Jedného rána Štefan prebudil Uľanu tým, že ju nazval Júliou.
Štefan sa k nej prikĺňal, objal ju a šepol do ucha:
Dobré ráno, Júlia.
Potom sa sladko zapaľoval a pokračoval v spánku.
Uľana otvorila oči, ležala nehybne, akoby sa bála pohybu. Vnútri sa jej zchladila krv úzkosťou. Čo sa stalo? Ako mohol prísť taký šok? Všetko predtým bolo v poriadku?
Štefan sa natiahol, zíval a povedal:
Uľka, aká si studená, tak som skoro zasnul. Všetko u teba v poriadku? Leto je vonku, a ty ešte pod prikrývkou mrzneš. Hneď ti uvarím čaj.
Štefan, bez akýchkoľvek výhovoriek, zamieril do kuchyne, zamŕkolsiakujúc živú melódiu.
Uľana ležala ešte chvíľu, potom sa ťahavo zdvihla, išla si umývať tvár. Nohy mali čakanú ťažkosť, v hlave hučal biely šum. Možno by naozaj mala vypiť čaj.
Štefan požiadal o palacinku. Uľana ho pozrela temne:
Ráno si ma nazval Júliou.
Čo, milá?
Štefan, nehráš na blázna. Ráno si ma nazval Júliou.
To si si len zle počula, milá. Uľka, Júlia to sa ti prepadlo po nocích. Si preč? Prečo si taká stuhnutá a tmavá? Ach, ženy sama si to vymyslela, sama sa urazila. Idem do práce s prázdnym žalúdkom.
Uľana prebehla po dome, snažila sa upokojiť, zaliala kvety, upiekla palacinky, rýchlo sa obula a vyrazila k manželovi do práce. Možno si naozaj pomýlila mená Uľka, Júlia. Naozaj.
V recepcii Štefana sa objavila nová sekretárka. Uľanu to prekvapilo a hlavou sa jej opäť vrátili ranné obavy.
Sekretárka bola mladá, krásna, s ohnivými kučeravými vlasmi a veľkými krúžkovými prsiami.
Štefan Jurajovič dnes nie je k dispozícii, nehľadá. Môžem vám naplánovať stretnutie na budúci týždeň.
Lepšie si zarezervuj moje vlastné termíny, budú ti výhodnejšie, vybehla Uľana nečakane.
Čože, prepáčte? spýtala sa sekretárka s veľkými okrúhlymi očami. Kto ste?
Gorémicková. Uľana Viktoríniová. Štefana Jurajoviča manželka. A preč! Všetci tu berú svoje ulicové čumá.
Z reproduktora zaznel Štefanov veseloj hlas:
Júľka, prines mi kávu. Júľka?
Uľana zhrnula:
Dobre, urobím to.
Uľka? zakričal Štefan, keď uvidel manželku s podnosem v kancelárii. Niečo sa stalo?
Tu je tvoj čaj. A ja som ti priniesla palacinku. Žiadosť o rozvod ti pošlem poštou. Dobrú chuť.
Uľana, do čerta, čo sa deje? rozčúlený manžel. Od rána ako čarodejnica na metle.
Čarodejnica ti sedí v recepcii. Prečo má taký neupravený účes? Taký vážený zubár a taká vulgárna sekretárka, lacno to vyzerá, Štefan Jurajovič.
Uľana, prestaň. Stačilo. Neznášam výbuchy. Vieš čo? Šesť dní budem na chate, počkám, kým sa upokojíš. Keď si v poriadku, zavolaj.
Neskoro, Štefan. Som vážna. Nebudem tolerovať podvádzanie. Neodpustím to. Len mi povedz, prečo?
Štefan unaveným dychom prehĺtal kávu a zamrhol:
Varvara odišla. Júliu som vzal po jej odporúčaní.
Kedy?
Pred mesiacom, neochotne odpovedal, odvracajúc pohľad.
Prečo som o tom nič nevedela? Vždy si zdieľal novinky.
Nečakal som, že Júlia zostane pri mne dlhšie. Vyradila sa.
Nie som pochybovač.
Práca! zčervenal Štefan. Výborne pracuje!
A nie len to.
Však to bolo náhoda! Nechcel som!
Keby si nechcel, nezmenil by si to. Dnes si zbalím veci a odídem.
Kam? rozbehol sa Štefan. Povedal som, že týždeň budem na chate, len sa upokoj. Uľka, nechcem rozchod!
Bude to musieť, nebudem počuť tvoje meno z tvojich pier. Uľka, Júlia. Tvoja ryšavá sekretárka bude stále pred mojimi očami. Nenechaj mi to všetko rozpadnúť. Práca už je dost napätá. Mám deti.
Kam ideš? Zostaň v byte.
Prečo by som chcel tvoj byt? Mám svoj dom.
V tejto odlúčenosti? Starý drevený dom?
To je môj dom. A hotovo.
Dom zostal po rodičoch a vyvolával smútok. Uľana chcela plakať, spomienky ju trápili. Všade len zatuchnutý zápach.
Priateľka Nela, ktorá bola pri nej, hovorila:
Nedokážeš tu bývať, Uľka, nebuď hlúpa. Vráť sa do bytu. Niečo si vymyslíš. Predaj ten dom, vezmi si hypotéku. A potom
Nemysli na to, už sme prešli. Nedokážem. A ty by si to zvládla?
Neviem, čo by som robila, keby som bola na tvojom mieste.
Uľana prešla po dome a otvorila všetky okná.
Vieš, tu by sa dalo žiť. Dom je pevný. Osemnašty kilometrov do Bratislavy autom. Vidím, že dedinský obvod sa rozrášal. Veľa domov postavili. Komunikácie už tu sú. Päť rokov som tu nebola.
To je pravda, ale koľko práce! A ja musím hneď bývať. Možno si tu trochu pobytujem?
Kde? V sklade?
Saška odišla na prázdniny k mamke, posmutnela Nela. V jej izbe môžeš zostať až do jari.
Detská izba je posvätená, čo si ty, matka? A ja som učiteľka.
Rada by som to mala.
Cítiš to vôňu? spýtala sa Uľana náhle. Trávu. Dážď. Detstvo.
Áno, trávu treba kosiť. Uľka, nezvládneš.
Vyriešim to. Môžem si objednať tím, čo vykopá pozemok. Máme úspory. Nie sú zlé. Päť rokov, čo Štefan otvoril súkromnú kliniku, som žila na jeho peniaze. Považoval moju výplatu za zábavu. Hovoril, aby som šetrila na zábavu.
Dobrý muž, vzdychla Nela.
Aj ja tak myslela. Ale ťažké je na duši.
Predstavujem si.
Nie si si toho vedomá. Chcela som Júlii vytrhnúť predné zuby, nech Štefan jej nahradí. Ale ona je mladá, zdravá, nesmie zostať bez zubov.
A ty si stará a chorá, čo? poškvrnila Nela. V štyridsiatke sa život len začína.
Ako to všetko vysvetlím Políne? Ani o tom nechcem premýšľať. Rozvedieme sa dám vedieť. Nech nechce študovať, nepríde sem zmierovať, nebudem ťahať.
A to je pochopiteľné. Dvadsať rokov spolu. Netrápi ťa?
Trápi ma včelka v zadku. Nechaj ma.
Krutá si, prekvapila sa Nela. Myslela som, že začneš plačať.
Nezvládnete to.
To je stres, ktorý na teba útočí.
Možno. Dobre. Chcela si ma podporiť? Daj mi vedro. Poďme čerpať vodu. Umytím podlahy, vyčistím okná, utriem prach.
Lepšie by si bývala v hoteli. A potom Nie, naozaj chceš s tým domom bojovať?
Prečo nie? To je dom mojich rodičov. Nechcem ho strácať ani predávať.
Nová sekretárka Viera mala červené kučery a silné poprsie.
Štefan Jurajovič je dnes zaneprázdnený, nepřijíma. Môžem vás naplánovať na budúci týždeň.
Lepšie si naplánuj termín, bude ti to viac úžitkové, prerušila Uľana.
Pardon? spýtala sa Viera, oči rozšírené. Kto ste?
Gorémicková. Uľana Viktoríniová. Štefana Jurajoviča manželka. A preč! Všetci berú svoje ulicové čumá.
Z reproduktora zaznel Štefanov hlas:
Júľka, prineste mi kávu. Júľka?
Uľana zamračila:
Dobre, urobím to.
Štefan sa odhalil v svojej kancelárii s podnosom:
Uľka? Niečo sa stalo?
Tu je tvoj čaj. A ja som ti priniesla palacinku. Rozvod dostaneš poštou. Dobrú chuť.
Uľana, čo sa to deje? hneď sa nahneval. Od rána ako čarodejnica na metle.
Čarodejnica ti sedí v recepcii. Prečo má neupravený účes? Taký vážený zubár a taká vulgárna sekretárka, lacno to vyzerá, Štefan Jurajovič.
Uľana, skonč. Už toho mám dosť. Neznášam výbuchy. Viete čo? Šesť dní budem na chate, počkám, kým sa upokojíš. Keď si v poriadku, zavolaj.
Neskoro, Štefan. Som vážna. Nedovolím ti podvádzať. Neodpustím. Len mi povedz, prečo?
Štefan zhlboka vydechnul, napil sa kávy a zamrhol:
Varvara odišla. Júliu som prijal po jej odporúčaní.
Kedy?
Pred mesiacom, váhal.
Prečo som o tom nevedela? Vždy si zdieľal novinky.
Nečakal som, že Júlia zostane pri mne dlhšie. Vyradila sa.
Nie som pochybovač.
Práca! zčervenal Štefan. Výborne pracuje!
A nie len to.
Bolo to nečakané! Nechcel som!
Keby si nechcel, nič by sa nestalo. Dnes si zbavím veci a odídem.
Kam? roztriasol sa Štefan. Hovoril som, že týždeň budem na chate, len sa upokoj. Uľka, nechcem rozchod!
Musíme ísť. Nemôžem počuť tvoje meno z tvojich pier. Uľka, Júlia. Tvoja ryšavá sekretárka bude stále pred mojimi očami. Nenechaj mi to všetko rozpadnúť. Práca už je napätá. Mám deti.
Kam ideš? Zostaň v byte.
Prečo by som chcel tvoj byt? Mám svoj dom.
V tejto odľahlej oblasti? Starý drevený dom?
To je môj dom. A hotovo.
Dom zostal po rodičoch a vyvolával smútok. Uľana chcela plakať, spomienky ju trápili. Všade len zatuchnutý zápach.
Priateľka Nela, ktorá bola pri nej, hovorila:
Nedokážeš tu bývať, Uľka, nebuď hlúpa. Vráť sa do bytu. Niečo si vymyslíš. Predaj ten dom, vezmi si hypotéku. A potom
Nemysli na to, už sme prešli. Nedokážem. A ty by si to zvládla?
NeviemUľana nakoniec odložila šál a otvorila dvere svojej novej budúcnosti, kde sa rozhodne žiť s odvahou a pokojom, ktorý si zaslúži.
