Dobre, chalani, rybolov počká, povedal Viktor Novák a chytil rybársky úlovok. Musíme zachrániť toho chudáka.
Viktor riadil čln na pokojnej hladine Oravskej priehrady, a jeho pasažieri turisti z Bratislavy nadšene hádzali navijaky. Deň bol nádherný: slnko svietilo jasne, jemný vánok šial si po vode a ryby chytali vŕšku po vŕške.
Viktor, pozri, niečo tam pláva, zrazu zakričal jeden z odpočívajúcich, ukazujúc do diaľky.
Kapitán sa zamračil a pozeral do vodnej obzvlášť:
Vyzerá to ako vták Nie, niečo divné.
Keď čln priplával bližšie, všetci zaskočili pohľadom. Vyprahnutý, mokrý a úplne vyčerpaný červenkastý kocúr sa trápil na povrchu.
No teda! zakrútil hlavou Viktor. Ako sa sem dostal? K pobrežiu je to asi kilometrov jedenáčtyri!
Možno spadol z lode, tipoval jeden turista.
Alebo ho odnesla prúd, doplnil iný.
Kocúr zabručal, snažil sa plávať k člnu, ale síl mu stále viac schádzalo.
Dobre, chalani, rybolov počká, rozhodol Viktor a chytil rybársky úlovok. Musíme toho chudáka zachrániť.
Vybrať kocúra z vody nebolo ľahké bojoval, škrabal sa, vracal sa zo strany na stranu. Nakoniec ho však podarilo preniesť do siete a opatrne ho zdvihnúť na palubu.
Ten chudák je úplne vyčerpaný, povzdychol si Viktor, prikrývajúc trasúceho sa kocúra starou bundou. Ako dlho už bol vo vode?
Kocúr sa schoval do rohu paluby a sledoval ľudí opatrnými, vystrašenými očami. Mokrý kožúšok sa rozcuchal, fúzy sa trasli.
Aký je to šmak, rozplakala sa manželka jedného z turistov, Viera. A ešte k tomu mladý.
Treba ho ukázať veterinárovi, znepokojil sa Viktor. Kto vie, koľko vody vstúpil.
Veterinár si kocúra prezrel a upokojil všetkých:
Je v poriadku, len vyčerpaný. Dehydratovaný, vystrašený ale živý. Odpočinú si desať dní a bude ako nový.
Ale mohli by sme hľadať jeho majiteľov? spýtal sa Viktor.
Môžeme dať výzvu. Ale zdá sa, že je bez domova, vyzerá to ako pouličný.
Viktor si kocúra odniesol domov. Jeho manželka, Gáborina, ho privítala s veľkou vřavou:
Ó, aký chudáký! Hneď ťa nakŕmim!
Prvé dni kocúr spával pod pohovkou, vyvalil sa len na jedlo. Postupne začal skúmať nový domov. O týždeň neskôr už vrúčil, keď ho Gáborina jemne hladila po chrbte.
Vieš čo, povedal Viktor manželke, čo keby sme ho nechali u nás? Majitelia sa asi nenájdu.
Nesťažujem sa, usmiala sa Gáborina. Už dlho som chcela mačiatko. A ako ho budeme volať?
Šťastník, okamžite odpovedal Viktor. Nie každému sa podarí uniknúť na otvorenej vode.
Kocúr, keď počul nové meno, zdvihol hlavu a hlasno zamňaukával, akoby schvaľoval voľbu.
O mesiac neskôr bol Šťastník už pevnou súčasťou rodiny. Čakal Viktora pri dverách, maznal sa na Gáborinových kolenách a šikovne žiadal rybku v kuchyni. Len vodu stále vyhýbal pristupoval k svojej miske opatrne.
Asi má nejakú psychickú traumu, hovorila Gáborina susedom. Po takom nie je divu.
Možno je to osud, čo sa tak rozhodol? zamyslela sa suseda Terézia Mlynáriková. Práve k vám priplával.
Viktor si ľahkobo poškrábal Šťastníka za uškom:
Možno to bol skutočne osud. Dobre, že toho dňa sme šli naklíčiť. Inak by
Červený kožúšok sa potrasil o Viktorovu ruku a spokojne zamňaukával, akoby hovoril: Všetko bude v poriadku. Teraz som s vami. Navždy.
A Viktor s Gáborinou na to ticho prikývli.
Občas pomoc v pravý okamih sa zmení na najnečakanejšie šťastie. Niekedy príchod záchrany nenájdeš tam, kde hľadáš, ale skutočný zázrak ti pripláva priamo k bránam. Hlavné je nepremeškať ten okamih, keď niekto potrebuje tvoju ruku.
Práve v takých chvíľach sa do života vplýva niečo nové, nečakané láska. A aj keď začiatok bol napätý, najpevnejšie putá často vyrastajú práve v najťažších časoch.
