Dobré úmysly
– Táňa! Konečne! Už som úplne bez seba! Margita otvorila dvere a objala sestru. Mám z toho všetkého úplnú hlavu v smútku, už neviem čo robiť!
– Najskôr sa upokoj! rozvážna a pokojná ako desať slonov, Tajomíra sa nekonečným pokojom vošla do predsiene. Je doma?
– Nie! Ráno sa zbalila aj s deťmi a odišla! Margita zbytočne mávla rukou. Nič nechce počúvať. Veľká láska má, hovorí!
– No čo ti mám na to povedať, Marga? Zanedbala si dievča, čo už teraz nariekame? Poď, sadneme si v pokoji a všetko mi rozpovieš, potom uvidíme, čo a ako.
Táňa prešla do kuchyne a posadila sa k stolu, skúmavo sledovala, ako sestra pripravuje čaj.
– Kanvicu prepláchni horúcou vodou! To ti vravím roky a stále nič.
Margita mykla plecom, vzala kanvicu, ale pri nešikovnom pohybe sa popálila na ušnej lalôčiku a vykríkla.
– Preboha, ako si bola nešikovná, tak si aj ostala! Daj, sadni si! Ešte si viac ublížiš, keď si v takomto stave.
Táňa vstala, presadila sestru a začala zostra pripravovať čaj.
– Tak, a teraz rozprávaj! Nič nevynechaj. Kto je on, čo je zač? A čo sa vlastne deje v hlave Lenky?
Margita objala šálku rukami. Čo povedať sestre? Sama nevedela, prečo ju táto situácia tak veľmi znepokojuje. Veď ten muž, čo priviedla domov jej mladšia dcéra, nebol žiadny flákač. Nepil, slušný chalan, samostatný, má vlastnú autodielňu. Síce len dielňa, ale predsa práca. A navyše, šikovný hneď opravil kohútik, ktorý už mesiac tiekol, aj keď predtým bol u nich inštalatér. Margita si však tak zvykla myslieť, že s jej Lenkou vždy bude len problém, ako jej to dookola opakovala sestra, že jej nestačilo iba dobré prvé dojmy, aby schválila Lenky výber. A ešte aj spôsob, akým sa zoznámili, jej prišiel podozrivý. Kde to už bolo, že mechanik, ktorý si zarába opravami, len tak zadarmo opraví auto prvej žene na ulici? Jasné, bolo mrazivo, Lenka bola sama s deťmi a auto ostalo vychladnuté v strede Bratislavy. Ale kto bežne ponúka svoje služby len tak? A potom ešte aj príde cez víkend, aby sa presvedčil, že deti sú zdravé a auto v poriadku? Už pol roka to trvá a on stále chodí. A Lenka, ako keby úplne stratila hlavu nemyslí ani na deti, ani na vlastnú matku. Chce sa vydávať! Jedenkrát jej nestačilo?
Všetko toto Margita povedala sestre a čakajúc na jej ortieľ, stíchla. Tašiňke verila hádam viac než sebe od detstva bola jej chvostíkom, vychovávala ju ona. Otec im zomrel skoro a mama drala od rána do večera, nech deti prežijú. Takže veľa starostí ostalo najstaršej.
– Táňka, už si veľká! Musíš pomáhať!
Sesterský vekový rozdiel bol osem rokov. Keď matka zistila, že čaká ďalšie dieťa, najskôr sa zasmiala, potom spanikárila. Boli ťažké časy čo len s jedným vyžiť, nie to ešte s dvoma Ale muž aj Tajomíra zborovo: Zvládneme!
Katka, mama, uverila a nechala si dieťa. Margita bola slabá, často chorľavela, no Táňa bola stále pri nej.
– Ty si jej anjel strážny, vravia, že neexistujú, ale ja viem. Katka zapletala Margitke copíky, kým utekala na ranú. Neviem, čo by som bez teba robila, Táňka!
Táňa hrdá na mamine slová, odvádzala Margitku do škôlky po ceste do školy, učila ju doma prvú triedu zvládla Margita bez problémov, lebo s Táňou už bola napred. A dobre, že mala výhodu, pretože hneď na to ochorela, prvý rok sa učila doma. Katka ju vodila po lekároch, odpoveď bola vždy rovnaká:
– Dajte jej čas, dievča je krehké, musí si zvyknúť, potom to prejde.
A tak znova prevzala opraty Táňa vitamíny, lieky načas, spánok, rozvrh hodín a povinností. Stála pri Margite so zamračeným obočím, kým tá nie veľmi nadšene pila mlieko.
– Neznášam ho! Všetko pláva!
– Nekaprici! Je to pre tvoje zdravie!
Margita mrmlala a plakávala, ale vždy všetko vypila.
Časom sa z toho dostala druhú triedu si už odchodila medzi ostatnými. Učenie jej šlo a keď skončila základnú, zavolala si ju mama i sestra, čo mala už svoju rodinu, a prebrali, či má isť na strednú.
– Musí pokračovať! Ak by jej taká hlava zaležala vraví Táňa.
– Sama to neutiahnem vzdychla Katka.
– Kto povedal, že budeš sama?
Stipendium bolo mizerné, Margita na luxus nezvykla. Táňa každý mesiac priviezla plné tašky a kontrolovala internát, kde bývala sestra.
– Tu to máš zas zapratané od prachu? Ešte aj hvízdaš ako prasiatko?
Margita hneď šmatrala handru, hoci vždy tesne pred sestriným príchodom všetko pucovala.
Katka ochorela, keď Margita bola na druhom ročníku. Práve vtedy, keď Margita prezradila, že má nápadníka, a o týždeň prišla desivá diagnóza.
– Táňa! Čo mám robiť?
– Ty? Nič! Uč sa na samé jednotky a mame ani slovo, že vieš. Ja sa o všetko postarám.
Margita len na týždeň stihla byť pri mame. Zabalená do bolesti, počúvala jej vzdychy, lieky už nepomáhali. Vytrpela si svoje v kuchyni, kde sa snažila potlačiť plač do drevenej lyžice, čo jej nosieval otec slzy akosi neprichádzali.
Táňa bola navonok pokojná rozhodne vybavovala všetko potrebné, sestru usmerňovala:
– Zas čo? Mama tvoje hystérie nepotrebuje! Dovoľ jej odísť v pokoji, keď nič nevieme robiť.
Títo slová boleli, no postavili Margitu do laty. Nechcela byť tá zlá dcéra.
Katka odišla skoro ráno, držala Margitku za ruku. Tá sa na chvíľu zadrhla, keď si uvedomila, že mama už nedýcha, potom sa rozrevala slzy si vyžiadali svoje.
Po pohrebe sa sestry rozhodli rozmeniť byt. Margite pripadla malá garsónka neďaleko sestry.
– Veľmi dobré, že si blízko. Táňa prezerala steny nového bytu so svojou prísnosťou. Nepovolávaj si žiadnych majstrov, všetko urobím ja. Dievčatá pomôžu.
V partii, kde bola Táňa dlhodobo brygádmistrinou, bola žiadaná. Presnosť, zodpovednosť, dobré meno. Z čias keď začala podnikanie v stavebných prácach, popri diaľkovom štúdiu, si často povzdychla:
– Nestíham nič! Keby aspoň Alex pomohol, aj ten svoje si rieši. Ale nevadí! Raz prejdú tieto starosti, ostane len robota
Nakoniec však podnikanie stagnovalo krízy striedali jedna druhú. S rozširovaním to bolo náročné.
– Nemôžem každému nastaviť svoju hlavu, robia ako sa im zachce, ja potom hanbím sťažovala sa Táňa, no potom vždy hneď zapojila otázky na deti a Margitin život.
Margita rozprávala, ako sa jej po svadbe so svojím vyvoleným Petrovi ktorý sa sestre vôbec nepáčil, predsa začalo dariť, i keď mala výčitky, že prvýkrát išla proti jej radám. Peter si k Táni dlho hľadal cestičku, tri roky až po narodení prvej dcéry, no nakoniec si ju získal. Sestra uznala, že nie je zlý chlap rodina na prvom mieste, deti, žena, každý cent do domácnosti. Jediné, čo ju hnevalo, bola jeho až prehnaná zapálenosť pre malé dcéry.
– To nie je správne, takto bude neskôr rozmaznané!
Margita len prikyvovala, premýšľajúc, či trochu Táňa nezávidí, keďže jej Alexander ledva našiel čas pre vlastné deti. A keď mal ich syn problémy, musela všetko riešiť sama.
– Sama si ho vychovávala, teraz si to uži! mávol Alex rukou.
– On je predsa aj tvoj syn!
– Nepopieram. Ale výchova je ženskej starosť. Ty vychovávaj!
Táňa nemala síl sa s ním hádať. Deťom chýbala súdržnosť, syna poslali do vojska na radu firemného klienta, kde sa upokojil našiel si tam miesto.
S dcérou však o chvíľu boli starosti. Na osemnásť oznámila, že je tehotná.
– Akože takto? Táňa bola bezmocná.
– Som dospelá, mami. Bez kázni, prosím.
– Aké kázně, už sa stalo. Treba svadbu.
– On nechce
– To teda nebude! Táňa sa nakopla. Môj vnuk bude mať otca, neboj sa! Ja všetko do poriadku dám.
Dcéra v tom ani len na sekundu nepochybovala. Nikto nedá situáciu tak do laty ako mama.
Svadba prebehla rýchlo, mladých Táňa presťahovala do bytu po rodičoch.
– Žite! Len nech mám pokoj.
Čo presne zaúčinkovalo či hrozivá povaha svokry alebo podporu, ktorú poskytovala, mladí si zvykli a nabrali správny smer. Deti boli z domu, mohla si konečne vydýchnuť.
Lenže pokoj dlho netrval. Nové otázky začali pribúdať od Margitiných dcér.
Jej dievčatá vyrástli krásne, zdravé, také, aké ona nikdy nebola.
– Koľko šťastia! Margita pozerala, ako sa Anka so Zuzkou naháňajú s otcom. Ako moje ani nie sú! Pamätáš, aká som bola chorľavá? Tie sú ako lipicánky! Raz do roka nádcha, to je všetko.
– Ešte keby aj hlavu mali vravela Táňa.
– Nemôžem sa sťažovať, učia sa dobre, všetko zvládajú. Len sú úplne odlišné. Anka po mne nevýrazná, Zuzka po otcovi výrazná, temperamentná.
– Práve tú stráž lepšie, tam môže byť ešte veselo.
Narodené s rozdielom menej než rok, Margita ich dala, podľa rady sestry, do jednej triedy.
– Ľahšie to bude.
A veru, Anke pomohol, mala to ťažšie, Zuzka tiahla triedu. Peter nemohol byť hrdší:
– Najlepšie baby na svete!
Ale dlho si ich neužíval. Keď prešli na druhý stupeň, Peter mal vážnu dopravnú nehodu. Margita s dievčatami žila týždne v neistote, či sa uzdraví, ale nakoniec ostala sama.
– Siroty moje Táňa objímala plačúce vnučky. Nebojte, teta je tu, mama tiež, prežijeme.
Dievčatá sa stránky matky báli. Margita bola bod zlomu osamela, zhriala, bola podráždená, v noci kričala zo sna, dcéry ju nechceli nechať samú. Túlili sa k nej, aby bola aspoň kúsok ako predtým ale matka ich dlho nevidela.
Opäť musela zasiahnuť Táňa. Po rozhovore s neterami narobila Margite poriadny cirkus:
– Čo to robíš?! Dievčatá stratili otca, teraz im chceš vziať aj mamu? Myslíš si, že len tebe je ťažko?
Margita ju počúvala otupene, všetko jej bolo jedno. Mala pocit, že Peter sa vráti, že každú chvíľu vyjde z kuchyne a povie: Kto je hladný?
Táňa ju objala:
– Už nie je a nebude. Ale deti máš. Zamysli sa, čo by Peter povedal, keby ťa videl
Až časom Margita začula sestru. Život naberal späť smer, dievčatá opäť videli matkin úsmev. Bol chabý, no bol.
Na konci strednej obe, akoby dohodnuté, sa zamilovali. Ibaže Anka si po rozvýročných slovách tety utrela slzy a rozhodla:
– Mám čas. Teta má pravdu.
Ale Zuzka sa rozhodla po svojom.
– Milujem ho!
– To ti bude na čo? kričala Táňa. Aký z takého muž? Mladí ste, ešte sa len učíte životu. Bolo medzi vami niečo alebo nie?
– To je naša vec. Zuzka sa vzpierala. Už jej vadilo, ako všetko určovala najskôr mame, teraz aj jej.
Zuzka zamyslela po rozume so Štefanom ešte nič nebolo, ale tušila, že to už dlho nepotrvá. Položila karty na stôl:
– Počúvaj, čo vlastne chceš? Som ti len na hranie?
– Blázniš? Ja ťa ľúbim!
– Tak si ma vezmi.
– Jasné Len to povedať rodičom.
– Štefan Už by bolo načase dospieť. S rodičmi, nie s predkami. Kým to neukončíš, nechoď za mnou.
Keby Margita počula Zuzku, povedala by: “Celá Táňa!”
O rok bola svadba. Margita preplakala celý deň, Táňa iba ťažko prehĺtala zlosť.
– Načo tak zavčasu?! Už horelo?
Jej obavy, že Zuzka je tehotná, boli neopodstatnené. Prvé dieťa sa narodilo až o dva roky. Medzitým zvládla vysokú, mala podporu od mamy aj od staršej sestry, nešla na materskú pauzu. Bolo to ťažké, ale zvládla. Štefan študoval na diaľku a pracoval u otca vo firme. Rodina sa tímovou prácou rýchlo postavila na nohy, príjmy stúpli. Margita žasla, len keď jej náladu občas pokazila Táňa:
– Priveľmi hladko všetko ide. Aby nebolo niečo zlé. So svojou povahou Zuzka urobí nejaký problém a ty to budeš riešiť.
Margita mlčala. Ani nehovorila sestre všetko o deťoch, lebo kritiky bolo viac ako radosti. Častičku ospravedlňovala tým, že Táni sa doma až tak nedarí. A pýtať sa bola škoda, vždy bola odpoveď:
– Oni sa majú dobre! Ty sa staraj o svoje!
Lenže prišlo, nečakane, zlo od Štefana. Bol príliš zamestnaný a nečakane si našiel inú. Zuzka sa to dozvedela hrozným spôsobom od novej ženy. Najprv verila, že je toho príčinou dieťa, naháňala manžela na rande, nech deti ostanú u mamy, ale márne. Po viacerých priamych otázkach, muž len mlčal.
Raz na ihrisku, kde sa hrali synovia, pristúpila tehotná žena a oborila sa na Zuzku:
– Ty si Zuzka? zadýchane, ale ostro.
V tej chvíli Zuzke stislo srdce.
– Áno?
– Ja som Líza. Milenka tvojho (bývalého) manžela.
Zuzka sa najprv zahanbila, no vzápätí sa zasmiala:
– No teda! A to dieťa je jeho?
– Samozrejme. pohladila vzpriamené brucho. Syn.
– Gratulujem. Ale prečo mi to hovoríš?
– Divná si, či čo? Liza sa zamračila.
– Nepovedala by som.
– Rozvedieš sa? bola priamočiara.
– Zatiaľ nie. A čo?
– Lebo moje dieťa potrebuje otca!
– A tie dve, čo už má, nie?
– Nezavádzaj! zvrieskla Liza a pomaly odišla.
Zuzka len pozerala za ňou a premýšľala, ako neukázať, že chce plakať pred deťmi.
– Mamka, plačeš?
– Ale kdeže Iba mi niečo do oka padlo. Chodte sa hrať, bude obed.
Štefan sa priznal.
– Si nejaká čudná už dlho. Večne v robote, deti, dom Ja som predsa chlap.
– No a čo?
Rozvod bol ťažký. Štefana ako keby niekto vymenil. V súdoch sa hádal pre všetko, čo šlo, ako o nejakú hru. Zuzka len rozmýšľala, kedy ujde.
Rozdelili byt, výživné, a zrazu bola sama. Svokor, vyhýbajúc sa očiam, jej navrhol výpoveď z práce.
– Cháp ma
Len pokrčila plecami.
– Ak chcete vidieť vnúčatá, stačí zavolať.
Neurazila sa na svokrovcov, deti k nim chodili a dostávali rovnakú lásku ako predtým. Chlapci zvyknutí na otca každý večer, si postupne zvykli na jeho neprítomnosť.
Margita, aj keď hundrala, pomáhala s deťmi, kým dcéra našla novú robotu a zvládla sa postaviť na vlastné nohy. Počuvala sestrinu kritiku, že vnuci sú nevychovaní a Zuzka po večeroch nie je doma, bránila ju.
– Sú ešte malí! Naučia sa všetkému. A Zuzka pracuje.
– Do deviatej večer?
– Občas príde neskôr. Ale má slušnú výplatu a kariéra jej pekne ide.
– Kde je kariéra a kde sú deti? Alebo im už mama netreba?
– Tak prečo rozprávaš také veci? Samozrejme, že treba!
– Uvidíš, privedie si nového chlapa a chalani skončia len s tebou!
– Táňa!
– No uvidíš!
Margita neverila, no keď sa objavil Leonard, zmocnil sa jej strach.
– Čo teraz?
– Dať jej rozum! Má dve deti a ona len láska pred očami! A čo, keď len ťaží z Lenky, keď ona má byt, auto a dobrú robotu? Možno je to podvodník.
– Táňa
– No a? Treba to overiť!
– Ako?
– Najprv prehovoriť s Lenkou.
– Ale ona nechce! Hocičo skúsim, usmeje sa a povie, že je dobrý.
– Jasné! Dospelá je, ale rozumu nič! Volaj! podáva Margite mobil.
– Prečo?
– Nech príde. Nie, to odignoruje. Daj, ja zavolám. Táňa vytočila číslo neteri a rázne povedala: Mama ti je zle, zavinila si to, príď hneď.
Lenka položila mobil a rýchlo sa začala zbierať.
– Leňo, mama niečo, musím ísť!
– Chceš odviezť?
– Nie netreba, postráž chlapcov.
– Nemaj strach, zvládnem ich.
Lenka letela nočnou Bratislavou. Mysľou jej vírila iba mama, dúfala, že je všetko v poriadku. V tej chvíli si uvedomila, že nezavolala Anke, ale bola v inom stave a nechcela ju rozrušiť.
Margita otvorila dcére dvere a odvrátila pohľad.
– Mama!
– Som v poriadku!
– Tak načo
– Vojdi! zavelila Táňa z kuchyne a Lenka hneď zatiahla obočie.
Sedela v kuchyni, neverila vlastným ušiam.
– Ak sa nespamätáš, tak ti vezmeme deti. Kam to vedie? Deti sa majú dívať na takúto matku?
Lenku bodlo, niečo v nej povolilo. Postavila sa, uhladila sukňu a chladne povedala:
– Teta Táňa, nemáte dosť starostí so svojimi? Alebo ma živíte, že ma karháte ako malú? Som dospelá žena.
– Tak sa správaj zodpovedne!
– Práve tak to budem robiť. Od tohto dňa už žiadne výčitky. O mne aj o deťoch sa starám sama, vy sa zamerajte na tých svojich. Tých si riadite podľa seba. My už nie.
– Ako sa opovažuješ?! Táňa sa napriamila.
– Práve tak, že už nechcem byť obetný baránok vašich nálad. Anka bola vždy vaším chudinkom, neskoro vydatá, deti jej nešli, bez povahy. Zaujímajte sa o svoje deti, nie o naše!
– Ty si drzá! Táňa pozrela na Margitu.
– Ja? Ja už nie som vaša na karhanie. Zle hľadáte dôvod na všetky moje chyby.
– Tak teba treba naozaj preveriť? Táňa naklonila hlavu.
– Táňa! Margita bledá vstala. Dosť! Ani slovo viac! Lenka
Margita si chytila hruď, zosunula sa na zem. Lenka hneď vyťahovala mobil a volala sanitku.
– Lenka! Pohotovosť!
Následne odviezli Margitu do nemocnice.
Na druhý deň sa v ambulancii zíde celá rodina. Táňa príde za Lenkou, nevie začať, Lenka iba kývne:
– Ospravedlnenie prijaté.
– Lenička
– Netreba, teta. Dôležité je, aby s mamou bolo všetko v poriadku.
Margita sa uzdraví. Zo sestrou sa zmieria ešte v nemocnici, ale od toho dňa si nič nedá od sestry nahovoriť o svojich deťoch žiadne rady. Táňa síce neprestane ihneď, no spraví si jasno. Na svadbe Lenky a Leonarda zakričí medzi prvými: Horko!, objíme neter a zo srdca zaželá šťastie, pošepká jej: Odpusť mi!
Život všetko usporiada. Práve Lenka sa napokon postará o chorú tetu po operáciách, Leonard ju bude voziť po doktoroch, zaobstará chodítko, pomáha, kým vládze. Rýchlo si nájdu k sebe cestu. Keď Táňa už bude ležať, pohladí Lenku po ruke:
– Ty máš chlapa! S veľkým Č! Dávaj na neho veľký pozor!
– Budem! usmeje sa Lenka.
A práve ona bude teti držať ruku v posledných chvíľach. Posledné slovo, čo jej teta povie, bude:
– Ďakujem!
