Drahé dobro podľa testamentu
Och, Vierka! Ako keby si našla správny moment! Ja už neviem, čo robiť!
Viera položila na lavičku ťažkú tašku s nákupom a povzdychla si.
Čo sa deje, pani Božena?
Pokojne, Viera! Pamätaj slušnosť, len slušnosť! So starými ľuďmi to inak nejde. Aj keď sú protivní.
Že Božena Poláková je protivná, to vedel celý bratislavský blok. Takú buchtu by ste hľadali len ťažko.
A prečo buchtu?
Lebo Božena vždy spustila hádku s dokonalou vyberavosťou, ale do zúfalstva vedela priviesť každého.
Zlatko, mýlite sa.
Nie som vaše zlatko!
Ach, to je nešťastie! Kedysi sa považovalo za česť byť milou ženou, dnes? Čo narobíme, stratená generácia! Ale upracte po svojom psíkovi.
A ak nie?
Inak vás, moja drahá, bude poznať široko-ďaleko celý blok!
A kto by neveril, že myslí vážne, rýchlo pochopil, že s Boženou nie sú žiadne žarty nie po slovách, ale po skutkoch. Každého, kto jej odvrkol, ešte v ten deň vypatrila na nástennom hanebnom paneli.
Tak volala Božena každé stromisko, stĺp, vývesku či nástenku, kam lepila letáky aj s fotkou previnilca a vždy rovnakým heslom: Tými sa nechválime! Nasledoval podrobný opis priestupku. Letákov tlačila množstvo, jej tlačiar sa ani nezastavil vďaka slušnému dôchodku a pomoci detí kupovala papier po balíkoch. Navyše, Božena považovala za osobnú povinnosť dať vo svojom revíri všetko do poriadku, takže ani drobné pokuty za časté rozlepovanie letákov ju neodradili. Na súd chodila s úsmevom, vtipne zdravila sudcov a ospravedlňovala sa, že zaberá ich drahocenný čas. Už ju nebrali ako dotieravú muchu, prijali ju ako nevyhnutnosť buď zlo, buď dobro, záležalo od pohľadu.
Neraz jej poďakovali. Napríklad keď vďaka jej vytrvalosti opravili dažďovú kanalizáciu v celom okolí. To bol prípad Boženy, ktorý ju stál roky nervov a nespočetné hádky, ale po slávnom úspechu už ju nebrali za večne namosúrenú starenu. Majitelia áut, ktorí už viac nemuseli po daždi šoférovať ako ponorky, slušne zdravili rýchlo kráčajúcu Boženu, premýšľali, či nebudú ďalší na hanebných letákoch. Každý si zrekapituloval svoje hriechy a ľahko si vydýchol.
Božena nešetrila psíčkarov, ktorí neuklízali po svojich zvieratách, ani detské mamičky, ktoré namiesto detí strážili pivá na lavičke, ani neplatičov výživného, tichých aj hlučných alkoholikov, ani tých, čo základné spolunažívanie ignorovali, lebo si žili podľa seba.
Samozrejme, nie všetkým sa to páčilo. Raz ju dokonca prepadli v tmavej bratislavskej uličke cestou od chorej sestry. Bili ju krátko, niekoho vyplašili, no jej horlivosť to iba povzbudilo. Veď ak niekoho rozčúlila natoľko, že prišlo na násilie, bola na správnej stope!
Modriny pominuli, no zlomená noha zrastla krivo a odvtedy jej barometrické koleno signalizovalo zmenu počasia.
Ale Božena aj z toho vytiahla výhodu:
Aspoň vždy viem, či si mám zobrať dáždnik! Nie je to skvelé?
Vinníkov jej kolenného barometra policajti našli rýchlo a dostali najprísnejší trest v bratislavskej justícii Boženu poznali všetci. Medzičasom si vďaka tomu zaobstarala užitočné kontakty: troch mestských strážnikov a jednu vyšetrovateľku, ktorým občas bez váhania volala.
Miško, zlatíčko, strašne ťa potrebujem! zvonila Božena svojmu policajtovi.
A Miško, fúzatý velikán a najnovšie jej najbližší sused po kúpe bytu, bežal na výzvu. Ako ináč? Táto zvláštna, chudá, ale neústupná žena si dokázala získať za pol roka celú jeho rodinu aj despotickú mamu, ktorej sa Mišo bál jak čerta. To vtedy, keď sa konečne odsťahoval od maminej železnej výchovy a Božena matke vysvetlila:
Zlatá moja, takto ste ho teda vychovali?
Čo to hovoríte? Veď som vzorná matka!
O tom nepochybujem! Ale všimnite si ak ste ho tak dobre vychovali, načo mu ešte stále utierate nos? A účasť, jasné, matka musí. Ale vreckovku! Preboha!
Akú vreckovku? vyjavila sa Mišova mama, nevedela, čo tá ostrá žena s jastrabími očami myslí.
Nosovú predsa. Stále mu utierate nos. Nie je už načase, aby to vedel sám? Aké deti to dnes máme!
Či treba dodať, že matkine návštevy u Miša ustali tak, že všetci doma si vydýchli? A vďaka Boženej, ktorá dokázala stručne povedať, čo sa roky nedarilo.
Viera, ktorá bola roky opatrovateľkou, o Božene a jej kontaktoch vedela svoje. O to viac ju prekvapilo vidieť túto tvrdú ženu na lavičke v slzách.
Prečo plačete?
Vierka… Vaša pani… Jolana Marková…
Čo s ňou?! Viera horela pohľadom k známym oknám.
Teraz je tam Mišo. Jolana už nie je…
Viera si sadla na lavičku, takmer vedľa nej.
Aký to deň?
Ráno jej pred domom stihla prasknúť kanalizácia, deti zmeškali školu. Potom sa pohádala s mužom a hoci svojho Sláva milovala, ba až zbožňovala (veď takých už niet nepije, nefajčí, ženu a deti nosí na rukách, zarába solidne), býva s ním ona a nervy občas pracujú. Dnešný spor kvôli žiarovke! Mohla si ju dávno vymeniť sama!
Starnem? Ale kdeže! Len toto bolo zbytočné. Nahádať sa, udobriť, začať odznova… Kopa zbytočného kvôli hlúposti. Veď človek dnes je, zajtra… nie je…
Ešte včera Jolana prosila Vieru o krmivo pre mačky, dnes…
Viera si zahryzla do pery a spustila slzy ako dieťa.
Ach, dievčatko, načo tak? Tu máte vreckovku!
Snehobiela vreckovka jej padla do lona a Viera sa rozplakala ešte viac.
Podobnú jej dala Jolana na Vianoce.
Pre vás, Vierka! Skromný dar s mojou večnou vďakou.
Och, aká krásna! Je tam výšivka?
Áno. Sú to vaše iniciály.
Neuveriteľné! Veď je škoda ju používať!
Viera, je to len vreckovka. Nemôžem si dovoliť hodnotný dar, veď viete, aký mám dôchodok.
Moja babka vravela, že najlepší dar je, keď na teba niekto myslí.
Vaša babka bola múdra žena. Žije ešte?
Dávno nie. Zostali mi len deti a muž to je teraz moja rodina.
Škoda! Nechápte ma zle! Nie že mi chýba rodina. Skvelé, že ju máte. Ja nemala nič, ani muža, ani deti, len príbuzných, ktorí vždy presne vedeli, ako mám žiť. Sestry, brat, tety, ujovia, rodičia… Všetci mi pomáhali. Ale tá pomoc zanechala len samotu.
Vyberali mi život, nebrali moje rozhodnutia vážne… Aj ja na tom nesiem vinu. Ale výsledok, Viera samota… Strašná vec! Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. Ja už nežijem bez mojich mačiek, inak by som nevedela načo som tu. Som len dymí na nébi, ako mi raz povedala neter, keď som ju odmietla ubytovať. Potrebovala byt mala ísť na prestížnu školu.
A prečo ste odmietli? S rodinou by bolo veselšie, nie?
Vierka, nepochopili ste. Ja som jej nemala len dať izbu. Mala som jej prenechať celý byt.
Ako? Myslíte svoj?
Áno. Veď mne už je zbytočný. Dievča musí žiť, študovať, rodiť deti tu a teraz, v mojom byte. Ja mám ísť k sestre, a potem do penziónu už to vybavila.
To je neuveriteľné! Ako môžu rozhodovať za vás?
Vierka, oni pochybujú o mojom rozume. Vraj už neviem posúdiť realitu. Odkedy? Kedysi som vedela, teraz niet…
S takou rodinou netreba nepriateľov…
Predsa ich ľúbim, Vierka. Napriek všetkému. Dávno som byt odkázala všetkým deťom rovnako. Svedomie mi nedá darovať ho jednému. Ale keď si predstavím, ako to budú deliť… Je mi zle. A hlavne mám hrôzu, čo urobia s mojimi mačkami! Všetci ich nenávidia, hneď ich vyhodia na smetisko. Kto by ich chcel…
To nedovolím!
Ach, Vierka! Vy ich nepoznáte!
Ani netúžim. Viete čo?!
Čo?
Odkážte svoje mačky mne!
Ako to?
Jednoducho! Mačky sú majetok. Spíšte, že ich odkazujete mne. Ak sa niečo stane, budú v bezpečí. Dobro podľa testamentu. Nemôžeme predsa ublížiť týmto fúzáčom, keď ich milujete!
Vierka! Vy ste anjel! To by mi ani nenapadlo. Ale bude to starosť!
Starosť? Ale kdeže! Veď bez mačky je život hublejší! Ako sa tu vraví? Bez mačky ani krok?
Prvý kocúr, Miško, už žil s Jolanou desať rokov. Druhý, Bartolomej, bola útulkačka, ktorú prívetivá Božena našla pred potravinami a podstrčila Jolane:
Daj jej domov, Jolka! Ja mám alergiu, ale tej dušičke je ľúto. Malinká, ako ju môžu vyhodiť?
Božka, ja si ju vezmem, ale už naposledy. Miško je tiež tvoj darček najlepší! Ale tretieho nezvládnem, peniaze už nie sú.
Sľubujem, Jolka! Vďaka!
Tak został Bartolomej, ale za pár týždňov zistili, že Bartolomej je vlastne Bartolomea. Krátko pred smutnou udalosťou Jolana ráno pozrela na posteľ plnú mačiatok.
Bartolomeino šťastie… Pekné deti máš, Bartolomejka! A ty, Miško, nebudeš dobrý otec skončíš bez najdrahšieho!
Či bol kocúr prefíkaný, kto vie, ale stal sa výborným otcom. Viera sa smiala:
Tak! Myslíme si, že všetko vieme, a nevieme ani rozoznať kocúra od mačky! Ako ste nespoznali, že Bartolomea je v tom?
Myslela som, že sa len dobre nažrala! Jolanu až rozosmialo do plaču. A čo s mačiatkami?
S tým vám pomôžem! Miesto mám dosť. A keď bude treba, u Boženy skúsime jej predsa nikto neodmietne.
A tak teraz, spomenúc si na mačiatka, Viera vyskočila z lavičky.
Čo ja tu sedím?! Oni sú hladní!
Svoje dedičstvo si Viera vzala hneď ten deň. Mišo ochotne pomohol odniesť košík s mačkami, prosil len:
Nechajte mi jedno mačiatko. Deti už roky prosia a mama zvieratá doma nechcela. Teraz môžeme Jolana bola dobrý človek, aj jej mačky budú dobré…
Určite! Ktoré chcete? Viera nadvihla rožtek starého uteráka.
Toho ryšavého!
Dobre! Trochu podrastie je váš!
Ďakujem!
Nemáte za čo Ale kto vybaví pohreb a tak? Rodina?
Jasné že ozvali že nemajú čas. Nech sa starám sama.
Viera skoro pustila košík. Čože?!
To nedopustím! Postarám sa ja.
Ale veď ste úplne cudzia
To sa mýlite! S Jolanou sme si päť rokov robili spoločnosť. Málo? Niekedy stačí pár dní, aby poznal človeka a stal sa mu priateľom. Niekedy aj celý život nestačí, ak je to len rodina na papieri. Nedopustím, aby sa Jolana nedočkala dôstojnej rozlúčky! To si nezaslúžila!
Mišo sa usmial, potľapkal Vieru po pleci:
Teraz mi pripomínate moju známu. Ale nezúfajte, pomôžem vám.
Ďakujem… Viera ticho prikývla.
A naozaj, nech už sa rozčúlila kvôli čomu, netreba kričať.
Zavrela bránu rodičovského domu, chvíľu sa zastavila na chodníku pod starou lipou. Rodinný dom v srdci Bratislavy bol postavený jej dedom pre všetkých. Bol v ňom domov nielen múry, aj ľudia v ňom žili. Preto nechápala, ako niekto môže nemilovať svojich, nevážiť si deti, nestarať sa o starých
Vybehla na verandu, otvorila dvere a hneď mala slzy v očiach.
Vo vzduchu voňalo niečo chutné, v kuchyni trepotali deti. Slavo vyšiel do chodby, pozrel na Vieru opretú o dvere, hneď pribehla.
Vierka, čo sa stalo? Vymenil som žiarovku! Dnes som si vybavil skorší koniec a spravil vodovod. Čoskoro budú tvoje tulipány vonku budeš zalievať celé leto, nemusíš plakať!
Už neplačem! Viera usmrkane utierala slzy, prestala sa skrývať.
A toto čo? Slavo objal ženu, zobral košík. Ťažké jak svet!
Mačky Viera sa schovala muži na pleci.
Čo!?
Pozri! Nadvihla uterák, deti nadšene kričali, že Slavo musel ticho zahriaknuť.
Ticho! Nech mačiatka nevystrašia!
Mačky si v dome zvykli hneď. Miško dokonca párkrát priniesol myš, aby si zaslúžil nocľah, a vždy, keď ju treba, zaniesol na dvor dar SVOJEJ novej pani. Na Jolanu však nezabudol Božena ho neraz videla, ako sedí na strome pred jej bývalým bytom a ticho volá tú, čo už neodpovie. Susedia sa na jeho mačacie večerné koncerty nesťažovali všetci chápali, že smúti za Jolanu.
Niekedy Miško sedel na strome minútku, inokedy celé hodiny. To sa domov vrátil neskoro, že Viera brblala:
Nočný vták! Ráno vstávam do práce!
Miško sa pritisol k nohe a šiel kontrolovať spiaci dom. Keď deti a Slava preveril, vkliesnil sa do košíka k Bartolomei a starostlivo vyčistil mačiatka.
Jolanu odprevadili s úctou. Vieru prekvapilo, koľko ľudí prišlo dať posledné zbohom tejto žene.
Kto sú? ticho sa pýtala Boženy, ktorá pripravovala jedlo.
Študenti. Jolana bola učiteľka fyziky, potom doučovala na vysoké školy. Dobre zarobila, kým nezačala slabo vidieť. Ale, ako vidíš, pamätajú na ňu. Bola výnimočná…
Viem
Deviaty deň Štyridsiaty
Viera vstávala v noci, keď sa chcel kocúr dostať dnu, a rozmýšľala, ako krátky je ľudský život… už vedela, prečo jej zlyhávajú nervy a prečo zrána cíti nevoľnosť. Toto tajomstvo ešte skrývala aj pred mužom, ale jej život ním získal nový význam.
Hladkala Bartolomeu a šepkala:
Onedlho budem zas mama… Trošku strach, moje deti už vyrástli, zabudla som veľa, zvládnem to?
Bartolomea tak nahlas pradla, že Miško pribehoval, a Vierka sa musela pousmiať.
No jasné! Pol domu pomocníkov! Prečo by sme to nezvládli?
Keď sa rozhodla oznámiť Slavovi, že budú mať ďalší prírastok, stalo sa niečo, čo jej potvrdilo, že na svete nič nie je len tak.
Miško vonku zmizol už druhú noc. To nikdy predtým nerobil a Viera sa začala strachovať. Bola aj pred Jolaniným domom, kocúr nikde. Božena, ani Mišo, ktorý chodil tento týždeň po návštevách, nikto ho nevidel.
Vierka, choď spať. Ak príde, zaklope! prosil Slavo.
Nemôžem! Veď má pršať, premočí sa! Kde len je ten felinár?!
Mačka Vierka, mačka! A mačky chodia vlastnými cestami! Ak bude hladný príde!
Zavriem ho na zámok! Už nikdy von! Viera sa dívala z okna do tmy.
Keď dlho ponocovala, zaspala v kresle a nepočula, kedy sa Miško vrátil.
No kocúr nielen že prišiel, chodil okolo domu a reval, až to musel počuť celý Ružinov. No dvor bol veľký, múry hrubé, a šibnutá aprílová zima donútila zatvoriť okná, takže v dome bola ticho-mier.
Ale Bartolomea pri mačiatkach sa nenápadne striasla driemot a zrazu skočila Vierke na nohu a skrabla ju.
Au!
Viera najprv nechápala, čo sa deje, odstrčila mačku, ale okamžite sa zobudila.
Odpusť, Bartolomejka! Čo je? Prečo si mi ublížila?
A vtedy začula Miškov rev a zacítila jemný zápach dymu.
Slavo! Deti! Horíme!
Jej výkrik preletel cez chodbu. Bartolomea bežala do izby a jemne uhryzla najskôr jedno, potom druhé dieťa.
Vstávajte!
Viera schmatla mladšieho syna, staršieho postrčila k Slavovi, a vybehla, cestou chytajúc košík s mačiatkami.
Susedia zalarmovali hasičov. Tí za chvíľu uhasili povalu, kde začal požiar. Počas zásahu Miško vytiahol Bartolomeu a tak celá mačacia rodina sedela na chodníku so svojimi páničkami.
Hotovo! Dom ešte chvíľu páchne, ale hlavným, je nepoškodený! Ako ste stihli vstať!
Viera, držiac Bartolomeu, len prikývla.
Ďakujem!
Slavo poslal deti poďakovať hasičom a objal Vieru.
Si v poriadku?
Som…
Určite? Si si istá? položil jej ruku na brucho a Viera vyjato vyhŕkla.
Ty vieš!
A ako nie! Vierka, veď máš už dve Nie, už tri deti! Myslíš, že by som ťa nepoznal? Nervy máš kvôli tomu!
Bojím sa
Blbosť! Prečo by si mala? Máš mňa, deti, kopec mačiek! Zvládneme! Neboj sa! A dom je v poriadku.
To určite
Viera podala mačku mužovi, mačiatka deťom, sama postála na prahu a vzdychla k nebesám:
Ďakujem vám, pani Jolana, za vaše dobro! Ďakujem…
