Perfektná rodina
„Och, bojím sa.“ – Zuzana sa zastavila pred vchodom.
„Čoho? Mojej rodiny?“ – spýtal sa Janko a chytil priateľku za ruku.
„Že sa im nepáčim,“ – priznala Zuzana, vinným a vystrašeným pohľadom pozerala na Janka.
„Neboj sa. Uvidíš, všetko bude v poriadku. Milujem ťa. A tvojím mužom budem ja, nie rodičia. Poď,“ – Janko ju potiahol k vchodu.
„Mamu volajú Iveta Pavlovna. Zapamätala si?“ – poučil ju.
Zuzana pomaly zopakovala.
„Z nervozity to určite zabudnem alebo pomýlim,“ – úprimne priznala.
„A otca…“
„Ján Petrovich,“ – radostne vyhrkla Zuzana. „Dobre, aspoň tvoj otec má jednoduché meno. Odkiaľ má tvoja mama také otčestvo? Tvoj dedo bol Nemec?“
„Ako si na to prišla?“
Vošli do schodiska a Janko zavolal výťah.
„Pomenoval ju otec, môj starý otec, na počesť svojej ženy. Hovoril, že bola veľmi svetlým človekom. Herečkou. Škoda, že som ju nezažil, zomrela skoro. Jeho rod mal anglické korene.“
Výťah zastal a priateľsky otvoril dvere. Mladí ľudia vošli do kabíny.
„Neboj sa. Som s tebou,“ – povedal Janko a pritiahol dievča k sebe.
Dvere im otvorila neveľká, štíhla žena s krátkym účesom. Zuzanej sa zdala príliš mladá na to, aby bola Jankovou matkou. Úsmevom ich pozvala dnu.
Na sebe mala široké béžové nohavice z jemného hodvábu a bielu blúzku. V jasnom svetle chodby Zuzana všimla vrásky na jej tvári, ktoré prezradili vek.
„Dobrý deň,“ – povedala Zuzana a pozrela sa na Janka pre radu. Ale mlčal, nechcel jej pomôcť. Zo strachu, aby sa nepomýlila, Zuzana sa neoslovila Jankovu matku menom a sklopila oči.
„Vstúpte, Zuzanko. Nebojte sa. Nikto na prvýkrát nevysloví moje meno správne, všetci sa mýlia,“ – povedala s pochopením a Zuzana sa jej vďačne usmiala.
„Nie, topánky si nemusíte vyzúvať. Vstúpte. Janko! Kde sa tam motáš?“ – zvolala Iveta Pavlovna na manžela.
Čoskoro do izby vošiel širokoplecí pekný muž. Zuzane pripomínal herca z filmov, hoci vonkajšou podobou sa nepodobali. Vedľa neho vyzerala Iveta ako krehké dievča. „Aký musel byť v mladosti, keď je aj teraz taký atraktívny,“ – pomyslela si Zuzana.
„Ján Petrovich,“ – predstavil sa pekný muž a podal Zuzane ruku.
Vložila svoju úzku dlaň do jeho širokej dlane. Stisk bol krátky a príjemný, dlaň teplá a suchá.
„Poďte k stolu, lebo všetko vystydne,“ – príkazovo povedala Iveta.
„Janko, postaraj sa o Zuzanu,“ – rozlievajúc víno z už otvorenej fľaše, povedal Ján Petrovich.
Iveta opatrne vypočúvala dievčinu, nežiadala podrobnosti. A hneď rozprávala o ich rodine. Od vína alebo pokojnej atmosféry pri obede Zuzana cítila, že napätie opadlo.
„Nech sa vaši rodičia o nič neobávajú. So svadbou sa poradíme sami,“ – na záver povedala Iveta a priateľsky sa usmiala.
Jankova rodina sa Zuzane zdala perfektná. Jej rodičia boli úplne iní. Mama pri stole sa snažila všetkých nakŕmiť, otec veľa pil, dolieval si víno bez ohľadu na ostatných. A opitý začal veľa rečniť, učiť všetkých životu. Nevadilo mu, že ho nikto nepočúva. Dokázal ostro odpovedať mame, uraziť ju pred hosťami, keď sa ho snažila upokojiť.
Zuzanu vždy trápilo, aký má otec. Kvôli nemu by radšej nepozvala rodičov na svadbu, ale urazili by sa. Keby len mala takých rodičov ako Janko. A prečoS druhého dňa sa Zuzana rozhodla, že sa nesústredí na nedokonalosti druhých, ale na lásku, ktorú s Jankom spoločne budujú.
