Drahý denník,
Ach, Vierka! Prišla si práve včas! Už som naozaj nevedel, čo mám robiť.
Viera položila na lavičku ťažkú tašku s nákupom a hlboko si povzdychla.
Čo sa stalo, pani Rozáliová?
Upokoj sa, Viera! Musím si opakovať slušnosť, slušnosť a ešte raz slušnosť. Len tak to s dôchodcami ide aj keď sú niekedy poriadne nepríjemní.
Každý na našom sídlisku dobre vedel, že pani Rozália Červenková dokáže rozvíriť hladinu, o akej sa mnohým ani nesnívalo. Hoci hádala sa vždy zdvorilo, dokázala človeka priviesť na mizinu.
Prečo dámu? Nuž, lebo aj keď sa s niekým hádala, robila to vždy s noblesou. Ale niekedy to dokázalo vytočiť každého.
Zlatko, trochu sa mýlite.
Nie som vaše zlatko!
Ach, aké nešťastie! Kedysi sa dámy mali správať milo, dnes je to naopak… Skrátka, stratená generácia! Ale aj tak by ste mohli po svojom psovi upratať.
Inak čo?
Inak sa o vás dozvie celý Ružinov, drahá!
Tí, ktorí brali varovanie na ľahkú váhu, spoznali rýchlo, že s pani Rozáliou si netreba zahrávať. Nebola to len planá hrozba nasledujúci deň už jej nepriatelia viseli na nástěnkách hanby.
Tak volala každý strom, stĺp či vývesku, kde vyvesila fotku previnilca s popisom viny: Na toto nie sme hrdí! Tlačiareň, ktorú jej pomohol rozchodiť bývalý sused, išla na plné obrátky. Papier kupovala vo veľkom, na dôchodku a s pomocou syna i dcéry. Absolútne sa nebála ani pokút, ktorými ju polícia pravidelne častovala už patrila k stabilnej osádke miestneho súdu. S pokorou sa sudcom ospravedlňovala za zdržanie. Susedia sa na ňu hnevali, znášali ju ako nevyhnutné zlo alebo požehnanie, podľa pohľadu.
Občas sa predsa len stretla s vďačnosťou. Napríklad vtedy, keď jej boj za poriadok po desiatich rokoch a nespočte hádok s úradníkmi všetkých úrovní nakoniec priviedol sídlisko k opravenej kanalizácii. To bola jej najväčšia výhra. Keď už nemuseli vodiči z Petržalky predstavovať ponorky po každom daždi, slušne sa jej zdravili a potajomky dúfali, že ich tvár sa nikdy nebude vynímať na Rozáliiných plagátoch. S úľavou si v duchu prebehli svoje prehrešky.
Pravidelne si to odnášali psíčkári, ktorí po svojich miláčikoch neupratovali či nemali vodítko; mladé mamy, ktoré svoje ratolesti radšej hodili na krk lavičke a fľaške píva než ich sledovať; neplatiči výživného; opití vandali; a všetci, ktorí elementárne pravidlá spolunažívania považovali za zbytočnosť.
Samozrejme, nie každý toleroval jej aktivitky. Raz ju dokonca napadli v tmavej uličke, keď sa vracala domov od choršej sestry. Bitka netrvala dlho, lebo niekto únoscov vyrušil, no odvtedy mala Rozália nohu zlámanú a zle zrastenú bolelo ju to vždy, keď sa menilo počasie. No, ako hovorila, aspoň vedela, kedy si má zobrať dáždnik.
Vinníci boli vypátraní skoro. Sudcovia pani Rozáliu dobre poznali už bol z nej legendárny príbeh. Z incidentu vzišli cenné kontakty traja miestni policajti a jeden kriminalista jej boli od tej doby k dispozícii.
Jožko, zlatý môj, veľmi ťa potrebujem! volávala Jožkovi, usmievavému fúzatému policajtovi, ktorý vlastne býval Rozálii susedom, odkedy si kúpil byt vedľa nej.
Niet sa čo čudovať, keď jej civilizovala aj jeho rodinu. Nebál sa jej už ani jeho mama, ktorú najradšej zo všetkého držal čo najďalej. Bol to práve Rozália, kto jej vysvetlil, že navštevovať dospelého syna každý deň je skôr námet na obavy, než na radosť:
Zlatá moja, zle ste ho vychovali?
Nie, som výborná mama!
Tak potom nechápem, prečo ho ešte stále utierate vreckovkou?
Po tejto príhovore návštevy Jožkovej mamy rapídne ubudli. Rodina si konečne vydýchla, a vďačnosť voči Rozálii bola nevyčísliteľná.
Viera, ktorá už pár rokov pracovala ako sociálna pracovníčka, si bola Rozáliinej povesti i vplyvov dobre vedomá. Preto ju prekvapilo, keď v slzách uvidela túto neohrozenú dámu sedieť na lavičke.
Prečo plačete?
Vierka… Tá vaša… pani Mária…
Čo s ňou?! Viera bleskovo pozrela na známe okná.
Tam je teraz Jožko. Mária už… odišla…
Viera si sadla na lavičku, ledva že ju neminula.
Aký to deň?! Ráno plyn vybuchol v pivnici, deti meškali do školy, potom sa v pohode pohádala s manželom, Kamilom. Aj keď ho milovala, občas od nervov nezvládla ani banality. Žiarovku, kvôli ktorej sa pohádali, si mohla pokojne vymeniť aj sama. Nešlo o nič.
Niekedy sa iba všetko nazbiera. Unavená, ženská Hlouposť! Veď všetko sú len malichernosti. Za chvíľu musí človek riešiť vážnejšie veci ešte včera jej pani Mária prosila kúpiť granule pre svoje mačky, dnes už
Viera sa rozplakala tak, že nemohla prestať.
Ach, moja zlatá, tu máte vreckovku!
Snehovobiela vreckovka jej pristála na kolenách. Aká podobná bola tej, ktorú jej pani Mária vyšívala na Vianoce!
Pre vás, Vierka! Darček z vďaky.
Bože, aká krása! A to je výšivka?
Áno, vaše iniciály.
Takýto poklad je škoda používať na smrkanie!
Vierka, je to len vreckovka. Ospravedlňujem sa, viac som si nemohla dovoliť. Viete, aký mám dôchodok.
Moja stará mama vždy hovorila, že najlepší darček je, keď si na vás niekto spomenie.
Vaša babka bola múdra Ešte žije?
Nie, už je dávno po všetkých mojich príbuzných. Mám len manžela a deti.
Ach, to je škoda! Ale prosím, nechápte ma zle. Neprajem vám osamelosť, lebo to je najhoršie… Ja som nikdy nemala vlastnú rodinu, len kopec príbuzných, ktorí vždy vedeli, čo je pre mňa najlepšie. Môj výber sa nikomu nikdy nepozdával a výsledkom je, že som sama. Samozrejme, za všetko môžem aj sama. Ale samota To je ťažká vec, Vierka. Bez mojich mačiek by som už nevedela, načo žijem. Povedala mi raz neter, keď som ju nechcela prijať do bytu: Načo tam dýchaš vzduch, keď ti ten byt aj tak treba odovzdať mladým?
A prečo ste ju odmietli? Nebolo by vám s rodinou veselšie?
Vierka, akosi ste nepochopili. Ja som nielen mala uvoľniť izbu. Rodina očakávala, že jej odovzdám celý byt.
Ako to?
Nuž pre nich som už nepotrebná, mladí nech žijú, študujú, zakladajú rodiny… Veď nech sa presťahujem k sestre, tá mi už vybavila miesto v domove dôchodcov.
Tomu nerozumiem. Ako môže niekto rozhodovať za vás?
Vierka, podľa nich už nemyslím jasne, veď starnem…
No… S takou rodinou netreba nepriateľov…
Ale aj tak ich mám rada. Byt som im už dávno odkázala napoly. Nevedela by som to spravodlivo rozdeliť inak. Ale čo bude s mojimi mačkami, to ma trápi najviac! Všetci ich neznášajú. Vyhodia ich von, ani čo by bol byt bez mačiek lepší.
To nedopustíme!
Vierka, vy ich nepoznáte…
Nepoznám, ale nechcem! Viete čo?
Čo?
Odkážte svoje mačky mne!
Ako prosím?!
Odkážte ich mne v závete! Aby boli v bezpečí. Dobro v závete, rozumiete? Veď zvieratá si ochranu zaslúžia, ak ich tak milujete!
Vierka, vy ste anjel! Mňa by to nenapadlo! Ale je to veľa starostí
Nie, nie! Bez mačky by dom nebol domom!
Prvý kocúr, Murko, už žil u Márie desať rokov. Druhého, Matúša, jej namotala suseda Rozália: Mám alergiu, ale bolo mi ho ľúto, Mária. Ty vieš, čo s ním!”
Nuž, poslednýkrát, Rozália! Už jednu mačku si mi takto darovala, druhú tiež zvládnem sotva-sotva… Ale viac už nie.
Matúš ostal. Až tesne pred nešťastím sa ukázalo, že nie je Matúš, ale Maťa, a práve doniesla kotky na Máriinu posteľ.
Matine nešťastie alebo šťastie? pousmiala sa Mária a hladkala mačku.
Viera sa vo chvíli starostí o Márine mačky tak rozcítila, že hneď sa ponáhľala postarať o dedičstvo. Jožko jej s nosením košíčka pomohol.
Mohla by ste jedného kocúrika nechať nám? Deti sa tešia, a mama už nie je proti. Mária bola dobrý človek, aj jej mačky.
Vyberte si, ktorý! odpovedala Viera.
Toho ryšavého!
Dobre, keď trochu povyrastie.
Rodina pani Márie samozrejme doma chýbala. Predstavte si, povedali, že nemajú čas, nech sa Viera postará sama. Ona to ale nedokázala pochopiť.
Nedovolím, aby ju len tak pochovali!
Jožko sa len usmial a povedal:
Ste ako Rozália. Netreba sa rozčuľovať, pomôžem vám.
Po návrate domov v starom rodinnom dome v Trnave ma privítal Sviatok (tak som volal manžela Kamila) a deti sa už naháňali s novou várkou mačiatok. Dom vždy pôsobil útulne, nie pre múry, ale vďaka ľuďom.
Nerozumel som, ako rodina môže nechcieť blízkosť, ako môžu nechať starých ľudí v samote. Pohladil som Matúšu, sledoval deti a cítil vďaku, že je nás doma viac, nie menej.
Po pohrebe pani Márie ostal dom ešte plný smútiacich návštevníkov jej bývalých študentov. Rozália mi potichu vraví:
Učila fyziku, potom robila doučovanie. Všetci ju mali radi…
V noci som nemohol spať, namiesto toho som hladil Matúšu a pozeral na kotky. O pár dní som už vedel, prečo mi je tak nanič a zle čakáme tretie dieťa. Obával som sa, ale keď som sa pozrel na ten dom plný detí a zvierat, cítil som silu. O všetko sa postaráme.
Len, keď jedného dňa Murko zmizol, obavy sa vrátili. Dva dni ho nebolo, nikde. S manželkou sme chodili okolo bývalého Márineho domu i po lúkach, nič.
Počkaj, Vierka, príde, keď bude hladný upokojoval ma Sviatok.
V tú noc sa však naplnilo, že kocúr chodí sám. Ale neprišiel do ticha bol nepokojný, chodil okolo domu, až ho Maťa vzbudila a škrabla ma po lýtku. Práve vtedy som zacítil dym.
Kamil! Deti! Horí!
Rýchlo sme deti zobudili, ja som zobrala do náručia košík s mačiatkami, Maťa s Murkom vyšli s nami. Hasiči už dorazili, keď sme stáli na ulici podarilo sa nám dom zachrániť.
Keď som mačku k sebe silno pritlačil, vedel som, že domy sú síce múry, ale ľudia v nich robia život. Aj vďaka Márinmu dobru žijeme. Jej dobro po závete bolo v tej chvíli najcennejšie.
Na záver si zapisujem lekciu: Ak robíš dobro, žiješ v ľuďoch ďalej či v tvári študenta, čo príde na pohreb, alebo v pohladení mačky, ktorá ťa uprostred noci zobudí, keď ti ide o život. Nikdy netreba prestať veriť, že aj tvoje konanie je kúsok tej mozaiky, ktorá tvorí ľudské šťastie.
Dovidenia, denník.
