Božena kráčala z lekárne a myslela len na jedno – dôjsť domov bez problémov.
Palica. Krok. Palica. Krok. Noha ťahá, taška s liekmi reže dlaň. Október bol tento rok zlý – vlhký, prenikavý, bez akejkoľvek milosti.
Ešte štvrť. Ešte kúsok.
Už takmer prešla popri detskom ihrisku, keď začula tiché kňučanie z kríkov pri plote.
Božena zastala. Postála chvíľu. Pomyslela si: aj tak nemám síl, choď domov. Pomyslela si – a predsa odbočila.
Roztiahla konáre.
V kríkoch ležala nemecká ovčiarka. Veľká, dospelá – a úplne bezmocná. Predná laba krvavá, zaschnutá i čerstvá zároveň. Srsť zplstená cez rebrá, ktoré bolo príliš dobre vidieť. No najhoršie boli oči – živé, no už takmer sa vzdávajúce. Také oči Božena už videla. Vedela, čo znamenajú.
Pes sa na ňu pozrel a nezavrčal.
Len sa díval.
– No a čo s tebou, – povedala Božena. Nie otázka – skôr vzdych.
Vytiahla telefón. Zavolala si taxík – prvýkrát po mesiacoch, šetrila si peniaze. Povedala adresu veterinárnej kliniky na Javorovej.
Vodič, keď uvidel psa, nakrivil tvár.
– Vlastne zvieratá nevozieme. Iba ak do kufra. Nezašpiní vám to?
– Nezašpiní, pomôžte mi ho naložiť, – povedala Božena takým hlasom, akým kedysi hovorievala nedbanlivým pomocníkom.
Na prekvapenie, vodič neprotestoval – skoro sám zdvihol psa do kufra.
Na klinike povedali: zlomenina, tržná rana, vyčerpanie. Operácia potrebná hneď.
Povedali sumu.
Božena na chvíľu stíchla. Potom otvorila peňaženku.
Boli to takmer všetky jej eurá z dôchodku.
„Skoro všetky – no predsa len nie všetky,“ povedala si. A položila peniaze na pult.
Domov sa Božena vrátila neskoro večer – so psom, s taškou liekov a inštrukciou na dvoch stranách drobným písmom.
Pes, len čo vošiel do bytu, hneď si ľahol v predsieni. Božena si k nemu prisadla.
Ovčiarka ležala s natiahnutou obviazanou labou. Na Boženu – ani pohľad.
– No a dobre, – povedala. – Nechceš – nepozeraj. Hlavne, že žiješ.
V noci takmer nespala. Načúvala. Dvakrát vstala, prišla, posvietila mobilom.
Ráno zavolala Jana.
– Mami, ako sa máš?
– Normálne. Zobrala som psa.
Ticho. Dlhé.
– Akého psa.
– Ovčiarku. Bola zranená, ležala v kríkoch. Odviezla som ju na kliniku.
– Mami. – Janin hlas bol taký – zvláštny, keď sa zo všetkých síl ovláda. – Mami, ty to myslíš vážne?! Ty sama ledva chodíš! Z akých peňazí?!
– Z vlastných.
– Z dôchodku?!
– Jana, prosím, nekrič.
– Nekričím, ja – rozprávam. Mami, my sme sa dohodli. Chystám ti izbu, onedlho by si sa k nám mala presťahovať a ty namiesto toho…
– Jana. – Božena to povedala pokojne. – Zavolám neskôr.
A stlačila ukončenie.
Potom. Potom ten rozhovor. Teraz je dôležitejšie niečo iné.
Prvé dni boli ťažké. Pes nejedol. Božena kupovala rôzne veci: paštétu, varené kura, ryžu s vývarom. Dala misku, odstúpila, čakala. Keď sa vrátila – nedotknuté.
Sadla si k nemu na zem – pomaly, so stonaním, s námahou – a podávala mu jedlo z dlane. Len držala a čakala.
Na tretí deň sa pes natiahol a zobral si kúsok kurčaťa.
Malý. Takmer neviditeľný.
Božena sa neusmiala, len sedela a nehýbala sa. Aby ho nevyplašila.
Tak. Tak dobre.
Pomenovala ho Vanda. Nespravila to hneď, najprv si myslela: načo meno, možno nezostane. Potom pochopila: zostane.
Vanda sa bála všetkého. Hlasných zvukov, neznámych pohybov. Keď sa ju Božena prvýkrát pokúsila pohladkať po hlave, Vanda sa celá stiahla, akoby čakala úder.
Kto ťa tak.
Nepohladkala ju – len položila ruku vedľa. Na deku, vedľa laby. Len tak ležala ruka – a nič viac. Žiadny tlak. Nech si zvyká.
Takto plynuli dni.
Ráno a večer vychádzali von.
Vanda schádzala po schodoch opatrne, na troch labách – štvrtú ešte šetrila. Božena tiež opatrne, držiac sa zábradlia. Dve chromé, pomyslela si. To je pár.
Došli k lavičke pod lipou a zastali. Božena si sadla. Vanda stála vedľa a obzerala sa – ostražito, napäto, akoby čakala nebezpečenstvo z každej strany.
Takto sa prechádzali každé ráno a každý večer. Najprv – k lavičke a späť. Potom k rohu domu. Potom okolo dvora. Božena sa vracala domov a cítila, že nohy jej hučia, no akosi ináč ako predtým. Nie od slabosti. Od únavy. Je v tom rozdiel.
V novembri prišla Jana bez zavolania.
Zazvonila, vošla a zastala v predsieni. Uvidela ležiacu Vandu na dekách, misky pri stene, vodítko na vešiaku. Potom matku. Tá práve pila čaj v kuchyni, začervenaná z prechádzky.
– Mami, ty… normálne vyzeráš, – povedala Jana. Zmätene, akoby čakala niečo iné.
– Chodím na prechádzky dvakrát denne, – odpovedala Božena. – Sadni si, nalejem ti čaj.
Jana si sadla. Pozerala na Vandu – tá ležala pokojne, len zdvihla hlavu.
– Nehryzie?
– Nie.
– A ak vojde cudzí?
– Nie je agresívna, len opatrná.
Jana chvíľu mlčala. Potom znova svoje:
– Mami. Izba je hotová. Všetko som spravila. Chápeš, je mi ľahšie, keď si blízko. A ty sama tu, čo ak niečo.
Božena položila šálku.
– Vezmete psa?
– Mami.
– Jana. Len odpovedz.
Pauza. Dlhá.
– My nemáme taký veľký byt. A Tomáš je proti zvieratám. Ty vieš.
– Viem, – povedala Božena.
A viac sa k tej téme ten večer nevrátili.
Vanda, akoby niečo vycítila, vstala z deky, vošla do kuchyne a ľahla si k nohám gazdinej. Rovno na studenú dlažbu – ľahla si a natiahla sa.
Božena spustila ruku a pošúchala ju za uchami.
Všetko počuješ, však.
Rozhovor sa stal v decembri. Jana prišla v sobotu s taškami, s jedlom, s výrazom človeka, ktorý sa rozhodol a teraz to chce oznámiť.
Uložila potraviny do chladničky. Umyla riad. Potom si sadla za stôl a zložila ruky – tak, ako sa skladajú, keď chcú hovoriť vážne.
– Mami. Poďme bez urážok.
Božena sedela vedľa. Vanda ležala v izbe – bolo počuť, ako vzdychá.
– Poďme, – povedala Božena.
– Dohodla som to. Izba je hotová, zavesila som záclony, kúpila ti nový matrac. Je tam dobre, mami. Budeš blízko, budem pokojná. Nebudeš sama.
– Nie som sama.
– Mami. – Jana privrela oči. – Pes nie je spoločnosť. Je to zodpovednosť, ktorú teraz nepotrebuješ. Míňaš naň dôchodok, chodíš von v mraze dvakrát denne, ty…
– Vyzerám lepšie ako pred rokom.
– Si unavená.
– Každý je unavený.
– Mami, našla som dobrý útulok. Sú tam normálni ľudia, starajú sa o psov, majú veľký areál. Vande tam bude dobre. Lepšie ako v garsónke.
Vanda v izbe znova vzdychla. Vstala, bolo počuť šuchot pazúrov na podlahe, a vošla do kuchyne. Zastala vo dverách, pozrela na obe. Potom vošla k Božene a sadla si vedľa.
Jana pozrela na psa. Potom na matku.
– Mami.
– Počujem ťa, – povedala Božena ticho. – Všetko počujem.
Spustila ruku a položila ju na Vandinu hlavu. Tá sa nepohla.
– Pamätáš, ako som pracovala? – spýtala sa Božena zrazu. – Bola si malá, ale možno si pamätáš. Odchádzala som o šiestej ráno. Prišla som – ty si už spala. Otec tvoj hovoril: teba doma niet, si len v nemocnici.
Jana mlčala.
– Neurazila som sa. Chápala som: tam sú ľudia. Je im horšie ako mne. Som potrebná. – Hovorila rovnomerne, bez pátosu. – A potom otec zomrel. A ja som išla do dôchodku. A zrazu som bola nikomu nepotrebná. Si dospelá, máš svoj život. Je to správne. Ale ja… Jana, ja som jednoducho nevedela, čo so sebou.
Božena hľadela von oknom. Za sklom bol december – sivý, skorý súmrak, lampy už svietili.
– Keď som našla Vandu – myslela som si: no dobre, ďalší problém. Nemám sily, nemám peniaze, zdravie nie je také. Načo mi to je. A potom mi na tretí deň zobrala z ruky kúsok kurčaťa. Taký maličký kúsok. A ja som pochopila, že som tie tri noci nespala nie preto, že som unavená – ale preto, že je to dôležité. Lebo ak sa nepostarám – nikto iný.
Vanda sa pritiahla bližšie. Božena ju pošúchala za uchami.
– Začala som vychádzať von. Najprv k lavičke a zadýchala som sa. Teraz – tri okruhy okolo domu a ani si to nevšimnem. Tabletky na tlak – pred dvomi týždňami som znížila dávku, lekár povedal: môžete. Zoznámila som sa s Etelou z druhého vchodu, teraz spolu občas chodievame na prechádzky. Kúpila som si poriadne zimné čižmy – prvýkrát po troch rokoch, lebo skôr som si myslela: načo mi sú čižmy, veď nikam nechodím.
Otočila sa k dcére.
– A teraz chodím, Jana.
Jana sedela a hľadela na matku. Chcela niečo povedať – Božena to videla – no nehovorila.
– Chápem, že sa bojíš, – povedala Božena. – Že spadnem. Že nikto nezavolá záchranku. Že je v zime šmykľavo, že som sama, že čo ak. Chápem ten strach, sama som sa tak bála o otca posledné roky.
– A čo je na tom zlé, – povedala Jana ticho.
– Nič zlé. Len ja ešte nie som pripravená byť bezmocná. – Božena sa jemne usmiala. – Skoro.
Jana sklopila oči.
Mlčali dlho.
– Ty ju nedáš preč? – povedala Jana.
– Nie.
– A nenasťahuješ sa?
– Nie.
Jana prikývla. Pomaly, akoby sa jej v hlave niečo ukladalo na miesto – s vŕzganím, ale ukladalo.
– Potom chcem, aby si mala tiesňové tlačidlo. Taký náramok – stlačíš, mne hneď príde signál.
– Dobre.
– A raz do týždňa prídem. Nie kontrolovať, len tak na návštevu.
– Budem rada.
– A túto, – Jana kývla na Vandu, – skúsim prijať. Nesľubujem, že ju budem milovať. Ale skúsim.
Božena sa pozrela na dcéru.
– Poď sem, – povedala.
Jana vstala. Prišla. Božena ju pevne objala. Jana na sekundu zamrzla, potom objala späť.
Vanda slušne odišla k svojej deke.
Za oknom sa celkom zotmelo. Lampy svietili rovnomerne, sneh poprášil parapetu.
Zima prešla nebadane.
Božena ani sama nevedela kedy – jednoducho v istom momente zistila, že december skončil, potom január, potom február, a ona stále chodí a chodí – ráno i večer, v mraze i v oblevě, v snehu i v blate.
Vanda šla vedľa. Už bez krívania – laba sa úplne zahojila, veterinár povedal: nerozoznať.
Na dvore ich už všetci poznali. Etela z druhého vchodu vždy vychádzala v rovnakom čase – prechádzali sa spolu, rozprávali sa. O deťoch, o zdraví, o politike občas – opatrne. Dedko Kubo z tretieho poschodia vždy zastal a ponúkol Vande sušienky, tá brala opatrne, dôstojne. Deti z ihriska sa najprv báli – ovčiarka predsa – potom si zvykli, začali pribiehať.
Božena nechala palicu doma vo februári.
Jednoducho raz vyšla bez nej a nespomenula si. Vrátila sa, uvidela palicu pri dverách a pomyslela si: no prosím.
V marci zavolala do záhradkárskej osady – spýtať sa, či už otvorili vjazd na chalupu. Otvorili. Objednala si autobus.
Vanda išla s ňou na zadnej plošine a hľadela von oknom.
Na chalupe bolo všetko po starom – starý dom, minuloročné lístie, holé jablone. Božena sa prešla po pozemku, ohmatala zem – ešte studená, ale už nie zamrznutá. Naplánovala, kde vysadí floxy, kde petúniu, kde kôpor a petržlen – len tak, pre vôňu.
Vanda lietala po pozemku ako mladá.
V apríli prišla Jana. S Tomášom. Tomáš vošiel, uvidel Vandu, napäl sa. Vanda prišla, oňuchala mu ruku a odišla – vraj, skontrolovala, nie je nebezpečný.
Tomáš vydýchol.
– No, – povedal opatrne, – aspoň pokojná.
– Múdra, – opravila ho Božena.
Pri čaji Jana hľadela na matku – pozorne, skúmavo. Potom povedala ticho, kým Tomáš vyšiel na balkón:
– Mami, ty si sa zmenila.
– K lepšiemu?
– Áno.
Božena sa zamyslela.
– Ja len zase teraz žijem, – povedala. – To je cítiť, hádam.
Vanda položila hlavu na jej kolená.
