Na rohu Štefánikovej ulice, v Košiciach, stál v výklade obchodu s oblečením jeden figurín. Mal stále to isté oblečenie: bielu košeľu, sivé nohavice a nakrivo posadenú čiapku, ktorú nikdy nenarovnali. Bol to zabudnutý figurín. Stál tam už viac ako desať rokov. Taký tichý, taký súčasťou ulice, že mnohí si ho už ani nevšimli. Ale miestni predavači si ho obľúbili. Každé ráno, keď otvárali svoje obchody, pozdravili ho: „Dobré ráno, pán Janko“ – tak ho totiž pomenovali. Bol to vtip, rituál, malý gest na začiatok dňa. Pekár, majiteľ papierenstva, pani z kvetinárstva… všetci zdravili figurína. A on, samozrejme, nikdy neodpovedal. Až kým raz neurobil.
Bol to pondelok. Výklad sa orosil od rannej vlhkosti. Keď prechádzali okolo a povedali „Dobré ráno, pán Janko“, figurín sa usmial. Pohol sa. A potichu povedal: „Dobré ráno, mládež.“ Všetkých to zamrazilo. Nebol to figurín. Bol to človek. Naozaj sa volal Janko. Mal sedemdesiatštyri rokov. Už mesiace bol nočným strážcom obchodu. Stratil dom, jeho rodina bola ďaleko a nemal kam ísť. Tak v noci spával v sklade. Ráno, keď obchod otvoril, zostával nehybne za výkladom a tváril sa ako figurín. Nerobil to pre srandu. Robil to preto, lebo tam, za sklom, sa cítil menej osamelo. „Páči sa mi pozerať sa na ľudí, vidieť, ako začínajú svoj deň. A aspoň tu… ma nikto neignoruje.“
Príbeh sa rozšíril, keď jeden mladík natočil scénu a zverejnil ju na sociálnych sieťach. Stalo sa to virálnim. Tisíce ľudí komentovali: „Niekedy si myslíme, že nás nikto nevidí… ale vždy je niekto, kto sa na nás pozerá z druhej strany skla.“ Dnes už pán Janko nehrá figurína. Zohnali mu prácu ako hostiteľa v obchode. Sedí na stoličke pri výklade, usmieva sa na prechádzajúcich a každé ráno odpovedá tým, čo ho pozdravia: „Dobré ráno, pán Janko.“ Odpovedá vetou, ktorá už navždy ostala v tejto štvrti: „Dobré ráno… a ďakujem, že ste ma videli.“
