Drahá moja, vieš, spomenula som si dnes na susedku, pani Božena Hanáková, ktorú sme v dome všetci volali len teta Božka. Fú, tá sa nadýchla, keď sa musela otočiť na druhý bok ruky, nohy jej opúchali, reumu mala ako hrom. Už ju to po tých lekároch nebavilo, lieky jej tiež lezli krkom.
Žila sama. Vydatá nikdy nebola. Syn Martin sa jej narodil dávno, kvôli takej mladíckej láske, vieš ako. No a dnes zrazu zvoní jej niekto na dvere. Ťažko sa postavila zo sedačky, zakvačila sa o zárubňu a ledva tam došla.
Za dverami stál Martin s manželkou Vierou. Vedľa nich štvoročný vnúčik Paľko, ktorý v rukách žmolil nejaké autíčko. A ešte s nimi bol aj obrovský pes.
Mama, len na chvíľu! Musíme ísť späť do Žiliny. Paľko a Lumpík ostanú u teba. Za päť dní sme doma, sľubujem! vysvetlil rýchlo Martin.
Ale… Ja som chorá, ledva chodím… zmohla sa len Božka a vystrúhala na neho pohľad skrz prsty.
Vážne, inak to nejde. Nemôžeme ťahať dieťa a psa osem hodín vlakom hore-dolu. Moja mama… už nie je, stiahlo Vieru a rozplakala sa.
Začal plakať aj malý Paľko, pes si vzdychol smutne. A Božka si v tej chvíli pomyslela: “Tak čo, spravíme niečo!”
Božkin zdravotný stav sa zošuchol dolu kopcom už pred polrokom. Nemala ešte ani šesťdesiat, ale okolo všetko samé babky s paličkami, veď to poznáš… a zrazu to človeka chytí.
Vedela, že svokra pánboh jej dušu daj už dávno odišla, a teraz aj svokru mama mala mŕtva a ešte bola mladšia ako ona… Život. Tak sedí Božka sama doma a sleduje vnúča a toho psiska.
Paľko tam objímal toho obra, pes ho poriadne vylízal no radosť pozerať.
Paľko… Nekúše? Prečo je taký veľký? Nemohli ste si vziať nejakého jazvečíka? Čo to vôbec je zač? vypustila zo seba pani Božka.
Babka, to je anglický buldog! A volá sa Lumpík. Je dobrý! smeje sa Paľko, hladká psíka.
Vieš čo, s ním treba aj chodiť, že? skoro jej srdce vyskočilo. Sama mala kedysi mačky, ale psa nikdy.
Bolelo ju srdce nad tou nebohou svokrou. Ale Božka si nevedela predstaviť, ako zvládne malého nezbedníka aj s týmto obrom, keď sa jej všetko trasie a bolí.
Treba ho venčiť, aj krmiť. Má rád mäsko aj kašičky. Poďme, babi, už je čas! Paľko už obúval čižmičky.
Božka ani nevie, v čom vyšla na ulicu. Malý jej vrazil vodítko do ruky, chytil ju za dlaň a išlo sa.
Nebola už vonku týždeň, ale čo mala robiť… Modlila sa po ceste, nech ešte zabere, nech vydrží. Nikto iný tu pre nich nie je.
Lumpík po ceste poslušne cupital, ani raz nezašklbol vodítkom, všelijaké uštekané psy ani nepozrel.
Božku to až dojalo, chrbticu vyrovnala a s hrdosťou prešla okolo susediek na lavičke, čo práve drbali ľudí naokolo.
Hej, ty máš nejakých hostí? Veď ty si vravela, že nemôžeš chodiť! S takýmito ti ešte aj dieťa a psa strčili domov, ty už ani neprežiješ! Takí nezodpovední rodičia.
Pchalík sem chorú babu a oni si odfrčali na dovolenku! spustila Zuzana z tretieho.
Božka cítila, ako Paľkova rúčka stískla jej dlaň, aj ten Lumpík na nich smutne kukol.
Ale že vám to nie je hanba takto závidieť! Sama som chcela, aby mi Paľka nechali! Som v pohode! A ten pes? Výstavný šampión, to vám poviem! A ak ešte raz hushkáte pred dieťaťom, uvidíte! Môj syn s Vierou šli na pohreb, nie na dovolenku, keď to tak veľmi chcete vedieť! vyletela pani Božka, až zabudla, že ledva chodí.
Nebuď smutný, Paľko, babka ťa má rada! šepkala pri výťahu a vzala ho do objatia.
Babka, ty tiež nepoletíš na nebo, že nie? Lebo mama povedala, že babka Irenka bude už tam a dedo tiež… Nikto mi neostane, len ty… Nebudeš lietať, prosím? objal jej kolená Paľko a rozplakal sa.
Ale kdeže! Neboj sa, ja tu ostávam, ešte ti pôjdem na promócie, do školy ťa odprevadím, z vojenčiny ťa počkám! tíšila Božka malého, pevne ho k sebe stískala.
Aj so silami v koncoch navarila večeru, nejako zvládla obchod, večer išla s Lumpíkom von. On pekne kráčal pri nej, pokojný ako starosta.
Keď ich obaja chlapi zaspali, došla si po prášky. Bolelo ju všetko ako po výkope základu, ale si povedala, že niet na koho sa iného spoliehať. V ušiach jej ešte znel ten malinký zahlasený hlas.
Pane Bože, pomôž, aspoň nech trochu povolí. Čisto pre Paľka, vôbec nie pre mňa, pre neho!
Na druhý deň stavali autíčka, plazila sa s vnúčikom po koberci koľko rokov sa už tak nenasmiala. Spolu varili kašu a potom kúpali zablateného Lumpíka, ktorý sa vyjaašil v jarných mlákach.
Nečakane Božka tu oborovi začala cmukať ňufák, až sa sama smiala.
A čo ja sa ho bála? Aký krásny a múdry! Čistý zázrak, pes jeden! utierala do uteráka tú kôpku.
Paľko, a prečo je vlastne Lumpík? opýtala sa.
Lebo zbožňuje lumpky, babka! Mal iné meno, ale Lumpík sedí! hihňal sa malý.
Dni utekali ako voda. Rozprávky na papieri aj v mobile, Paľko už aj písmenká poznal, dokonca slová skladal. A Lumpík si rád pospal v kresle a žobral syr aj zmrzlinu.
Mamka, ako to tam dávaš? Prepáč, nebolo cesty. Ešte pár dní ostaneme. Nemám poňatie, ako zvládaš Paľka aj psa. Ale komu inému ich nechať? pýtal sa syn v telefóne.
Všetko zvládam, nevyprávaj! Veď som babka, čo. Ostaňte koľko treba, podopri Vieru, veď teraz jej je najťažšie. A moje zdravie? Všetko má svoj čas, veď vieš. S každým trápením sa dá popasovať! Božka odpovedala s optimizmom.
Keď sa Martin a Viera vracali domov, mala Viera v hlave len obavy ako to zvládla Božka? Ako žili?
Martin, nie je to ona? Tam na dvore beží!
To je ona! Tá je teda! vytreštil oči Martin.
Po dvore bežala teta Božka, stíhala šúchať s loptou. Ona, čo ledva stávala! Za ňou bežal Paľko a pišťal Lumpík.
Keď bol čas odísť, malý sa na babku zavesil a rozplakal.
Paľko, babka prídem o dva týždne za tebou! Pôjdeme na kolotoče, dáme si zmrzlinu! držala ho pevne, čo ešte nedávno by ani kanvicu neniesla.
Mami, veď má cez dvadsať kíl! protestoval Martin.
Nevadí! Počkaj ma, Paľko, všetko bude dobré! Maj sa, Lumpík, babka príde aj za tebou, pôjdeme von! rozosmiala sa Božka.
No a fakt, hovorila mi to všetko sama. Ako bola na tom zle, ledva chodila, chorá jak pes. A potom bum, všetko inak! Dodnes v celom dome nechápu, čo ju prebralo.
Spláchli mi to Paľko a Lumpík. Niečo ma síce ešte bolí, ale to je nič. Treba sa hýbať, nevysedávať. Keď sa budeš ľutovať, o to horšie ti bude.
Nemusí vždy pomôcť nemocnica, zázrak spraví aj láska. Pomodli sa, napni sily, zvládneš viac, než si myslíš!
Každý deň treba vydolovať to najlepšie, tešiť sa z maličkostí. Kvôli vnúčatám, deťom, mužom… Aj psíky a mačičky nás potrebujú!
Musíš len chcieť. Keď ide o milovaných, budeš lietať, aj keď si myslela, že už nedokážeš vstať.
Tak držím palce, drahá moja. Ak sa ti páči takto počúvať či čítať naše príbehy, napíš mi pár slov, alebo len pošli srdiečko. To nás povzbudí, aby sme písali ďalšie!
