Och, Katarínka! Prišla si tak akurát! Už naozaj neviem, čo mám robiť!
Katarína položila ťažkú tašku s potravinami na lavičku a unavene si vydýchla.
Čo sa stalo, pani Miluša?
Len pokoj, Katka! Pamätaj slušnosť a ešte raz slušnosť. Len tak so staršími! Aj s tými najmrzutejšími.
Veď o tom, že Miluša Kováčová je poriadny mrzút, vedeli v celom okrsku. Skandálisteku si ešte pohľadať.
Prečo skandálisteku?
Pretože Miluša Kováčová vedela spraviť poriadny rozruch vždy s dokonalo uhladenou ľubozvučnosťou, no dokázala priviesť kohokoľvek do bieleho varu.
Zlatko, to ste trochu mimo.
Nepovedala by som, že som vám zlatko!
Ach, aká škoda… Za našich čias bolo byť milou dámou cnosťou, dnes… Čo vám poviem stratená generácia! Ale aj tak by ste mali po svojej fenke upratať.
A ak nie?
Tak o vás, drahá, bude vedieť celé sídlisko!
Tým, ktorí bagatelizovali takéto vyhrážky, Miluša v priebehu pár dní vysvetlila, že s ňou sa nežartuje. Totiž, nie slovami, ale skutkami. Kto jej drzo odporoval, našiel už na druhý deň svoju fotku vycapenú na tabuli hanby tak volala každý strom, stĺp alebo vývesku, kde lepila nálepky s fotkou previnilca a strohým textom: Týmto sa nechválime!. Priložený popis priestupku. Tých nálepiek boli desiatky. Tlačiareň, ktorú ju naučil ovládať sused, pracovala bezchybne. Papier kupovala vo veľkom dôchodok i pomoc od detí jej to dovoľovali. A keďže Miluša považovala zjednávanie poriadku za svoju svätú povinnosť, tie drobné pokuty, ktoré jej súd občas naparil za prečiny, ju nijak nedesili. Na pojednávania dochádzala s úklonom a ospravedlnením sudcom, že ich oberá o čas. Už ju nevnímali ako dotieravý komár, ale ako nevyhnutné zlo alebo, podľa názoru, prínos.
Veru občas jej aj ďakovali. Tak, ako keď jej vďaka na všetkých možných miestach vycapeným žiadostiam konečne opravili mestskú kanalizáciu. Najväčšie dielo jej života, ktoré ju stálo skoro desať rokov, nespočetné výmeny názorov s úradmi a mnoho prebdených nocí. Po úspechu ju sídlisko prestalo brať ako obyčajnú kazišuka, lebo už všetci vedeli, že jej pohnútky nie sú zlovestné. Majitelia áut, čo už po daždi nemuseli vytvárať z vozidiel ponorky, sa jej slušne zdravili a rozmýšľali, či náhodou neskončia na ďalšom jej výtlačku. Každý si spytoval svedomie a po Miluši si s úľavou vydýchol.
Od Miluše schytali psíčkari, ktorí si nedali námahu po svojich psoch zbierať alebo ich vôbec vodiť na vôdzke, hlučné mamičky, čo radšej s pivom na lavičke klebetili, neplatiči výživného, tichí i hluční alkoholici a vlastne všetci, ktorým boli základné pravidlá spolunažívania ukradnuté.
Samozrejme, nie všetci jej boli vďační. Raz ju niekto priamo v temnej uličke, keď sa náhlila od chorej sestry, zbil. Dlho to netrvalo niekto útočníkov vyrušil. No aj to stačilo, aby jej elán neochladol, práve naopak utvrdilo ju to, že jej úsilie má význam.
Modriny sa stratili, ale zle zhojená noha ju dodnes bolela pri každej zmene počasia.
Miluša sa však len pousmiala:
No aspoň viem, keď si vziať dáždnik! Nie je to paráda?
Vinníkov, ktorí jej z kolena spravili živý barometer, rýchlo našli a súd im dal najtvrdší trest. Veď Milušu na súde poznal hádam každý. Stala sa tam známou figurou.
Vďaka tejto udalosti získala Miluša cenné známosti troch mestských policajtov a jedného vyšetrovateľa, ktorých v prípade potreby bez ostychu otravovala.
Martin, zlato, veľmi ťa potrebujem! volala Miluša svojmu policajtovi.
A Martin, fúzatý obor, ktorý sa po kúpe bytu stal jej najbližším susedom, bežal na jej zavolanie. Veď ako inak? Táto čudná, suchá starena, vždy slušná, no hromová, si získala srdcia nielen jeho ženy, detí, ale aj jeho matky, pred ktorou mal rešpekt, ako pred búrkou. A stalo sa to vtedy, keď ho Miluša zbavila večných exkurzií jeho nevyspytateľnej matky, vysvetliac jej raz a navždy:
Zlatá moja, vy ste ho zle vychovali?
Čo to vravíte! Ja som výborná matka!
O tom nepochybujem! Ale povedzte, ak ste ho dobre vychovali, prečo potrebuje stále váš vreckovku a starostlivosť? Vreckovku, milá moja!
Akú zas vreckovku? matka zaskočená nevedela, či sa smiať alebo sa hnevať.
Nuž, nosovú predsa. Veď mu stále utierate nosík! Nie je to smutné, keď už v takom veku nevie bojovať s nádchou? Ach, deti…
A stačilo! Jeho mama zredukovala návštevy, rodina si konečne vydýchla. Vďační Miluši, ktorá to povedala za dve minúty tak jednoducho, ako to nikomu inému nenapadlo.
Katarína, ktorá ako sociálna pracovníčka už pár rokov poznala Milušu a jej známosti, sa však naozaj prekvapila, keď ju jedného dňa našla na lavičke pri vchode v slzách.
Prečo plačete?
Katarínka… Vaša zverenkyňa… pani Danica…
Čo s ňou?! Katka automaticky pozrela na známe okná.
Teraz je tam Martin. Danica už nie je medzi nami…
Katarína si smutne sadla, taška s potravinami jej skĺzla vedľa lavičky.
Aký to deň?! Ráno jej pred domom prasklo potrubie, a preto deti meškali do školy. Potom sa do krvi pohádala s mužom. Samozrejme, milovala svojho Petrovička a v mnohom ho obdivovala veď dnes už len taký verný a pracovný muž, ktorý nepije a nemá milenky, je užmienenosťou! Aspoň tak jej hovorili kamarátky. Ale žila s ním ona. A občas toho bolo priveľa, aj dnes. Problém, ktorý spôsobil hádku, bola v skutočnosti hlúposť vypálenú žiarovku mohla vymeniť aj sama. Prvý raz by to nebol.
Asi nervy? Vek? Ženské?
Pche! Hlúposť! Veď to bol len detail. Mohla si to urobiť sama. Ale teraz treba sa uzmieriť a znovu budovať pohodu… Tolko starostí pre nič! A vidíš včera tu ešte pani Danica bola…
Katarína sa rozplakala, neudržala emócie.
Och, milá moja… No, no… Tu máte vreckovku.
Snehobiela vreckovka dopadla Kataríne na kolená a ona sa rozplakala ešte väčšmi.
Ten vreckovka bola presne ako ten, čo jej darovala Danica na Nový rok!
Je to pre vás, Katka! Skromný darček z vďačnosti!
Pane Bože, to je krása! Vyšívané?
Áno. Vaše iniciály.
Neverím! Je škoda používať takú krásu na slzy!
Katka, je to len vreckovka. Viac si žiaľ nemôžem dovoliť. Sama viete, aký mám dôchodok.
Moja babka hovorila, že najlepší darček je, keď na vás pamätajú.
Vaša stará mama bola múdra žena. Je medzi nami?
Nie. Už dávno nemám nikoho blízkeho. Rodina je len manžel a deti.
Aká škoda! Ale nemajte mi to za zlé. Nemrzí ma, že máte muža a deti, to je krásne! Ja sama som nikdy rodinu nemala. Preto mi je… smutno z toho, že človek ostane na starobu sám, aj keď má kopec príbuzných. Akurát vám občas spýtajú, či sa už nechystáte do domova dôchodcov. Že ste tu už dlho…
Myslíte na seba?
Áno, Katka, rozprávam o sebe. Nemala som deti ani muža, ale mám veľa príbuzných, ktorí vždy presne vedeli, ako mám žiť. Sestry, brat, tety, strýkovia, rodičia… všetci chceli pomôcť… Lenže ich pomoc bola Bolo to napokon na škodu a ostala som sama. Raz mi niečo vyčítali, potom mi neverili… Aj ja som na vine. Ale výsledok, Katka… Osamelosť… To je kruté. Človek je spoločenský tvor. Sám je nešťastný. Mne je smutno! Nebyť mojich mačiek, ani neviem, prečo tu som. Dymím nebo, ako mi povedala neter, keď som ju odmietla pustiť k sebe bývať. Sestra sa nahnevala… Jej dcéra sa chystala na vysokú, nutne potrebovala byt.
A prečo ste odmietli? Nebolo by vám s rodinou lepšie?
Katka, nerozumiete… Nemala som jej len dať izbu. Oni chceli celý byt.
To ako?
Vážne. Mne už podľa nich nič netreba. Ale dievča potrebuje žiť, študovať, založiť rodinu, rodiť deti všetko v mojom byte. Rozumiete? Lepšie podmienky.
A vy? Kam vy?
K sestre, ale len načas. Tá už mala dohodnutý domov pre seniorov, aby som jej nezavadzala. To je predstava?
Nerozumiem! Ako môžu rozhodovať za vás? Veď nie ste dieťa!
No, podľa nich som už neschopná rozhodovať. To aj povedali. Vraj som zabudla myslieť.
Pri takých rodinných aj nepriatelia by boli zbytoční…
Ale napriek všetkému sú to moja rodina a ja ich mám rada, Katka. Byt som v testamente odkázala všetkým neteriam a synovcom po rovných dieloch. Ale bojím sa, že im to nebude na dobré. Neviem to dať len jednému. Nedovolí mi to svedomie. A keď si predstavím, čo urobia s mojimi mačkami, je mi zle. Z duše ich neznášajú. Hrozia, že ich vyhodia len čo sa zoberiem. Kto by už potreboval túto háveď…
To nedopustím!
Och, Katka! Ty ich nepoznáš!
Nepoznám a ani nechcem! Viete čo?
Čo?
Odkážte vaše mačky mne!
Ako to?
Nuž, mačky sú podľa zákona majetok. Tak ich zapíšte mne. Ak by sa niečo stalo, mačky sú v bezpečí. Také dedičstvo dobra! Nemôžeme predsa obrať o domov tieto šelmičky, keď ich tak milujete.
Katka, ty si anjel! Taká myšlienka by mi nenapadla! Ale budeš mať roboty…
Ale prosím vás! Ako môžem takto rozprávať? Ako je to u nás? Bez mačky je dom smutný, však? Katka pohladila mňaukajúceho Mucu a druhou rukou sa bránila útočnému Murkovi.
Prvý býval u Danice už hádam desať rokov, druhý bol ešte novinka. Túto mačaciu biedu doniesla pani Miluša od potravín, a zaparkovala ju ku Danici s vysvetlením:
Danka, ty vieš, čo s týmto krpcom! Ja mám alergiu, vieš! Ale je mi ho ľúto! Nemohla som prejsť len tak. Pozri, je taký maličký… Ako niekto dokáže takéto čudo vyhodiť?
Nuž, zoberiem si to, ale prosím ťa, naposledy. Mucu je tiež tvoj dar. Najlepší a najvzácnejší! Tretej už nevládzem. Žiaľ, peniaze chýbajú…
Rozumiem, Danka! Ďakujem…
Tak Murko ostal u Danice. Časom sa ukázalo, že Murko nie je kocúr, ale mačka. Len pár týždňov pred Danicinou smrťou sa zobudila, na posteli ma malé klbká.
Murkina radosť či trápenie? Ale pekné, milá Murka! Muca, ty podliak! Nebudeš dobrý otec stratíš privilégium! Jasné?
Či Muca bol bystrejší, alebo čosi v ňom zapracovalo, stal sa skvelým otcom. Katarína sa chodila pozerať na celú mačaciu rodinu a smiala sa:
Tak sme najmúdrejší a nevieme rozoznať kocúra od mačky! Ako ste nevideli, že Murka je tehotná?
Myslela som, že len dobre papá! smiala sa Danica do sĺz. Katka, ale čo s mačiatkami?
S tým pomôžem! Záhradu mám veľkú. Ak treba, pomôžeme si s pani Milušou. Tá sa nebojí nikoho! Vyriešime!
Pri spomienke na mačiatka Katarína vyskočila.
Čo tu sedím?! Sú hladné…
Dedičstvo si Katka vyzdvihla ešte v ten deň. Martin nenamietal, pomohol jej niesť košík k domu a požiadal:
Nechajte mi jedno mačiatko, deti už dávno prosia. Moja mama bola proti zvieratám v byte. Teraz môžme… Danica bola dobrý človek. Aj jej mačky budú dobré…
Nemajte obavy! Ktoré chcete? Katka nadvihla deku, ktorou prikryla samičinu s mláďatkami.
Toho ryšavečka!
Dobre! Keď podrastie, zoberte si ho!
Ďakujem!
Neni za čo. A kto zariadi pohreb? Príbuzní sa ozvali?
Veruže hej! Ale že nemajú čas. Máme sa vraj postarať sami.
Kataríne skoro vypadol košík. Ako to?!
Nedovolím to! Ja všetko zariadim.
Ale bola vám predsa cudzia…
A to sa mýlite! Poznala som pani Danicu vyše päť rokov. Málo? A viete čo poviem? Niekedy stačia dva dni, aby ste zistili, že ste našli priateľa, inokedy nestačí ani život, hoci ste rodina. Nedovolím, aby Danica odchádzala bez dôstojného rozlúčenia! Nezaslúžila si to! Jasné?
Martin sa usmial a tľapol ju po pleci:
Ste teraz veľmi podobná istej mojej známej. Len sa nevzrušujte! Pomôžem vám.
Ďakujem… Katka unavene prikývla.
A naozaj, prečo by sa rozčuľovala? Všetko je fajn…
Keď zamkla bránku, na chvíľku ostala stáť na chodníku v záhrade. Dom, ktorý jej ostal po rodičoch, postavil ešte dedko. Slúžil rodine poctivo, v zime hriať, v lete chladiť. Všetci sa tam cítili dobre, lebo Katka, jej rodičia a starí rodičia vedeli dom sú ľudia, nie len múry.
Preto nechápala, ako môže byť niekto ľahostajný k blízkym, nevážiť si deti, nezáležať na starcoch…
Vošla dnu a skoro sa rozplakala znovu.
Vonia kuchyňa, deti sa hrajú. Peter vykukol z chodby a zbadal Katku opretú o dvere.
Katka, čo je? Zasa si plakala? Vymenil som tú žiarovku! Odišiel som skôr z práce, aj kohútik som opravil. Tvoje tulipány budú mať vodu. Len už neplač!
Nebudem! Katka fňukla a potiahla nos, už vôbec sa nebrániac slzám.
Čo to máš? Peter objal ženu a zobral jej košík. Fúha, to je ťažké!
Mačky… Katka sa pritúlila k manželovi.
Čože?!
Pozri! Katka odhrnula dečku a deti vykríkli tak nadšene, že ich Peter musel okríknuť.
Ticho! Nevyľakajte mačiatka!
Mačky u Katky si zvykli rýchlo. Mucu už párkrát doniesol na prah ulovenú myš, rád sa zavďačil novej pani. Po Danici však smútil, Miluša ho viackrát vídala na svojom dvore, ako vyliezol na vysoký topoľ a smutne hľadel na okná bývalého bytu. Susedia sa nesťažovali, chápali, že smúti za starou pani.
Občas tam bol pár minút, niekedy celé hodiny. Vtedy sa domov nevrátil alebo prišiel neskoro v noci, Katka mu s úškrnom otvárala.
Polnočník! Ja ráno vstávam do práce!
Mucu sa jej poďakoval obtieraním o nohu, skontroloval deti, Petra, zabořil sa k Murke a k mláďatám a zaspal.
Danicu odprevadili ako sa patrí. Katka bola prekvapená, koľko ľudí sa s ňou prišlo rozlúčiť.
Kto to všetko je? ticho sa spýtala Miluše, ktorá pomáhala pripravovať stôl.
Žiaci. Danica učila fyziku, potom doučovala, pripravovala na prijímačky. Zarábala dobre, kým nezačali zlyhávať oči. Musela skončiť s doučovaním. Vidíš, že si ju pamätajú. Bola výborný človek…
Viem…
Deviaty deň… Štyridsiaty…
Katka v noci púšťala muža kocúra a premýšľala… Aký je život krátky, ako beží čas… Vedela už, prečo jej zlyhávajú nervy a prečo jej je ráno zle. Táto malá tajnosť, strážená dokonca i pred Petrom, jej život napĺňala novým zmyslom.
Hladila Murku a kotila sa s ňou na gauči:
Čoskoro budem zas mamou… Trochu sa bojím. Moje deti už podrástli a mnoho vecí som zabudla. Myslíš, že to zvládnem?
Murka odpovedala hlasným pradením, až musel pribehnúť Mucu, a Katka sa usmiala.
No áno! Čo sa starám? Dom je plný pomocníkov! Ako by sme to nezvládli?
V ten deň, keď chcela Petrovi prezradiť novinu, stalo sa čosi, čo jej znovu pripomenulo, že nič nie je v živote náhoda.
Mucu sa domov nevracal už druhý deň. Katka mala vážne starosti. Chodila až k Danicinmu bytu, no nikde nič. Ani Miluša, ani Martin ho nevideli.
Katka, choď spať. Príde, ohlási sa! prehováral ju manžel.
Nemôžem spať! Bude pršať, premočí sa, kde len je?
Kocúr, Katka, kocúr! A tí si vždy nejako poradia. Keď bude hladný, príde!
Zamknem ho! Už viac nevypustím! triasla sa Katka, pozerala do tmy.
Zostala sedieť až do noci, zaspala v kresle, ani nezbadala, že Mucu sa vrátil.
Lenže tentoraz pribehol trasúci sa okolo domu a kričal tak, že ho snáď počul celý kraj. Ale u Katky bola veľká záhrada, hrubé múry, a mrazík v apríli prikázal okná zatvoriť. Domom sa nieslo ticho, len Murka, pokojne spiaca, zrazu vstala, privonala, poškrabala Katke nohu.
Au!
Katka nechápala, kopla po mačke, no hneď precitla.
Prepáč, Murka! Čo sa deje? Prečo to bolí? Poškriabala si ma?
Až vtedy začula, ako kocúr vonku kričí, a zacítila jemný dym.
Peter! Deti! Horí!
Jej výkrik ozýval sa po dome, kým Murka utekala do detskej izby a pohrýzla deti, aby vstali.
Katka uchopila mladšieho syna, staršieho postrčila k Petrovi a ešte schmatla košík s mačiatkami.
Susedia zavolali hasičov, tí uhasili prístavbu, kde požiar začal. Kým hasili, Mucu vytiahol Murku von, a všetka mačacia rodinka sedela strnulo pri svojich ľuďoch.
Môžete sa vrátiť, hotovo! Trochu to bude páchnuť, ale dom je v poriadku! Včas ste sa zobudili!
Katka len ticho šepkala:
Ďakujem!
Peter dovolil deťom poďakovať hasičom, potom objal ženu:
Si v poriadku?
Áno…
Si si istá? položil ruku na jej brucho a ona prekvapene zatajila dych.
Ty vieš!
Jasné, že viem! Katka, som tvoj muž! Máme dve nie, už skoro tri deti! Myslíš, že ťa ešte nepoznám? Tie tvoje nervy a všetko okolo…
Peter, bojím sa…
Aké hlúposti! Čoho by si sa bála? Máš mňa, deti, kopec mačiek! Zvládneme to! Aj dom je celý!
To je pravda…
Katka podala Murku mužovi, deťom mačiatka, a sama sa zastavila na verande, zdvihla oči k nebu.
Ďakujem, pani Danica, za všetko dobro! Ďakujem…
