Dobré úmysly
Táňa! Konečne! Už som si úplne nevrlá! Margita Petrová otvorila dvere a objala sestru. Hlavu mám ako balón, už neviem, čo robiť!
Najprv sa ukľudni! mohutná a vyrovnaná, ako desať slonov, Táňa Petrová vkráčala do predsiene. Je doma?
Nie! Ráno zobrala deti a odišla! Margita len bezmocne mávla rukou. Nechce o ničom počuť. Vraj láska!
A čo ti mám povedať, Margit? Pustila si ju z ruky, teraz to nes plačom. Poď, sadneme si a všetko mi porozprávaš, potom sa zamyslíme, čo a ako.
Táňa prešla do kuchyne a posadila sa za stôl, prenikavo sledovala, ako jej sestra pripravuje čaj.
Prepláchni kanvicu vriacou vodou! Koľkykrát som ti to už hovorila, a stále nič.
Margita strhla, chytila kanvicu, nešikovne sa otočila a hneď sa popálila na ušnom laloku.
Preboha, zostala si rovnaká nešika! Daj sem, sadni si. Ešte sa v nervoch doraníš!
Táňa vstala, posadila sestru ku stolu a rýchlo začala pripravovať čaj.
Tak! A teraz rozprávaj. Nič nevynechaj. Kto je on, čo je zač? A čo si myslí Lenka?
Margita objala šálku rukami. Čo povedať sestre? Ani sama nevedela, prečo ju toľko tieto veci trápia. Muž, ktorého priviedla najmladšia dcéra, bol na pohľad v poriadku. Nepil, slušný, pracovitý vlastnú automechanickú dielňu mal. Možno nie žiadny lekár alebo právnik, ale robota ako robota. Dokonca bez rečí opravil kvapkajúci kohútik, ktorý ani vodár nedal dokopy. Margita však žila v obave, že Lenka podľa sestry vždy znamenala starosť, a preto jej na upokojenie nestačili len slušné dojmy o tom mužovi. Aj príbeh s prvým stretnutím bol podozrivý: veď kto to kedy videl, aby automechanik opravoval žene na ulici auto zadarmo, len preto, že zimou zamrzla s deťmi? A potom ešte každý víkend skontroloval, či deťom nič nie je, či auto funguje. Pôlroka to trvalo a on stále chodí. A Lenka je zbláznená a nemyslí na deti, ani na mamu. Vraví: “Chcem sa vydávať!” Jeden raz jej nestačil?
Všetko toto Margita vychrlila pred sestrou a mlčala, čakajúc súd. Táni dôverovala viac než sebe samej. Od detstva ťahala šnúru za sestrou, ktorá ju prakticky vychovala. Otec zomrel priskoro a mama, hoci robila čo mohla, časť zodpovednosti preniesla na Táňu.
Tánička, už si veľká. Pomôžeš mi?
Bolo medzi nimi osem rokov rozdielu. Keď mama nečakane zistila, že bude mať druhé dieťa, najprv sa smiala a potom sa bála boli ťažké časy. Ale manžel, aj Táňa dookola opakovali: Zvládneme to! Katiná uverila a dieťa si nechala. Malá Margitka bola krehká a neustále chorá. Celé detstvo pri nej stála sestra.
Si pre ňu anjel strážny, aj keď hovoria, že neexistuje mamka zapletala Margitke tenké vrkoče. Bez teba by som to nedala, Tánička!
Naplnená hrdosťou, vodila Táňa sestru každé ráno do škôlky. Starala sa o jej učenie, o všetko. Prvý ročník zvládli vopred doma, pretože Margita bola znova často chorá a skoro celý rok sedela doma. Doktori len upokojovali: Chce to čas. Dieťa je slabé, musí si zvyknúť.” A zas nastúpila staršia sestra s režimom, vitamínmi, nútila Margitu piť mlieko, hoci tá ho nenávidela.
To je pre tvoje dobro, nevyvádzaj!
Dcéra síce protestovala, ale napokon všetko vypila.
Starostlivosť zabrala; v druhom ročníku Margita zvládala všetko bez problémov. Škola jej šla, mama však ochorela keď Margita študovala na druhom ročníku na univerzite. Práve vtedy, keď po prvýkrát, červená v tvári, mamke priznala, že sa zamilovala. Onedlho prišla zlá diagnóza.
Táňa! Čo robiť?
Ty nič! Musíš zvládnuť štátnice s jednotkami! A hlavne, nič nespomínaj mame, rozumieš? O to sa postarám ja.
Margita sa stihla s mamou iba rozlúčiť posledný týždeň jej bola v noci aj vo dne nablízku. Po mamkinej smrti sa so sestrou rozhodli rozmeniť byt: Margite pripadla malá garsónka neďaleko Táne.
Dobre si urobila. Budeš blízko skúmala Táňa nové steny bytu. Nikomu nevolaj, urobím tu všetko sama s dievčatami.
Dlhé roky bola Táňa majsterkou známej partičky, a neskôr si založila vlastnú stavebnú firmu. Popri štúdiu vravela sestre: Nemám čas! A ešte aj Alex sa fláka. Ale ono to prejde. Bude lepšie!”
Lepšie nebolo. Jeden krach vystriedal druhý a i keď sa držala zo všetkých síl, rozšíriť firmu sa nakoniec nepodarilo.
Všade musím stáť pri každom, hoci mám len dvoje ruky! stonala Táňa. A ty čo? Ako deti?
Margita hlásila všetko poctivo. Keď sa vydala, hoci jej manžel Max sa Táni nikdy nepáčil, cítila vinu Táňa bola jej autoritou, páčilo sa jej vždy schválenie. Max bol však trpezlivý; tri roky, až do narodenia ich prvej dcérky, si získaval svokru. To sa mu nakoniec podarilo. Margita sa radšej nezamýšľala ako, hlavné, že sa doma cítila dobre. Max bol rodinný typ: deti miloval, o domácnosť sa staral, všetky peniaze dával domov. Jediné, čo Táni vadilo, bola jeho oddanosť deťom; voľné dni venoval len im.
To nie je správne. Ako opatrovateľka, nie muž. Rozmazná ich a potom bude zle.
Margita len prikyvovala a myslela si, že v tom je aj trošku závisti jej Alex si deti málokedy všimol. Keď však Tániin najstarší syn začal robiť problémy, musela si poradiť sama. Alex len mykol plecom:
Sama si ho vychovávala, teraz máš, čo si chcela.
Aj tak to zvládla a na radu známeho dala syna na vojenskú službu. Ten sa tam našiel.
Mama bola doma generál! smial sa, keď ich prišiel pozrieť.
Ale keď sa upokojil syn, začala blázniť dcéra.
Mama, čakám dieťa!
Táňa si vyčerpane sadla.
Ako je to možné? Sotva máš osemnásť!
No a? Plnoletá som. Mami, žiadne reči, prosím.
O rečiach už nemôže byť reč! Treba svadbu!
On si ma zobrať nechce.
Ale nie, to nebude! Táňa akoby dostala nový vietor. Moje vnúča nebude bez otca! Neboj sa, zariadim všetko!
Dcéra ani nepochybovala. Kto iný, ak nie jej mama?
Svadba bola do mesiaca a mladých poslala do bytu, ktorý zostal po starej mame.
Žite! A ticho buďte.
Čo pôsobilo viac matkina prísnosť či opora, ktorou dcéru zahrnula no všetko sa urovnalo. Táňa si vydýchla. Deti boli za vodou.
Ale dlho klud netrval. Zakrátko začali problémy aj u Margitiných dcér.
Z Margitiných dievčat vyrástli zdravé, šikovné baby, vôbec sa na ňu v detstve nepodobali.
Stále sa na ne pozerám s pýchou! Ako nie ja! Pamätáš, Táňa, aká som bola chorľavá?
Dobre, stačí len, aby aj rozum mali, a bolo by dokonalé.
Aj v škole im ide, a ešte aj krúžky zvládajú! Sú však každá úplne iná. Svetlana je v mňa, nevýrazná, zatiahnutá. Lenka po otcovi výrazná a ohnivá povaha.
A na tú dávaj pozor. Tam bude starostí.
Svetlanka a Lenka boli skoro rovnako staré a Margita, po porade so sestrou, ich dala spolu do jednej triedy, aby bolo ľahšie. To rýchlo pomohlo akurát Svetlane, učila sa ťažko, kdežto Lenka bola geniálny talent. Tatka Max bol na ne hrdý.
Najlepšie dievčatá na svete mám!
Ale dlho sa z nich netešil. Počas šiesteho ročníka mal nehodu a za pár týždňov rodina stratila oporu Maxim podľahol zraneniam.
Ste moje siroty! pritisla k sebe Táňa uplakané vnučky. Nebojte sa, teta je pri vás, spolu to zvládneme
Dievčatá sa matky báli dotknúť. Margita bola ako vyhasnutá schudla, zošedivela, podráždená bola. V noci krik, dievčatá sa presťahovali spať k nej a snažili sa upokojiť ju, ako len mohli. Mama akoby ich ani nezbadala.
Zas do toho musela vstúpiť Táňa. Po rozhovore s neterami urobila Margite poriadny cirkus.
Čo stváraš?! Stratilí ste otca, a ty chceš, aby stratili aj matku? Len ty trpíš? Pozri na ne, sú na tom zle! V takom veku! Na čo myslíš?!
Margita len prázdno počúvala. Stále pred sebou videla Maxima, akoby bol len v ďalšej izbe každú chvíľu prídem, utrie si ruky, žmurkne:
Kto je hladný?
Táňa ju objala.
Už ho niet. Ale deti máš. Pomysli, ako ich mal rád Čo by ti povedal, keby videl, ako ich teraz nechávaš?!
Margita sestru nakoniec začala načúvať. Život sa pomaly vracal do koľají a dievčatá zas videli matku aj usmiať sa, aj keď len takým bledým úsmevom.
Na konci strednej, akoby dohovorené, sa obidve zamilovali iba Svetlanka, po prenikavom monológu tety, zrušila všetko v zárodku:
Ešte mám čas, má pravdu teta.
Lenka však trvala na svojom.
Milujem ho!
Čo z tej tvojej lásky?! zúrila Táňa, snažiac sa netere usmerniť. Rozmýšľala si? Veď to sú ešte deti, chceš sa vydávať? A už boli ste spolu, či nie?
To je naša vec Lenka vzdorovala. Najprv matku ovládne, teraz aj mňa? Kde je hranica?
A aj jej napadlo, že dlho to bez vážnosti nevydrží. Raz si sadla so svojím Serjožom:
Čo so mnou zamýšľaš? Som tu len na pobavenie?
Lenka, milujem ťa!
Tak sa vezmime.
Dobre, len musíme to povedať rodičom.
Serjo, kedy už dospeješ? Rodičom! Kým to nevybavíš, nechoď za mnou.
Keby to Margita videla, povedala by: Celá teta Táňa!
Nakoniec sa zobrali po roku. Margita preplakala svadbu, Táňa ledva držala hnev, keď videla nadšenú Lenku.
Načo sa tak ponáhľať? Horenie?
Predpovede o tehotenstve hneď po svadbe boli zbytočné. Prvý syn sa narodil až po dvoch rokoch. Lenka vtedy už študovala na vysokej a s pomocou mamy a sestry odmietla prerušiť štúdium, hoci bolo náročné. Serjo študoval externe, popritom pracoval vo firme svojho otca. Boli samostatní, ale rodičia niekedy pomohli. Keď Lenka dokončila školu, svokor ju zamestnal ako účtovníčku.
Šikovná a naša, čo viac chcieť?
Lenka vedela, že lepšiu robotu bez praxe nenájde, a tak vzala miesto. Keď čakala druhé dieťa, už bola hlavná účtovníčka, Serjo mal vlastnú firmu. Spolu s otcom zlepšili rodinný rozpočet. Margitu tešilo, ako sa mladým darí. Len Táňa občas pokazila náladu.
Príliš hladko to ide. Lenka je tvrdohlavá, raz všetko pokazí a ty budeš riešiť následky.
Margita mlčala, už radšej nehovorila sestra o svojich deťoch, pretože kritiky bolo viac ako radosti. Ospravedlňovala to tým, že Táňa má so svojimi deťmi svoje trápenia. Odpoveď vždy bola rovnaká: Moji sú v poriadku! Staráš sa o svoje.
Margita sa snažila dohliadnuť na všetko, ale nie na všetko mala dosah. Problémy prišli, keď ich vôbec nečakali Serjo, zaneprázdnený prácou, rozbehol pomer. Lenka sa to dozvedela tým najponižujúcejším spôsobom. Keď si všimla manželovu odmeranosť, najprv to pripisovala únave s dvomi malými deťmi. Pokúšala sa o romantické večery, ale rýchlo zistila, že problém je inde. Po niekoľkých pokusoch o priame rozhovory ostalo ticho.
V jeden z prvých jarných dní, keď bola s chlapcami na ihrisku, si pri ňu prisadla tehotná žena brucho už veľké.
Ty si Lenka? zadýchaná a s tvrdým pohľadom.
Srdce sa Lenke stiahlo.
Áno
Ja som Líza. Priateľka Serja. Tvojho už bývalého muža.
Lenka najprv zarazene, potom ironicky vyprskla.
No prosím! Aj dieťa má byť jeho?
Samozrejme. Syn! hladila si bruško.
Blahoželám. A na čo mi to hovoríte?
Si nejaká zvláštna? Líza sa zamračila.
Nemyslím.
Rozvádzať sa chceš?
Ešte nie. A čo?
Lebo môjmu dieťaťu treba otca!
A mojim dvom už netreba?
Nemotaj ma! zajačala Líza a ťažko sa zdvihla. Urob poriadok, ja rodím do mesiaca!
Lenka sledovala jej odchádzajúce krívajúce kroky a v duchu si prikazovala, aby neplakala pred deťmi. Starší prišiel s loptou a díval sa jej do zvlhnutých očí:
Mama, plačeš?
Nie, nič mi nie je. Poď hrať, bude obed.
Serjo zapierať nič nemohol.
Si čudná, večne máš robotu, deti, nikdy čas. Som chlap
Skutočne
Rozvod bol bolestivý. Serjo sa zmenil na cudzinca. S každým bodom rozvodového návrhu bojoval ako v kasíne. Lenka už len túžila utiecť. Rozdelenie bytu, alimenty a bola slobodná.
Bývalý svokor ju hanblivo poprosil podpísať výpoveď z práce.
Chápeš predsa, ako to je
Lenka len pokrčila plecami.
Chcete vnúčatá vídať? Zavolajte.
Vyšla z kancelárie, keď za ňou ešte doľahlo tiché: Prepáč
S rodičmi bývalého muža sa nehádala pre chlapcov bolo len dobré, že majú deda a babku. Oni si deti rozmaznávali ďalej, chlapi si časom zvykli, že otec nepríde každý večer.
Margita ochala, ale starala sa o vnúčatá a pomáhala Lenke, kým si hľadala novú prácu a budovala nový život. Na slová Tane o nevýchove vnúčat, že Lenka nie je večer doma, sa Margita len bránila:
Ešte sú malí! Všetko sa naučia. A Lenka pracuje.
Do deviatej večer? skepticky krútila Táňa hlavou.
Stáva sa, ale plat je dobrý a postupuje v práci.
A kde je jej kariéra k deťom? Alebo im netreba matku?
Ale veď čo hovoríš?
Uvidíš, privedie domov nového chlapa a chlapci zostanú pri tebe!
Táňa!
No čo, uvidíš!
Margita nechcela veriť, ale keď sa na prahu zjavil Leoš, všetky jej obavy sa zoskupili.
Čo teraz?
Rozhovor! Dve deti má a ona hľadá lásku! A čo je zač ten Leoš? Lenka nie je chudobná príbuzná. Byt, auto, dobrý plat. Možno je zlatokop!
Táňa
Tak čo? Treba sa presvedčiť!
Ako?
Najskôr rozprávať s Lenkou.
Ale ona nechce! Skúšala som všetko. Stále tvrdí, že je dobrý.
Jasná vec. Dospelá je, rozumu nenabrala. Počkaj! vzala Margitin telefón, navolala Lenku a iba stručne oznámila: Mama je na tom zle. Okamžite príď!
Lenka odložila mobil a rozbehla sa po byte.
Leoš, niečo je s mamou, musím ísť!
Mám ťa odviezť?
Nie, zvládnem to, malí
Neboj sa, nakŕmim, uložím, choď.
Lenka letela nočnými uličkami, srdce jej búšilo. Len aby bolo všetko v poriadku! Zabudla zavolať Svetlanu, ale tej by to bolo len na škodu bola už dvakrát v nemocnici na “zachovaní”.
Margita otvorila dvere, akoby jej ani nevidela do očí.
Mama!
Som v poriadku.
Tak prečo
Poď dnu! Táňa stála vo dverách kuchyne, Lenka podozrivo zaostrila.
Alebo sa budeme rozprávať na chodbe?
Lenka sedela na kraji stoličky a neverila vlastným ušiam.
Ak sa nespamätáš, tak ti deti vezmeme. Kam to speje? Mama si chodieva, deti to sledujú!
V tej chvíli niečo v Lenke prasklo. Vstala, uhladila si sukňu a pokojne:
Teta Táňa, čo tak venovať sa vlastným starostiam, keď vás tak zaujímavú, čo je u mňa? Čo odo mňa čakáte? Ja od vás nezávisím. Som dospelá.
Tak nes zodpovednosť!
To mám v pláne. Od dnes pred vami žiadne výkazy. Zabudnite, že som. Ak sa pokúsite zasahovať do mojej rodiny, uvidíte, ako som vyrástla. Moje deti ani ja vás už nepotrebujeme. U svetlanky ste nikdy tak netýrali! Mohli ste sa radšej venovať svojim deťom!
Ty máš odvahu! Táňa vstala hneď zo sedačky, zamračená. Čo si to dovoľuješ?
Vyhlásila som si to sama. Už nikdy viac nebudem obetným baranom.
Čím?
Kôzla. Vieš, mama, taký obetný baran, len že ja som dcéra, tak som koza
Čo to splietaš! Táňa pozrela na sestru.
Tu som nestratila rozum ja. Lenka si zapla kabát. Vy si to premyslite, možno na niečo prídete. Týka sa to aj teba, mama. Nie som ideál, ale ani blbá. Daj si pokoj!
Tak možno naozaj overiť
Táňa! Margita zovrela hruď a pomaly klesla k zemi. Lenka sa vrhla k nej, snažiac sa vytočiť číslo záchranky. Táňa najprv chcela niečo povedať, no stíchla videla pred sebou opäť svoju malú Margitku, ako odmieta piť mlieko.
Lenka! Volaj rýchlo!
Lenka už volala. Margitu odviezli do nemocnice.
Na druhý deň sa rodina stretla v čakárni. Táňa pristúpila k Lenke, netušiac, čo povedať. Lenka len letmo prikývla:
Odpustenie prijaté.
Leňuška
Netreba, teta Táňa. Vy ste si niečo uvedomili a to stačí. Teraz hlavne nech je mama v poriadku.
Margita sa zotaví. So sestrou sa zmieria ešte v nemocnici, no odvtedy rozhodne nepočúva žiadne rady na adresu dcér. Táňa sa ešte dlho neukľudní, ale pochopí. Na Leninej a Leošovej svadbe prvá zakričí: “Horko!” a obijme Lenku, zašepká: Odpusť mi!
Život sa usporiada. A bude to Lenka, kto sa o Táňu postará, keď ju čaká jedna operácia za druhou. Práve Leoš ju bude voziť po doktoroch, asistovať s chodítkami, kým môže chodiť. Rýchlo si porozumejú a keď už bude na lôžku, Táňa pošklbe Lenku za ruku:
Dobrého chlapa máš! Drž si ho, Lenka, ako len vieš. Jasné?
Jasné, teta.
A Lenka bude Táni držať ruku, keď príde jej čas. Posledné, čo jej teta povie, bude:
Ďakujem!
