Dobré ráno, milovaná.
Vstal ako vždy minútu pred budíkom. Ten zvyk mu zostal z čias vojenčiny. Prevalil sa z postele na zem, bez otvárania očí urobil pár klikov. Krv príjemne zašumela, zaháňajúc zvyšky spánku.
Idem zobudiť chlapcov, Lenka.
Chlapci jeho desaťročné synovy-dvojčatá spali v susednej izbe. Dve zmenšené kópie otca, s rovnako pootvorenými ústami, akoby snívali ten istý sen.
Kvôli poruche kúrenia bolo v dome celú noc chladno, takže ráno sa rozhodol neriskovať beh a nebudil ich skôr. Zíval na už pevné postavy svojich chlapcov.
On bol v ich veku presný opak chudý, neobratný, zhrbený. Plachý, čo si spolužiaci vždy vyložili ako zbabelosť. Škola mu išla ľahko, ťažšie znášal posmešky. Nevedel vracať údery; vedel, že je slabší. Na telesnej sa snažil zo všetkých síl, ale výsmešky učiteľa mu brali chuť. Čo sa týka športových krúžkov, mama bola neoblomná:
Neporodila som inteligentného židovského chlapca preto, aby sa učil rozbíjať nosy.
Plachosť mu bránila aj tu, a tak sen stať sa silným prehral aj toto kolo. Mama zvyčajne neukazovala tvrdosť, väčšinou ho obklopovala láskou a nežnosťou… A práve pre jej prehnanú starostlivosť utiekol hneď po škole do armády. O dva roky sa vrátil ako trénovaný športovec s perspektívou. Nežný a plachý chlapec sa zmenil na silného kandidáta na majstra športu v boxe. Čo, k maminej sklamaniu a radosti inštitútu telesnej kultúry, rozhodol pokračovať v športovej kariére.
Študentské roky mu otvorili nový život: súťaže, internát, noví kamaráti. Objavil sa však nový problém dievčatá. Napriek úspechom v boxe, prirodzená plachosť nezmizla. Dvojiť sa, pozvať na rande, alebo len tak začať rozhovor s dievčaťom bolo v dvadsiatich rokoch také ťažké ako v desiatich. Kým neprišla ona.
Lenka bola rastúcou hviezdou inštitútu. Majsterka v skokoch do vody, štíhla blondínka so smaragdovými očami. Chytrá, usmievavá, no tichá, akoby nebola z tohto sveta. Preto ju prezývali Mimozemšťanka. Zoznámili sa hneď.
Bolo im spolu ľahko. Hodiny chodili bez toho, aby prehovorili. Držali si palce na súťažiach. A po prvom bozku jej hneď navrhol sobáš.
Svadbu mimozemšťanov oslavoval celý ročník. Mali ich radi pre ich úprimnosť a otvorenosť.
O rok neskôr si Lenka vzala akademický voľno tehotenstvo. Večer začal chodiť na Bratislavskú stanicu, privyrábať si ako nosič. Napodiv, práve vtedy prvýkrát pocítil, že je silný. Nie kvôli ťažkým vrecom, ale pretože pochopil: zvládne všetko, postará sa o rodinu, vychová deti. Je silný, a má ju.
Lenka sa veľmi bála, ale lekár ju upokojoval, že tehotenstvo prebieha dobre, dokonca žartoval:
Môžem vás rozčúliť len jednou vecou: ak nemáte radi deti, bude to dvakrát horšie budete mať dvojčatá.
V noci spolu snívali, predstavovali si, akí budú ich deti, akí budú oni o roky, aký dom si kúpia pri jazere… Ale na to je noc, aby sa snívalo.
V predvečer pôrodu ho chytila za ruku a pohladila mu do očí:
Sľúb mi, že čokoľvek sa stane, ich neopustíš!…
Najprv sa urazil, ale keď uvidel jej oči, len prikývol. Na druhý deň začali kontrakcie. Pôrod bol dlhý, ťažký. Takmer celý deň bola v bezvedomí, lekári nemohli zistiť príčinu krvácania. Keď ju objavili, bolo už neskoro.
Čo sa s ním v tú noc dialo, si nepamätá. Všetko ako v mrákote. Prebral sa skoro ráno na Bratislavskej stanici, ležiac v kaluži. Hrozná nevoľnosť, bolesť hlavy. Alkohol ešte koloval v krvi, ale jedna myšlienka ho okamžite prebrala: čakajú naňho dvaja.
Dobrovoľne ukončil štúdium, na súťaže už nechodil. Športový výbor mu pridelil byt, kam sa s chlapcami presťahoval. Najprv pomáhala mama, potom synovia vyrastli a žili v troch. Viedol niekoľko športových krúžkov, ale keď chlapci začali chodiť do školy, zamestnal sa tam ako telocvikár. Na stanicu chodil aj naďalej veď ako by sa uživil len z učitelského platu? Už síce nenosil vrecia, posledné roky bol predák smeny.
Postupne sa všetko upokojilo, ale v duši stále bolo ťažko: chcel by sa niekomu vyrozprávať, ale bez Lenky bol ako nemý.
Chvíľu ho kamaráti skúšali niekoho predstaviť. Ale na rande nevydržal ani hodinu. Jedna mu pripomínala Lenku pohľadom, druhá si upravila vlasy ako ona…
Potom začal v noci rozprávať sám so sebou. Zlobil sa, že hovorí k nej, ale necíti ju pri sebe. Potom si zvykol. Podelil sa, poradil sa. A tak aj včera chlapci sa pochválili, že písali najlepšie zo všetkých:
A ja im hovorím, že chváliť sa mužovi nie je slušné. A nie je slušné učiť sa len na päťky. A sám som hrdý. Sú dobrí, naši chlapci. A múdri, a silní, a čestní… A vieš, môj tréner v armáde vravel: Odvaha je umenie báť sa, ale neukázať to. A ja sa bojím ich priveľa chváliť, ukázať slabosť. Ani to, že ich mám rád, som im nikdy nepovedal… Ale oni to predsa vedia, Lenka?
A vtedy mu bolo ich tak ľúto, takmer sa rozplakal. Už vstal, aby šiel objímať a povedať, ako ich miluje… Ale nešiel bola noc, nechcel ich budiť.
V kuchyni bolo chladno ako ráno. Pozrel na teplomer: mínus päť. Dobrá zima, suchá. Škoda len, že ešte nesneží. Za
