Som si istá, že ti nebude prekážať? opýtala sa Martina, keď stála pri mojich dverách s veľkou taškou cez rameno a rozpačitým úsmevom, aký som u nej nikdy predtým nevidela. Viem, že to nie je najpríjemnejšie. Viem.
Martinka, prestaň. Už poď dnu, ustúpila som, podržala dvere. Izba je voľná, Ľuboš nič proti tomu nemá. Všetko je v poriadku.
Ľuboš proti tomu nič nemá, zopakovala a v tom opakovaní bol zvláštny tón. Nie irónia. Skôr prekvapenie. Akoby samotné slovo nič nemá bolo zrazu dôležité.
On málokedy niečo namieta, povedala som cestou do kuchyne. Zuj si topánky, papuče máš vľavo.
A tak sa to celé začalo.
Mám 52 rokov a Martina, moja spolužiačka z vysokých čias, 51. Pár rokov sme sa stretávali len na káve v centre, občas sme si volali. Myslela som si, že ju poznám. Dosť dobre na to, aby som jej otvorila bez rozmýšľania. Rozviedla sa. Zmluva na podnájom jej skončila, nové bývanie vybavovala, papieračky, úradníci Potrebovala dva-tri týždne, možno mesiac. Trochu času, kým sa znova postaví na nohy.
Žijeme v Trnave ani malom, ani veľkom meste, kde každý síce pozná svoje susedstvo, ale stratiť sa v anonymite sa dá. Naša bytovka je na sídlisku, susedia mávajú z balkóna. Bývam v trojizbovom, tretie poschodie, okná do tichej ulice. Ľuboš robí v stavebnej firme, nie je síce manažér, ale má istotu v plate. Učím ekonómiu na SPŠ. Sme manželia dvadsaťtri rokov. Dcéra žije v Bratislave, už dávno. Byt je uprataný, veci majú svoje presné miesto, nič netreba meniť, všetko svojím spôsobom známe.
Martina prišla jednou veľkou taškou a krabicou. Rozbalila sa ticho, nenápadne. Prvé tri dni som ju skoro nepočula. Odchádzala skôr, vracala sa neskoro, jedla minimum, rozprávala ešte menej. Ľuboš sa ma prvý večer krátko spýtal:
Na dlho?
Mesiac, odpovedala som.
Mesiac, zopakoval. Mal rovnaký tón ako Martina.
Nepripisovala som tomu význam. Nikdy si nevšímam maličkosti. Alebo si aspoň myslím, že nie.
Prvý záblesk neistoty prišiel v druhej polovici druhého týždňa. Vošla som do kúpeľne, a nádobka parfému, ktorú používam už celý tretí rok, bola inde. Volá sa Gardénia tmavozelený flakón, kúpený v parfumerii na Hlavnej ulici. Nebol na poličke vľavo, kde vždy býva, ale na umývadle. Pomyslela som si, že som ju tam dala ja. Posunula som späť. Zabudla.
Tretí týždeň som si všimla ďalšie zmeny.
Ráno sme raňajkovali všetci traja. Kávu robím po svojom: najprv studená voda, potom horúca nie vriaca, inak zhorkne. Ľuboš to vie, zvykne pochváliť. To ráno, keď som bola na telefóne, varila kávu Martina. A Ľuboš, keď ochutnal, poznamenal:
Výborné.
Odpísala som to Majke, ona to robí vždy takto, povedala Martina.
Pozrela som na ňu. Usmiala sa. Milé, nevinne. Tiež som sa usmiala.
Ale niečo sa vo mne zachytilo, nechápala som čo.
Potom ma strhol kolobeh práce písomky, rozvrh, kolegyne. Domov som prichádzala unavená, ale v byte bolo čoraz pokojnejšie, všetko akosi presne uložené. Martina stále našla niečo na upratovanie, hoci som jej to nepovedala. Ľuboš si na to zvykol skôr, než som čakala.
Dnes varila ona, zahlásil. Fazulová polievka, výborná.
Aj ja ju robím s fazuľou, podotkla som.
Veď hej, prikývol. Podobná bola.
Neopýtala som sa, ktorej chutila viac, on nerozvádzal.
Martina akurát vtedy pracovala z domu, niečo s dokumentmi na počítači, detaily som neriešila. Dopoldne takmer nevychádzala z izby, obedovala, upravená, prezlečená, nie v teplákoch, ale normálne. Všimla som si to sama som totiž večer menila nohavice za legíny, sveter a Martinka pôsobila v mojej domácnosti sviežejšie než ja.
Jedného večera pozerala s Ľubošom televíziu. Sedela som v spálni s kopou zošitov, cez stenu počula ich pokojnú debatu, občasný smiech. Jej smiech znel podobne, ako môj. Len jemnejšie. Všimla som si to a odohnala myšlienku smiech ako smiech.
Ale za pár dní som sa k tomu vrátila. Už to ignorovať nešlo.
Martina začala nosiť vlasy inak. Predtým ostrihané nakrátko, presne teraz vyčesané dozadu, zvlnené, presne ako ja. V zrkadle pri predsieni sme stáli naraz: ja bližšie, ona ďalej. Tak podobné ako dve fotky, jedna staršia, druhá nová zo stejného miesta.
Veľmi ti to pristane, poznamenala som.
Fakt? Hovorila som si, že skúsim. Videla som to u teba a páčilo sa mi.
Zase u teba. Také nenápadné napodobovanie Usmiala som sa a odišla, ale vo vnútri radosť nebola.
V nedeľu som volala dcére.
No, ako žijete?
Celkom dobre. U nás je Martina, však som spomínala?
Aha, ešte je u vás?
Áno. S papiermi sa jej mešká.
Tak fajn. A otec?
Fajn. S Martinou si rozumejú.
Ticho.
Myslíš, že je to dobre? opýtala sa dcéra.
Dobre, povedala som. Asi dobre.
Po rozhovore som dlho sedela pri okne, vychladnutý čaj v ruke. V rozumejú si som necítila neutralitu; povedala som to však opatrne. Všetko vo mne bolo opatrné.
Piaty týždeň chcela Martina recept na jablkový koláč s cejlonskou škoricou, čo som nedávno piekla.
Nemám to spísané, robím od oka.
Tak mi to vysvetli? Vyskúšam ja.
Podrobne som jej hovorila postup, ona si zapisovala do mobilu. Po troch dňoch upiekla. Ľuboš jedol a hovoril výborné a ja som nevedela, či hovorí preto, že koláč bol dobrý, alebo už nerozoznáva, kto ho piekol.
Večer som v predsieni otvorila skriňu. Tam visela skoro rovnaká svetlosivá bunda s opaskom ako moja. Martina si kúpila svoju. Povesila som tú svoju vedľa. Dlho som pozerala na vedľa seba zavesené takmer identické bundy.
Nič som sa nepýtala. Nie preto, že by som sa bála odpovede. Skôr preto, že som nevedela, ako na to, aby to neznelo hlúpo.
V škole sa vtedy chystala veľká kontrola, ponocovala som nad spismi. Ľuboš zostával večer v obývačke. Martina tiež. Cez dvere som počula ich rozhovory, občas som vošla medzi nich. Nevyhodili ma ale cítila som, že patrím medzi nich už len ako tretia.
Nakoniec som sa opýtala muža.
Ľubko, nepripadá ti, že ona ma trochu napodobňuje?
Pozrel prekvapene.
Kto? Martina?
No veď Účes, bundička, recepty, parfum
Veď to je normálne, kamarátky zvyknú kopírovať, mávol rukou.
Možno máš pravdu, povedala som. Možno.
Začal skrolovať v mobile Téma ukončená.
V noci som rozmýšľala, že je to vlastne bežné. Priateľky zopár zvykov preberú aj ona niečo mohla mať odo mňa. Bežné. Opakovala som si v duchu to slovo, akoby sa mi málo vrylo pod kožu. Normálne. Zdalo sa mi, že ho nedomestikujem.
Nasledujúce dni som už cielene sledovala, čo sa doma deje. Videla som, ako Martina pri rozhovore s Ľubošom prikláňa hlavu trochu doprava presne môj najtypickejší pohyb, keď som vnímavá. Hovorila tak presne!, natiahla to, ako ja. Zrazu pila čaj bez cukru, hoci kedysi cukrila celé lyžičky.
Nešlo už o náhody.
Zavolala som kolegyni Nine, s ktorou občas rozprávam aj osobnejšie.
Ninka, nestalo sa ti, že by niekto v tvojom okolí chcel byť doslova tebou?
Akože prevzatý štýl, gestá, zvyky?
Áno.
Počula som, to je taká tá tichá závisť, odpovedala bez rozmýšľania. Niekto túži žiť tvoj život, ale nedokáže priamo, tak si berie po kúskoch.
Mlčala som.
To máš pri sebe niekoho takého?
Asi nie, zaklamala som.
Ale vedela som, že áno.
S Martinou sme to nerozobrali mojou vinou. Jedného večera, keď sme sedeli samy v kuchyni pri čaji, povedala:
Majka, obdivujem ťa. Sledujem ťa a hovorím si: takto treba žiť. Byt, muž, práca, všetko v harmónii.
Dalo mi to dvadsať rokov dávok trpezlivosti, prehodila som.
Vidieť to, prikývla. Aj Ľuboš
Zastala.
Čo Ľuboš?
Cení si ťa. Chváli ťa predo mnou.
Položila som šálku.
Rozprávaš sa s ním o mne?
Niekedy. Len tak. Chváli ťa.
To je predsa v poriadku, povedala som, hoci som to necítila.
Nevedela som si vysvetliť, prečo je to nepríjemné. Citlivá ženská intuícia, ktorú obyčajne zľahčujem, tentoraz nespanikárila len nemala slová.
Na konci šiesteho týždňa požiadala, či si môže párkrát strieknuť mojej Gardénie.
Došla mi, do obchodu nestihnem. Len párkrát.
Samozrejme, súhlasila som.
Večer som otvorila flakón a zostávala v ňom menej než tretina. Pamätala som si, že ešte minulý týždeň bola takmer plná.
Schovala som ho dozadu a zamkla na malý zámok, čo som inak nikdy nepoužívala. Pocítila som, že skrývam parfum pred kamarátkou. Aký som to človek?
No znovu som ho neotvorila.
Ľuboš prišiel ten večer domov mimoriadne dobre naladený v posledných týždňoch najčastejšie vtedy, keď bola doma Martina. Priniesol zákusok. Tak pre radosť. Martinka sa potešila presne ako by som sa tešila ja nie viac, nie menej. Správne. Stála som na prahu kuchyne a uvedomovala si, že na všetko reaguje správne chváli kávu, správne sa zasmeje, správne nahne hlavu. Robí, čo ja len o kúsok ochotnejšie, bez stereotypných dvadsaťtri rokov.
A Ľuboš si to všímal, aj keď to možno neregistroval.
Prišla pracovná cesta technikum poslalo niekoho na školenie do Žiliny, štyri dni. Riaditeľ sa spýtal mňa, súhlasila som. Hneď mi prebleslo, že nechám doma Ľuba s Martinou Okamžite som si povedala, že si to priveľmi beriem. Dospelí ľudia, nemôže sa nič stať. Musím vypnúť režim podozrievavosti.
V utorok večer som mu ešte povedala:
Prídem v piatok večer. Martina ti určite pomôže aj s večerou.
Zvládneme to, povedal. Neboj sa.
Nebojím sa, usmiala som sa.
Zakrádalo sa do mňa podivne ľahké ticho Ľuboš pôsobil spokojne, nenápadne ľahko. Poznala som jeho zmierený pohľad po dvadsiatich troch rokoch.
V stredu ráno som odišla. Vlak, skripta, papierový pohár kávy, určitá monotónnosť trnavskej krajiny za oknom. Školenie nudnejšie, ako som čakala. Večer som volala domov: stručné odpovede.
Všetko v poriadku. Najedli sme sa. Martina je v izbe.
Dobre, dobrú noc.
Dobrú.
Žiadna stopa zvláštna. Išla som spať sama, dlho som rozmýšľala o dcére, o prasknutej šálke, o Martine, o dvoch šedých bundách, o parfume.
Vo štvrtok mi poobede skúšajúci riaditeľ zavolal, že piatkové hodiny sú len opakovanie, môžem prísť domov hneď. Vlak bol rýchly, v taxíku nevznikla kolóna, bola som doma pred pol desiatou.
Kľúč potichu, nech nezobudím Ľuba.
Nespali.
V obývačke horeli sviečky len dve na stolíku pred gaučom. Prestreté taniere, servítky, poháre. Vzduch voňal jedlom a parfémom Gardénia. Flakón som zamkla. Martina mala očividne vlastnú.
Ľuboš sedel na gauči. Martina tiež. Na sebe mala dlhé tmavomodré šaty, ktoré som u nej nikdy nevidela, ale štýlom boli ako moje obľúbené. Vlasy upravené vo vlnách. Ruky pokojne položené na kolenách. Rozprávali sa. Keď som vošla, obaja zdvihli pohľad.
Pár sekúnd ticho.
Skoro, povedal Ľuboš.
Vidím, usmiala som sa.
Položila som tašku, zvesila kabát. Všetko pomaly a poporiadne, akoby len ruky vedeli presne, čo robiť.
Majka, bol to len večer. Najedli sme sa a
Vidím, že ste večerali, prerušila som ju. Pri sviečkach.
Znovu to trápne ticho.
Romantika, podotkla som. Úplne kľudne. Prekvapila som samú seba.
Ľuboš vstal.
Nemusíš z toho robiť
Ľubko, povedala som veľmi potichu. Nepovedz mi, čo mám nerobiť.
Odmlčal sa. Martina pozrela na obrúsok.
Šla som do kuchyne. Naliala vodu. Vypila. Pozrela na muškát na parapete polievam ho vždy v stredu. Predvčerom som nebola doma. Rastlina bola svieža.
Poliala Martina, pochopila som.
Vrátila som sa do obývačky.
Martina, povedala som, zajtra si niečo nájdeš?
Martina zdvihla pohľad.
Majka, rozumiem, že to vyzerá
Nájdeš si niečo? zopakovala som bez zvýšeného hlasu.
Áno, prikývla. Nájsť si viem. Zbalím.
Dobre.
Zobrala som tašku a šla do spálne. Zatvorila dvere, nie na kľúč, len tak. Ľahla som si do oblečenia na perinu, pozerala na strop. Za stenou tiché zvonenie, niekto odkladal riad. Potom všetko stíchlo. Niekedy neskôr zahrkala dvere hosťovskej izby.
Ľuboš neprišiel spať. Počula som matrac na gauči. Výrečnejšie ako slová.
Ráno som vstala najskôr. Kávu som vypila pri okne, sledovala Trnavu ako vstáva. Piatok. Mimo okna pani so psíkom, hrdličky na streche. Obyčajné ráno.
Ľuboš vyšiel okolo ôsmej.
Mali by sme sa porozprávať, povedal.
Áno.
Medzi mnou a Martinou nič nie je.
Možno.
Nie možno. Nič.
Ľubo, stále som pozerala von oknom. Nepchápuješ, čo hovorím. Nehovorím o tom, čo je alebo nie je. Hovorím o tom, čo som videla, posledný mesiac a pol.
Tak čo si videla?
Obrátila som sa.
Videla som, ako niekto v mojom dome sa stáva mnou. Moje gestá, moje parfémy, moje recepty, moja bunda, moje frázy. A ty si si to všímal. A páčilo sa ti to. Lebo to som ja, len nie unavená. Nie navyknutá.
Ostal ticho.
Nie je to otázka, dodala som. Je to len to, čo som si všimla.
Príliš si to berieš, povedal napokon.
Možno. Nahodila som kabát. Idem do práce. Keď prídem, v hosťovskej izbe nech nie sú jej veci.
Majka
A ešte Slepá dôverčivosť. To som si asi vypestovala. Priveľmi som verila. Vám obom.
Vyšla som. Dvere zatichli.
V práci som odučila dve hodiny, skontrolovala dochádzku, čaj pila v zborovni s Ninou. Tá rozprávala niečo o dcére, prikyvovala som len každučkú druhú vetu, ale Nina sa nepýtala. Len chápavo pozerala.
Domov som prišla po tretej. Hosťovská izba bola prázdna. Ustlaná na novo, bez stopy po niekom cudzom. Len na poličke v kúpeľni som našla cudzí hrebeň. Biely plastový. Zdvihla som ho dvoma prstami a vyhodila.
Ľuboš bol doma. Sedel v obývačke s telefónom. Pri mojom príchode dvihol hlavu.
Je preč, povedal.
Vidím, sucho som skonštatovala.
Čo teraz?
Vyvesila som kabát, vošla do kuchyne, mechanicky vykladala taniere. Musela som niečo robiť.
Ľubo, priplazil sa za mnou. Sme spolu dvadsaťtri rokov. Nedá sa len tak
Dá sa. Zatiaľ máš vydržať pár dní. Potrebujem čas.
Koľko dní?
Neviem. Týždeň, možno dva.
Uplynul týždeň. Spolunažili sme v byte ako cudzinci, keď ich zviaže len spoločná strecha. Zdvorilosť, bez hádok, jedli sme zvlášť, spali v iných izbách. Občas sa Ľubo pokúsil začať rozhovor, no ja som odpovedala len nutné. Nie zo zlosti. Nevedela by som nahlas dodať, čo si myslím. Všetko to vo mne bolo, len som sa bála, že raz rozviažem jazyk a už to nevezmem späť.
Veľa som vtedy premýšľala. O tom, ako sa to začalo. O tom, ako som Martinu pustila k nám hneď, bez hĺbavosti, ako sa patrí. Ako kamarátku v núdzi. Ako bolo normálne. Kedy som vlastne zaznamenala, že niečo nie je v poriadku? Tichá závisť, povedala Nina. Postupné kopírovanie. Nenápadné, bez zlého úmyslu. Len niekto, komu v živote niečo chýbalo, si vzal z môjho po kúskoch. Po vôni môjho parfumu, po recepte koláča.
Najviac bolela iná vec. Nie Martina. Ľuboš.
Mohol ignorovať. Mohol sa priznať, že si všimol. Mohol nereagovať na túto lepší verziu, ako som si ju v duchu nazývala. On ale reagoval. Niesol zákusok. Sedel vedľa a smial sa. Romantický večer so sviečkami, keď som nebola doma. Možno to nevnímal, možno nevnímal nič.
Začiatkom druhého týždňa som zavolala dcére.
Mami, ty čo? Voláš akosi inak.
Akosi?
Máš iný hlas.
Asi sa s tvojím otcom rozídeme, prvýkrát som to povedala nahlas.
Dlhá pauza.
Kvôli Martine?
Nie iba preto. Skôr mi ukázala, čo už bolo.
Čo bolo?
Ťažko sa to vysvetľuje. Prestali sme sa vidieť. Ona prišla a zobrala si môj obraz len lepšie. Sviežejšie. Jemu sa to páčilo.
Mami
Nič. Neplačem. Len vysvetľujem.
Chceš zostať sama?
Zatiaľ áno. A je to v poriadku.
Prvý raz to slovo bolo skutočne moje, zvnútra.
S Ľubošom sme sa rozprávali v nedeľu večer.
Asi by sme mali jeden z nás odísť.
Dlho mlčal.
Úplne?
Neviem. Potrebujem priestor. Nájsť samu seba mimo tejto domácnosti, teba, tohto všetkého.
Je to kvôli sviečkam? spýtal sa. To bol len večer.
Nie. Sviečky sú len posledné. To predtým som vnímala, mlčala a presviedčala sa, že to je normálne, lenže nebolo.
Nechápem, čo máš proti mne.
Nič konkrétnych. Prestal si ma vidieť. Keby si si všimol, že cudzia žena sa postupne mení na tvoju ženu, keby si ma skutočne vnímal, spozoroval by si to.
Neodpovedal. Nebolo čo.
Byt asi predáme, skonštatovala som. Alebo odkúpim tvoj podiel. Neskôr. Uvidíme.
Kam pôjdeš?
Prenajmem si niečo. Tu alebo v inom meste. Neviem.
V 52 rokoch začínať odznova V hlase mal akýsi súcit, nevedela som, či so mnou, či so sebou.
Áno. V päťdesiatdva. Niekto začne aj neskôr.
Vstala som, medzi kuchyňou a chodbou som sa pristavila v kúpeľni. Vytiahla zamknutý flakón Gardénie, postála s ním, odniesla ho do koša. Nepohodila, len opatrne položila. Ako vec, ktorú viac netreba.
V kuchyni som zapla rýchlovarnú kanvicu.
Nasledujúce dni som riešila krok za krokom. Oslovila realitku, poradila sa o byte, právnika o papieroch. Navštívila som Ninu, stručne jej vyrozprávala, čo sa stalo. Nina neohkala, iba počúvala, občas povedala áno, a to jedno slovo znamenalo chápem najviac.
Sedeli sme na jej kuchyni.
Zlostíš sa na ňu?
Na Martinu? premýšľala som. Nie, už nie. Viac na seba, že som nevidela, čo je jasné. Nazývala som to normálne a pritom nebolo.
To nie je vina dôvery.
Som vraj slepo dôverčivá, mykla som plecami.
Nie slepo. Dôvera je skôr odvaha.
Možno.
A na Ľuba?
Tam áno, trochu áno, priznala som. Ale to prejde.
Čo budeš robiť?
Prenajmem byt. Zmením účes. Kúpim si iný parfum. Asi už nie Gardéniu
Správne. Nina prikývla. A asi si vyskúšaš, čo máš rada naozaj a čo si len zvykla.
Bude to trvať.
Viem. Máš čas.
Nina doliala čaj. Vonku poblikával sivý jesenný dážď, ešte nie studený, len ťažký. Pozerala som naň a uvedomila si, že ešte pred mesiacom som presne vedela, ako vyzerá môj život: byt, Ľuboš, práca, cesta, parfum na ľavej poličke v kúpeľni. Všetko na mieste. Ale teraz to na mieste už nebol základ.
A necítila som prázdno, ani stratu pod nohami. Bolo to niečo iné. Akoby som zrazu vyzliekla kabát, ktorý ma už dávno tlačil, akurát som si zvykla.
Vieš čo, usmiala som sa na Ninu, po prvý raz za roky neviem, čo bude ďalej. A dá sa to vydržať.
To je dobré slovo. Dá sa to.
Prešla ďalšia nedelia. Našla som byt, malú garsónku v inom trnavskom sídlisku, svetlú, s oknami do parku. Dražší, ale zvládnuteľné. Pani, čo ho prenajímala, bola milá, dohodli sme sa na rok.
Doma, teda v ešte spoločnom byte, som triedila veci pomaly, nenápadne. Rozdelila knižky, riad, oblečenie. Niečo som vyhodila, napríklad starú blúzu (načo skladovať). Sivú bundu s opaskom som dala preč. Kúpila modrú, iného strihu. Odfotila som sa v zrkadle. S Martinou ju nikto nezmýli.
Martine som nevolala, ani ona mne. Raz napísala: Majka, viem, že som ti ublížila. Ak vieš, odpusť mi. Prečítala som, telefón odložila. Nie preto, že neviem odpustiť. Len som ešte nechcela, či nevedela, rozdiel zatiaľ neviem.
Ľuboš zostal v byte. Komunikujeme korektne, čo treba. Je v tom niečo trpké, a predsa je to isté oslobodenie. Cítim na ňom, že nevie, čo stratil a možno nikdy nepochopí.
V piatok pred sťahovaním som zašla do parfumérie. Dlho som skúšala vône, mladá predavačka trpezlivo radila. Až som našla. Flakón Strieborný céder. Vôňa drevitá, teplá. Iná. Práve pre to som si ju vybrala.
Dobrý výber, pani, povedala predavačka.
Uvidíme, usmiala som sa.
Sťahovanie trvalo pol dňa. Nina pomohla s krabicami, Ľuboš tiež. V odstupe, pokojne. Rozložila som veci po novom, v byte s výhľadom na park, presne ako som chcela.
Keď všetci odišli a byt stíchol, otvorila som Strieborný céder a naniesla trochu na zápästie. Cítila som niečo neznáme, ale príjemné. Iné. Druhýkrát som privoňala. Pomyslela som si: na toto sa netreba zvykať, iba prijať.
Za oknom bol park s posledným lístím, novembrové svetlá, Trnava sa pomaly zahaľovala do šera. Postavila som kanvicu, našla medzi krabicami šálku tú, čo nemá prasklinu a chvíľu som hľadela von.
Zazvonil telefón. Dcéra.
Ahoj, mamka. Tak čo, zvykla si si?
Zvyknem si.
Nebojíš sa?
Zadívala som sa na svetlá medzi stromami.
Vieš čo, nebojím.
