si sa?
– Nie.
– Ani ja. Doniesol si niečo z obchodu?
– Nie, nestihol som.
– Takže si ani nejedol a ani nič nepriviezol, povedala Božena Petrovna. Sedemdesiatosem rokov žijem, toto som nezažila doma ani chleba.
– Mama, choď sama do obchodu.
Dlhá pauza.
– Sedemdesiatosem, pomaly povedala, mám kolená, tlak. Palica. A ty mi povieš choď sama.
– Mama, nestíhal som, pracoval som.
– A Vierka pracovala? Celé dni slúžila tebe, a ty si ju vyhnal!
Peter zdvihol hlavu.
– Ja ju vyhnal? Ona sama šla!
– Lebo si ju k tomu dohnal! zvýšila hlas mama. Vravel som ti: buď k ľuďom miernejší. Ale ty vieš všetko najlepšie.
– Ty si jej každý deň kapala na mozog! Sporák, polievka, podlahy!
– Robila som len poznámky! Je to môj dom!
– Je to môj byt, mama!
Hľadeli na seba prvýkrát za roky. Vierka medzi nimi už nebola, nefungovala už ako vankúš medzi nárazmi.
Peter vstal, obliekol bundu a odišiel. Treskol dverami.
Božena Petrovna ostala sama na kuchyni. Vonku tma. Postavila sa, rozsvietila, otvorila chladničku, pozrela na jogurt, zavrela.
Sadla si. Také ticho, aké nebývalo, kým tam žila Vierka.
***
November priniesol mrazy a prvý sneh. Vierka už tri týždne bývala u Slávky a pomaly sa spamätávala, ako človek, čo ho dlho držali zavretého a konečne vyšiel von. Najprv to oslepuje, potom si zvykneš.
Každý deň maľovala. Kúpila si poriadne akvarely. Slávka našla na internete inzerát: malá dielnička na Riečnej ulici, dvadsať metrov, veľké okno na sever, drevená podlaha. Lacné, nedokončené, opadané omietky.
Vierka prišla a vedela hneď: toto je jej miesto.
– Prenajmeš si? spýtala sa staršia pani v pletenej čiapke.
– Prenajmem.
Peňazí nebolo. Vierka predala zlaté náušnice od rodičov, čo jej dali na svadbu. S ťažkým srdcom, kvôli spomienkam. Potom si povedala: načo spomínať?
Dielňa bola jej útočisko. Ráno prišla, otvorila okno, dnu prúdlil chlad so snehom a riečnou vôňou. Voňalo tu farbami, ľanovým olejom, drevom. Rozložila náčinie, papier alebo plátno a robila. Hodiny. Zabúdala aj jesť.
Maľovala všetko: krajiny, dvory, zátišia s hocičím z kuchyne hrnček, jablko, starú topánku. Každým obrazom jej to šlo lepšie. Ruky si pamätali, len potrebovali rozcvičku po dvadsiatich ôsmich rokoch ticha.
V decembri zavolala Slávka priamo do dielne:
– Vierka, v našom hoteli chystajú výstavu miestnych umelcov. Malé, v hale. Spomenula som ťa. Dáš pár obrazov?
– Slávka, ja nie som maliarka. Len teraz som začala.
– Si. Videla som tvoje práce.
– To je len amatérčina.
– Vierka, tridsať rokov si si nahovárala, že len toto alebo iba hento. Stačí. Prinesieš obrazy?
Vierka chvíľu mlčala.
– Dobre, povedala. Prinesiem.
***
Tam spoznala Alexandra Jozefa Bukovského.
Prišiel na otvorenie náhodou mal rezerváciu, ocitol sa tam. Vysoký, kostkovaná košeľa, šediny, tiché sivé oči. Stál pri jednom Vierkinom obraze: zimný park, lavička, stopy v snehu tam a späť.
Vierka prišla, chcela napraviť rám. Počula jeho tichú poznámku:
– Tak aj to vyzerá. Prišli, posedeli, odišli.
– Myslíte tie stopy? spýtala sa.
Otočil sa, nesklamal sa, že ho pristihla pri monológu s obrazom.
– Áno. Hľadím na to, že dvaja ľudia tu boli. Sadli si, potom každý šiel svojou cestou. Či sa pohádali, či nie, to neviem.
– Ja som myslela, že je to len jeden človek. Došiel, posedel, vrátil sa domov.
– Sám by nezanechal takéto kľukaté stopy, povedal vážne. Tí boli dvaja.
Vierka sa pozrela zrazu novými očami.
– Možno fakt dvaja, prikývla.
Potom sa rozprávali dvadsať minút. Vyšlo najavo, že je z vedľajšieho mesta, bol tu pomôcť bratovi s opravou bytu. Sám bol remeselník všetko, stolár, elektrikár, kúrenár. Vdovec, dvaja dospelí synovia. Hovoril striedmo, ale veľmi počúval. Neprerušoval. Nesledoval mobil. Pozeral na ňu, keď rozprávala.
Bolo to nezvyk, nevedela, čo s tým.
Pri odchode sa spýtal:
– Máte vizitku?
– Nie, rozpačila sa. Nemám.
– Tak aspoň číslo dáte?
Dala. Potom premýšľala, či chcel obraz kúpiť.
Za tri dni prišla správa: Dobrý večer. Tu Alexander, rozprávali sme sa o stopách v snehu. Rád by som kúpil ten obraz, ak ešte nie je predaný.
Predaný nebol. Prišiel, obraz starostlivo zabalil, spýtal sa, či môže vidieť ďalšie práce.
Šli do dielne. Dlho a mlčky si ich pozeral. Kúpil ešte dva malé krajinky.
– Dobre maľujete, povedal.
– Dlho som nemaľovala, priznala.
– Prečo?
Pokývala plecami. Nešla vysvetľovať. Ešte nie.
– Život tak zariadil.
Prikývol, prijal to, ďalej sa nevypytoval.
***
Peter zavolal v januári. Vierka bývala u Slávky a v dielni. Oficiálne boli stále manželia, papiere ešte nedala.
Zavolal večer, keď dorábala obraz veľké zimné zátišie, čečina vo váze, šišky, sviečka.
– Vierka, ozval sa.
– Áno?
Ticho.
– Mama je chorá.
– Mrzí ma to.
– Nemohla by si prísť? Aspoň raz do týždňa. Pomôcť s domácnosťou.
Vierka položila štetec.
– Peter, ja som odišla. Žijem oddelene. Chodiť pomáhať nebudem.
– Stále si moja žena.
– Zatiaľ áno. Ale je to dočasné.
– Vierka, nepreháňaj. Vráť sa. Porozprávame sa.
– My sme sa nikdy nerozprávali, Peter. Dvadsaťosem rokov. Iba tvoj hlas, tvojej mamy, a ja som počúvala a robila.
– Preháňaš.
– Možno, povedala pokojne. Ale vrátiť sa nechcem.
Zložila. Ruky sa jej netriasli. Prekvapilo ju to.
Pomyslela si: ľudia si asi myslia, že som len manželka, čo odišla. Bežné. Ale vnútri to bolo ako znovu sa učiť chodiť. Každý deň.
***
Vzťah s peniazmi si budovala pomaly. Obrazy sa predávali málo, ani draho. Niekedy kartičky, niekedy menšie krajinky ako darček. So Slávkinou pomocou si spravila stránku, pomaly si ju nachádzali ľudia.
Na skromné žitie stačilo. Dielňa, jedlo, oblečenie. Bez prebytku, ale stačilo.
Nečakala, že sa to bude cítiť ako bohatstvo. Ale bolo to tak.
Alexander dochádzal každé dva-tri týždne. Spolu na kávu, v parku, alebo prechádzka po zasneženom meste. Rozprával o práci, o synoch jeden ženatý, čakal dieťa. Ona o obrazoch, že chce vyskúšať olej, nielen akvarel.
Nikdy netlačil. Nie náhlil. Jedného dňa si uvedomila, že čaká na jeho príchod. Keď nebol, dielňa bola prázdnejšia.
– Slávka, povedala raz. Alexander nerozumiem.
– Čomu?
– Je veľmi dobrý. To ma desí.
– Prečo by malo desiť dobré?
– Lebo som zvyknutá, že za dobrým niečo zlé vždy príde.
Slávka sa na ňu dlho pozerala.
– Vierka, nie každý to tak má.
Vierka o tom dlho premýšľala. Pár dní.
Potom Alexandrová napísala prvá: Nechcete prísť v sobotu pozrieť novú veľkú vec?
Prišiel v sobotu. Pozrel obraz. Povedal, že dobre. Potom opäť na kávu, tam sa spýtal:
– Vierka, nechceli by ste na výlet na víkend? Poznám starý kláštor, krásny v zime, hodinu odtiaľto.
Povedala: chcem.
***
Z bytu na Kukučínovej vedela, čo u Petra. Občas zavolala suseda, pani Anička staršia z vedľajšieho poschodia, s ktorou sa Vierka často rozprávala na schodoch.
– Vierka, vieš čo? Oni tam nemajú život, ale peklo. Cez stenu počuť krik. Božena Petrovna Petra každý deň kritizuje, že ťa neudržal. A on jej odpovedá. Včera tak kričali, že som chcela volať políciu.
Vierka počúvala a cítila len vzdialený smútok. Nie žiadne škodoradosť. Len že takto to chodí.
Bez nej im nebolo zle lebo chýbala Vierka. Bolo im zle lebo nemal kto brať rany. Cely život strieľali jedným smerom, teraz objekt odišiel, strieľajú po sebe.
Vo februári pani Anička povedala, že Boženu Petrovnu odviezli do nemocnice. Tlak, srdce. Peter sedel pri nej sám, zamračený.
Vierka postavila čajník, rozmýšľala: mala by zavolať. Predsa len dvadsaťosem rokov. Predsa je to človek.
Potom si povedala ešte raz nemusím. Celý život som robila, čo treba. Nech teraz robí druhý.
***
Marec priniesol odmäk, vôňu topenia snehu. Vierka sa v sobotu prechádzala cez trh, plátenná taška na raňajky, stála pri stánku s predčasnou zeleninou, vyberala rajčiny, premýšľala, že by chcela namaľovať trh: farby, rušno, ľudia.
Vtedy uvidela Petra.
Šiel s taškou, pozeral do mobilu, nevšimol si ju. Zdalo sa jej, že zostarol. Alebo ho tak so odstupom videla prvýkrát. Ovisnuté ramená. Pokrčená bunda. Sivá tvár.
Stála a čakala na pocit. Strach? Hnev? Chuť utiecť, aby si ju nevšimol?
Nič z toho.
Peter zdvihol hlavu, zbadal ju. Zastal.
Pohľady cez tri stánky.
– Vierka, povedal.
Hlas ako vždy tichý. Ale niečo cudzie v ňom bolo. Rozpačitosť.
– Peter, povedala.
Pristúpil bližšie. Predavačka vedľa sa tvárila, že veľmi triedi jablká.
– Ako sa máš? spýtal sa.
– Dobre.
– Si schudla.
– Možno.
– Mama je v nemocnici. Srdce.
– Viem. Mrzí ma to.
Odmlčal sa. Tašku preložil z ruky do ruky.
– Ty sa už naozaj nevrátiš?
Vierka sa naň pokojne pozrela. Bez zloby aj ľútosti.
– Nie, Peter. Nevrátim sa.
– Veď musíme nejak žiť
– Ty musíš. Ja už žijem.
Nevedel čo povedať. Vierka vzala rajčiny, zaplatila a pokračovala ďalej.
Srdce jej bilo rovno. Tam bol jej víťazstvo v tejto pokojnosti. Nie že odišla, nie že sa nevrátila, ale že tu stála a nebála sa. Nebola malá, neprikazovala si byť milšia, nehovorila veď on možno má pravdu, možno som prehnaná. Stála pred cudzím človekom skoro cudzím.
Kúpila ešte zeleninu, čerstvý chlieb a šla domov. Domov v zmysle dielne: už dávno si to tak nazývala.
***
Podala žiadosť o rozvod v apríli. Sama, bez právnika, obehala papiere. Peter neprotestoval. Stretli sa raz u notára, podpis, rozchod.
Nebola v jej mene žiadna časť bytu. Peter ostal vo svojom. Vierka sa nesúdila o majetok, bolo by to dlhé, ťažké. Slávka vravela, mala by, že mohla niečo získať. Vierka krútila hlavou.
– Nepotrebujem tamten byt, Slávka. Potrebujem žiť ďalej.
– Peniaze by sa zišli.
– Prídu peniaze. Iné, vlastné, povedala.
K letu sa s Alexandrom stretávali každý týždeň. Niekedy prišla ona k nemu, inokedy on k nej. On mal malý dom v tichej štvrti, v záhrade ríbezle a stará jabloň. Prvýkrát prišla v máji, dlho stála pod jabloňou v kvete.
– Krásne, povedala.
– Manželka ju zasadila, povedal jednoducho. Bez bolesti. Osem rokov, čo tu nie je. Ale jabloň kvitne.
Stáli spolu a pozerali na strom.
– Alexander Jozefovič, spýtala sa, nebojíte sa? Znova
– Byť blízko s niekým?
– áno.
Mlčal.
– Bojím sa, priznal. Ale páčite sa mi. Myslím, že strach nie je dôvodom nežiť.
Vierka sa zasmiala. Nečakane.
– Múdre.
– Ja som zvyknutý biť klince priamo, nie okľukou.
***
Na jeseň, presne rok od dňa, keď si Vierka vzala tašku a odišla z bytu na Kukučínovej, sedeli s Alexandrom večer v jeho kuchyni. On opravoval zásuvku, ona pri káve načrtla v skicári jeho, seba, kuchyňu, okno za ním záhrada.
Bolo teplo. Ticho. Voňalo drevom a kávou.
– Vierka, povedal bez zdvihnutia hlavy, nepreniesla by si sa sem?
– Kam?
– Ku mne sem.
Odmlčala sa. On ticho podťahoval skrutky.
– Mám dielňu tam.
– Viem. Tu je tiež miestnosť, veľké okno na východ. Ráno tam svieti slnko. Spomínal som?
– Spomínali ste.
– Tak čo?
Vierka pozerala na skicár kuchyňa, muž s skrutkovačom, žena s hrnčekom. Okno. Záhrada.
– Musím si premyslieť.
– Premysli.
– Nebudeš tlačiť?
– Nie.
– Prečo?
Odložil skrutkovač, skúšal zásuvku. Zatvorila sa hladko.
– Mám času dosť, povedal. A tlačiť dospelého je hlúpe.
Vierka znova pozrela na skicár.
– Dobre.
– Dobre že premyslíš, či že prídeš?
– Dobre, že prídem.
Prikývol. Sadol si vedľa, vzal si čaj. Sedeli v tichu a ticho bolo dobré.
***
Prešlo ďalšie pol roka.
Vierka bývala u Alexandra, dielňu na Riečnej nechala. Chodila tam trikrát do týždňa, tvorila. Izba s oknom na východ u Alexandra bola jej druhým miestom tam ráno kreslila, kým on už bol v práci.
Jej obrázky sa predávali častejšie. Slávou nevinikala, ale už mala svojich ľudí. Práca nebola veľkolepá, ale bola jej.
O Petrovi počula občas od pani Aničky. Božena Petrovna po nemocnici už ledva chodila, Peter najal opatrovateľku. Chodil do práce, večer domov. Žil, ako žil.
Vierka to počúvala a rozmýšľala, že aj tento človek bol kedysi jej celý svet. Jeho nálada bola jej počasím. Jeho slová boli jej pravidlami. Zvonku to vyzeralo ako dobrá rodina, vo vnútri to bola malá väznica bez zámku lebo najhoršie je väzenie, ktorého dvierka si držíš z vnútra sama.
Teraz mala iné nebo.
V decembri jedného utorka prišla do dielne skoro, ešte za tmy. Zapla svetlo, dala variť čaj. Za oknom padal sneh, pomalý, mäkký.
Volala Slávka.
– Vierka, ahoj. Ako sa máš?
– Dobre. Pracujem.
– Mám novinku galéria v centre zháňa jarných vystavovateľov. Malá, ale skutočná galéria. Videli tvoje veci na internete, chcú sa stretnúť. Tu je kontakt.
Vierka zapísala číslo.
– Slávka, oni chcú niečo vážne. Ja nie som nikto, nemám meno, žiadnu školu, nič.
– Vierka, päť rokov si nemaľovala. Teraz máš sto päťdesiat prác. To nie je málo.
– No
– Zavolaj. Len zavolaj.
– Dobre.
Zložila. Pozrela na číslo, potom von sneh stále padal, dvor čistý, ako nový papier.
Naliala si čaj, vzala štetec, začala maľovať. Zavolá. Neskôr. Najprv treba zachytiť ten sneh, kým je taký.
***
Večer Alexander prišiel. Zaklopal, vošiel, uvidel ju nad plátnom.
– Hotová?
– Ešte päť minút.
Sadol na stoličku, neponáhľal. Pozeral, ako tvorila. Zachytila jeho pohľad sústredený, pokojný. Tak sa hľadí na niečo milé.
Päť minút, upratala štetce a farby.
– Hotovo, povedala.
– Dobré to je, kývol na obraz.
– Neviem. Sneh sa ťažko maľuje. Vyzerá biely, a je modrý, šedý, ružový, všeliaky, len nie biely.
– Zaujímavé, vážne povedal. To by som nepovedal.
– Vyzerá jednoducho, ale vôbec nie je. Pozrieš a nevidíš.
Vyšli von. Zima, ticho, sneh už nepadal, vzduch čistý.
– Alexander, povedala Vierka, keď šli tmavým chodníkom. Volali mi z galérie o výstave v centre.
– A čo?
– Neviem, ísť či nie.
– Chceš?
Ticho.
– Chcem. Ale bojím sa.
– Čoho?
– Že povedia, že to nie je dobré. Že nie som maliarka. Že je to smiešne.
Alexander šiel vedľa, ruky vo vreckách, pozeral vpred.
– Vierka, vieš, že už nič strašné nehrozí?
– Ako to myslíte?
– Že to najhoršie máš za sebou. Žila si tam, kde ti tvrdili, že si nič. Dvadsaťosem rokov. Odišla si so sáčkom vecí. To bolo desivé. Galéria ak povedia nie, tak čo.
Zastala.
– Takto viete vždy presne do pointy.
– Snažím sa.
Zasmiala sa. Aj on sa usmial, trochu, pod lampou mu oči žiarili.
– Poďme, je zima, povedal.
Boli ticho. Sneh škrípal, lampy sa odrážali vľadovej škrupine mlák. Pred nimi svietilo domáce okno.
– Alexander Jozefovič, povedala.
– No?
– Ďakujem.
– Za čo?
– Že mi nikdy nehovoríte musíš alebo mala by si.
Chvíľu ticho.
– Dospelý človek sám vie, čo treba, odvetil. Ja môžem iba pripomenúť, nič viac.
Vošli do domu. V chodbe voňalo drevom a jabĺčkami zo pivnice.
Vierka vyzula topánky, vošla do kuchyne, rozsvietila.
Všetko bolo ako má byť: drevený stôl, dve stoličky, okno do záhrady. Na parapete ležal jej skicár.
Otvorila na včerajšom náčrte: kuchyňa, muž so skrutkovačom, žena s hrnčekom. Okno. Záhrada vonku.
Treba dorobiť sneh.
Vzala ceruzku.
*
List zo života som skončil s poznaním: kým žiješ podľa iných, vlastný život ti uniká popod ruky. Stačí zatvoriť za sebou dvere, zhlboka sa nadýchnuť, a zistiš aj ticho môže byť najväčšou výhrou. Netreba sa báť vlastného pokoja. Ešte aj ten sneh na mojich obrázkoch je zrazu iný: už nie biely, ale celý svet.
