“Dobré ráno, moja milá,” povedal jemným hlasom.
“Dobré ráno, miláčik,” odpovedala.
Zobudil sa minútu pred budíkom armádna návyk, ktorá mu zostala. Prevalil sa z postele, bez otvárania očí udelal pár klikov. Krv začala príjemne pulzovať a zvyšky spánku rýchlo zmizli.
“Idem zobudiť chlapcov, Lenka.”
“Chlapci” boli jeho desaťročné dvojičky v susednej izbe. Dve miniatúrné kópie jeho samého, s rovnako pootvorenými ústami, akoby snívali ten istý sen.
Kvôli poruche kúrenia bolo v dome celú noc chladno, takže ránačku radšej vynechal, nechali si ju na neskôr. Chvíľu sa na nich pozeral už boli pevnejší, silnejší. V ich veku bol ich úplným opakom: chudý, neobratný, s pokrčenými pleciami. Plachý, čo si spolužiaci vždy vyložili ako zbabelosť. Škola mu išla ľahko, no šikana od ostatných ho trápila. Nevedel sa brániť vedel, že je slabší. Na telocvike sa snažil, čo mu sily stačili, ale posmešky učiteľa ho vždy zlomili. A čo sa týkalo športových krúžkov, mama bola neoblomná:
“Nenarodila som intelektuálneho židovského chlapca preto, aby sa učil rozbíjať nosy.”
Plachosť mu bránila aj tu, takže sen o tom, že bude silný, prehral aj toto kolo. Mama zvyčajne nebola príliš prísna, no kvôli jej starostlivosti a nežnosti sa po škole radšej prihlásil na vojenskú službu. O dva roky neskôr sa vrátil ako trénovaný športovec s perspektívou. Ten tichý, krehký židovský chlapec sa zmenil na robustného kandidáta na majstra športu v boxe. Na maminu žiaľ a radosť inštitútu telesnej výchovy sa rozhodol venovať sa športu naplno.
Študentské roky mu otvorili nový svet súťaže, internát, noví kamaráti. A nový problém: dievčatá. Napriek úspechom v boxe, jeho plachosť nezmizla. Pozvať dievča na rande, či len s ňou normálne rozprávať, bolo v dvadsiatich rokoch rovnako ťažké ako v desiatich. Až kým neprišla ona.
Lenka bola vznikajúcou hviezdou inštitútu. Majsterka v skokoch do vody, štíhla blondínka so smaragdovými očami. Chytrá, usmiateva, no zároveň tichá, akoby nebola z tohto sveta. Preto ju prezývali “Mimozemšťanka”. Zoznámili sa okamžite.
Bolo im spolu ľahko. Hodiny mohli kráčať bez jediného slova. Navzájom sa podporovali na súťažiach. A po prvom bozku jej okamžite navrhol manželstvo.
Ich “veselku mimozemšťanov” oslavoval celý ročník. Milovali ich pre ich otvorenosť a láskavosť.
O rok neskôr si Lenka vzala akademický voľno tehotenstvo. Večer začal pracovať ako nosič na Bratislavskej stanici. Napodiv, práve vtedy prvýkrát pocítil, že je silný. Nie kvôli ťažkým vrecom, ale pretože vedel: dokáže všetko, uživí rodinu, vychová deti. Je silný. A má ju.
Lenka bola veľmi nervózna, ale lekár ju upokojoval, že tehotenstvo prebieha dobre, dokonca žartoval:
“Môžem vás rozčúliť len jedným faktom: ak nemáte radi deti, bude to pre vás dvakrát horšie čakáte dvojičky.”
Noci trávili spoločnými snami aké budú ich deti, čím sa stanú oni sami, aký dom si kúpia pri jazere… Ale na to sú noci, aby sa snívalo.
V predvečer pôrodu ho chytila za ruku a prizerala sa mu do očí so žiadosťou:
“Sľúb mi, že čokoľvek sa stane, ich neopustíš!”
Najprv sa urazil, no v jej očiach videl takú úzkosť, že len prikyvol. Nasledujúci deň začali kontrakcie. Pôrod bol dlhý, vyčerpávajúci. Takmer deň bola v bezvedomí, lekári nedokázali nájsť príčinu krvácania. Keď ju objavili, bolo už neskoro.
Čo sa s ním v tú noc dialo, si nepamätal. Všetko ako v horečke. Prebral sa ráno na Bratislavskej stanici, ležiaci v kaluži. Hrozne ho bolela hlava, ešte cítil alkohol v krvi. No jedna myšlienka ho okamžite prebrala doma naňho čakali dvaja.
Inštitút úspešne dokončil, no na súťaže už nechodil. Športový výbor mu pridelil byt, kam sa s “chlapcami” presťahoval. Spočiatku pomáhala matka, no keď synovia vyrastli, zvládali to už sami. Trénoval v športových kluboch, no keď chlapci začali chodiť do školy, prisťahoval sa za nimi ako učtel telocviku. Na stanicu chodil stále aký má telesný vychovávateľ plat… Už síce nenosil vrecia, posledné roky bol predák smeny.
Postupne sa život ustálil, no vnútri stále cítil ťarchu chcel sa vyrozprávať, ale bez Lenky bol akoby nemý.
Kamaráti sa ho nejaký čas snažili zoznámiť s niekým novým. No žiadne rande nevydržal ani hodinu. Jedna mu pripomínala Lenku pohľadom, druhá si upravovala vlasy ako ona…
Neskôr začal v noci rozprávať sám so sebou. Najprv sa hneval, že k nej hovorí, no necíti ju. Potom si zvykol. Rozprával sa s ňou, pýtal sa jej na radu. A naposledy chlapci sa pochválili, že napísali test najlepšie v triede:
“A ja im hovorím, že chváliť sa mužovi nie je slušné. A že by sa mali hanbiť, ak nedosahujú jedničky. A v duchu som hrdý. Sú proste naši. S múdri, silní, slušní… Vieš, môj tréner v armáde vravel: ‘Odvaha je umenie tváriť sa, že sa nebojíš, keď sa bojíš.’ A ja sa bojím, že keby som ich príliš chválil, ukázal by som slabosť. Ani som im nikdy nepovedal, že ich milujem… Ale oni to predsa vedia, však, Lenka?”
V tom okamihu mu bolo ich tak ľúto, že sa mu takmer spustili slzy. Už sa chcel postaviť, ísť ich objímať a povedať im, ako ich
