Dobré znamenie
Päť dní pred Vianocami dostala Marína toľko bolesti, sklamania a poníženia, že sa len s veľkými ťačkosťami spamätala. A aj to len preto, aby pred sviatkami nerozrušovala deti.
Matej v poslednej dobe nebol spokojný s ničím. Všetko, čo urobila jeho žena alebo povedali deti, mu vadilo. Stával sa na nich hrubým, dokonca aj desaťročný Antošek sa raz spýtal matky:
“Mami, prečo je ocko taký zlý?”
Jeho mladšia sestra Sofka, ktorá je v prvej triede, si toho možno nevšimla, ale jej starší brat jasne vyjadril svoju starosť.
“Nechaj to tak, synček,” objala ho Marína a pobozkala na temeno. “Ocko má v práci problémy, prichádza unavený a podráždený. Už si s ním porozprávam.”
Marína si všimla, že manžel už nedokáže ovládať sa. Posledné týždne sa s ním dialo čosi zvláštne: bol roztržitý, bezdôvodne sa hneval, dokonca aj na deti, keď robili hluk – hoci predtým sa s nimi hádal tak, že musela celý byt upokojiť ona.
Raz sa Antošek a Sofka rozbehli po byte, hrali sa.
“Okamžite s tým prestaňte, anebo vás potrestám!” zahrmel Matej tak ostro, že deti stuhli.
Rýchlo sa uchýlili do svojej izby a zavreli za sebou dvere.
“Matúš, čo sa deje? Dá sa deti upokojiť aj jemnejšie,” spýtala sa žena, keď videla ich vystrašené oči.
“Nič,” odsekol jej.
“Prečo klameš? Nie je to prvýkrát. Nevidíš, ako si na nás vylievaš zlosť? Čím sme ti vinni?”
Marína nečakala takú reakciu a už takmer ľutovala, že rozhovor začala. Ale potom si pomyslela:
“Čo už na tom záleží – teraz či neskôr…”
Matúš sa zrazu zdvihol z pohovky, chvíľu mlčal, akoby stratil odvahu, ale nakoniec povedal:
“Nečakal som tento rozhovor pred Vianocami, ale keď už trváš…”
“Prečo?” nechápala Marína.
“Aby sme si nepokazili sviatky.”
“A čím by si ich ty mohol pokaziť?”
“Marína, no veď… Čo zo mňa chceš vytiahnuť? Áno, stretol som inú ženu a zamiloval som sa,” vyhrkol konečne.
“Čooo? Kedy? To má byť vtip?”
“Nie, Marína, nerobím si srandu. Odchádzam od teba. S deťmi sa chcem stýkať cez víkendy. Alimenty budem platiť.”
Marína stála ako prikovaná. Keď sa spamätala a chcela niečo povedať, manžel ju predbehol.
“Deťom to poviem sám. Teraz im nič nehovor.”
“Len nie teraz,” slabým hlasom povedala Marína. Vedela, čo by to pre ne znamenalo.
Pokojne prikývla a posadila sa na pohovku so sklopenou hlavou, snažiac sa spracovať manželovu spoveď. Matúš odišiel do spálne, vybral veľkú tašku a začal si baliť veci. Netrvalo dlho a dvere za ním zabuchli.
“Nikdy som nechápala, čo cítia opustené ženy,” rozmýšlała. “A teraz to viem. Je to tak ťažké a bolestivé, akoby sa život rozpadol. A pritom sa musím dať dokopy – deťom treba niečo povedať.”
Možno by sedela na pohovke ešte dlho, ale z izby vybehla Sofka:
“Mami, ocko niekde odišiel? Kde je?”
“Ocko? Ocko musel náhle odísť na služobnú cestu.”
“A kedy sa vráti?”
“Zatiaľ neviem, mladá.”
“A Vianoce budeme sláviť bez neho?” spýtal sa zrazu Antošek.
“Áno, budeme ich mať len my traja. Ale nič, všetko bude ako vždy – stromček, darčeky, všetko,” usilovala sa Marína hovoriť kľudne a s úsmevom.
Noc takmer nespala. Stres a manželove slová o láske k inej žene sa jej vracali ako nočná mora. Nechcela sa s tým zmieriť…
Na Štedrý deň ráno sa donútila pripraviť sa na večeru. Najviac sa bála, že deti niečo tušia. Rozhodla sa teda, že urobí všetky obľúbené jedlá – aspoň to jej nikdy nešlo zle, varenie ju vždy potešilo.
“Aj sa tým odreagujem,” myslela si. “Nech sú Vianoce pre nás pre všetkých radostné ako vždy. Deti sa aj tak nedajú upokojiť.”
Začala variť, ale zistila, že musí ešte nakúpiť.
“Mami, kam ideš?” spýtala sa Sofka.
“Do obchodu…”
“Ja idem s tebou!” a už bežala do izby obliekať sa.
“Mami, kúp nám hranolčeky,” žiadal Antošek. “Ja zostanem doma. Sofka, nezabudni mame pripomenúť hranolčeky!” sestra poslušne prikývla.
Poobede deti vyšli von. Stromček bol už ozdobený, stôl uprostred izby bol pripravený, v strede stála váza s ovocím. Marína bola v kuchyni, keď počula Antoškov hlas:
“Mami, poď rýchlo sem!”
“Čo sa deje? Už ste sa nahrali?” vyšla do chodby a uvidela, ako syn drží v rukách čiernu mačičku s malou bielou škvrnkou na čele.
Deti sa usmievali, tváre mali začervenané od chladu.
“Nie, to nie,” pevne povedala Marína, no deti na ňu hľadeli prosebne.
“Prosíííim,” fňukala Sofka.
“Povedala som nie – kde ste ju zobrali? Je špinavá.”
“Mami, ale ak ocko povie áno?” Antošek vedel, že otec mačky miluje.
“Ocko je na služobnej ceste. Dajte jej dochodby uterák, nalejte mlieko a nech tam zostane.”
“Tam je zima, on už aj tak premŕzol. Mami, umyjemV tom okamihu zazvonil domovnik a keď Marína otvorila, na prahu stál čierny mačiatko s tým istým bielym škvrňatkom na čele, ktoré sa už druhýkrát vrátilo späť, čo všetkým pripomenulo, že niektoré veci v živote sú proste osudové.
