Dobrá žena.
Ach, to je žena! Čo by sme si bez nej počali?
A ty jej platíš len osemdesiat eur mesačne.
Jolana, veď na ňu sme prerobili byt
Slovenský humor
Štefan sa zdvihol z postele a pomaly prešiel do vedľajšej izby. Pri svetle nočnej lampy s prižmúrenými očami sa pozrel na svoju manželku.
Prisadol si k nej, načúval. Zdá sa, že všetko v poriadku.
Postavil sa a pomaly sa odpratal do kuchyne. Otvoril acidofilné mlieko, zašiel do kúpeľne a šiel späť do svojej izby.
Ľahol si na posteľ. Nespal sa mu:
Nám s Jolanou je už deväťdesiat. Toľko rokov sme spolu? Onedlho nás už Pán Boh povolá a okolo nás nikto.
Dcéra, Natália, tá už nie je medzi nami, ani šesťdesiatky sa nedožila.
Aj Peter už odišiel. Životom pochodil Vnučka, Oľga, už dvadsať rokov býva v Prahe. Na starých rodičov si ani nespomenie. Určite má už aj veľké deti
Ani nepostrehol, ako zadriemal.
Prebudil ho ľahký dotyk ruky:
Štefan, všetko v poriadku? ozval sa tichý hlas.
Otvoril oči. Nad ním sa skláňala manželka.
Čo je, Jolanka?
Len som pozrela, lebo ležíš bez pohnutia.
Ešte žijem! Choď si ľahnúť!
Zaduneli šuchotavé kroky. Cvakal vypínač v kuchyni.
Jolana Fedorová vypila pohár vody, zašla do kúpeľne a potom do svojej izby. Ľahla na posteľ:
Takto, jedného dňa sa zobudím a Štefan tu už nebude. Čo budem robiť? Alebo možno skôr ja odídem.
Aj kar sme už mali vybavený. Nikdy by som nepovedala, že sa to dá zaobstarať dopredu. Ale na druhej strane, kto by to za nás organizoval?
Vnučka nás už dávno zabudla. Susedka Iveta jediná chodí na návštevy. Má kľúč od našho bytu. Dedo jej dáva z našich dôchodkov po päťdesiat eur. Ona nakúpi, čo treba. Načo by nám boli peniaze? A zo štvrtého poschodia aj tak sami už nezjdem.
Štefan Fedor otvoril oči. Slnečné lúče vnikali do okna. Vyšiel na balkón a obdivoval zelenú korunu čerešne. Na tvári sa mu rozžiaril úsmev:
Prežili sme do leta!
Išiel pozrieť manželku. Tá zamyslene sedela na posteli.
Jolanka, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem.
No, už nemám žiadne sily! stará pani sa zťažka postavila. Čo si vymyslel?
Poď, poď, len ma drž za rameno.
Podpierať ju za ramená doviedol ženu až na balkón.
Pozri, čerešňa je zelená! A hovorila si, že leta sa nedožijeme. Prežili sme!
Veru, ja že, a slniečko tak krásne svieti.
Posadili sa na lavičku na balkóne.
Spomínaš si, ako som ťa prvý raz pozval do kina? Ešte na gympli. Aj v ten deň čerešňa opäť zelenela.
Dá sa na také zabudnúť? Koľko odvtedy prešlo rokov?
Sedemdesiat a ešte kúsok sedemdesiatpäť.
Sedeli dlho, rozprávali sa o mladosti. S vekom človek zabudne kadečo aj to, čo robil včera, no mladosť ostane navždy v srdci.
Jaj, my sme sa tu rozpovedali! vstala manželka. A raňajky už dávno neboli.
Jolanka, urob poriadny čaj! Túto bylinkovú vodu už nemôžem cítiť.
Nesmieš, vieš to.
Aspoň slabý a trochu cukru, po lyžičke.
Štefan Fedor pil ten slabý čaj, zajedal ho malým chlebíkom so syrom a spomínal, keď na raňajky býval silný a sladký čaj. A k tomu buchty, či pampúchy.
Vošla susedka. S uznaním sa usmiala:
Ako sa máte?
V deväťdesiatke? zavtipkoval starček.
Ak žartuješ, všetko je v poriadku. Čo vám nakúpiť?
Ivetka, kúp nám trochu mäsa! poprosil Štefan.
Vám by sa nemalo.
Kuracie môžeme.
Dobre, kúpim. Uvarím vám rezancovú polievku!
Susedka upratala stôl, umyla riad. A odišla.
Jolana, pôjdeme si ešte posedieť na balkón navrhol Štefan na slniečku je dobre.
Ideme!
Prišla susedka. Vyšla za nimi na balkón:
Už sa vám cnie po slniečku?
Bolo to tu s tebou príjemné, Ivetka! usmiala sa Jolana Fedorová.
Dám vám tu kašu, a na obed vám začnem variť polievku.
To je žena pozrel sa za ňou Štefan. Čo by sme si bez nej počali?
A platíš jej len osemdesiat eur mesačne.
Jolanka, veď byt sme na ňu prepísali.
Ale ona to nevie.
Sedeli na balkóne až do obeda. Na obed bola kuracia polievka s rezancami, mäskom a roztlačenými zemiakmi.
Takúto polievku som vždy varila Natálii aj Petrovi, keď boli deti spomenula Jolana Fedorová.
A teraz nám na starobu varia cudzí ľudia povzdychol manžel.
Asi je to náš údel, Štefanko. Keď odídeme, ani nikto nezaplače.
Dosť, Jolanka, neistuj. Pôjdeme si ešte pospať!
Štefan, nie nadarmo sa hovorí: Starý ako malý.
Všetko máme ako deti: pretieranú polievku, popoludňajší spánok, desiatu.
Štefan si trochu zdriemol, ale ešte sa mu nechcelo spať. Možno mení sa počasie? Vošiel do kuchyne. Na stole dve poháre so šťavou, čo s láskou prichystala Iveta.
Zobral poháriky a opatrne ich odniesol manželke do izby. Tá sedela zamyslene na posteli a hľadela von z okna.
Jolanka, čo si taká smutná? usmial sa. Tu máš šťavu!
Napila sa:
Tebe sa tiež nedá zaspať?
Také je počasie.
Aj ja sa dnes od rána cítim nijako smutne pokývala hlavou Jolana Fedorová. Cítim, že mi už veľa nezostáva. Len ma prosím pochovaj dôstojne.
Jolanka, čo to rozprávaš? Ako by som tu mohol byť bez teba?
Niekto z nás aj tak ostane prvý sám.
Dosť! Ideme na balkón!
Sedeli tam až do večera. Iveta upiekla tvarohové placky. Najedli sa, sadli k telke. Každý večer si pred spaním zapínali televízor. Novým filmom už veľmi nerozumeli, tak si púšťali svoje obľúbené staré komédie alebo rozprávky.
Dnes stihli jednu rozprávku. Jolana vstala z gauča:
Idem už spať. Som akási unavená.
Tak pôjdem aj ja.
Počkaj, nech sa na teba ešte pozriem! zrazu poprosila.
Prečo?
Len tak, pozriem.
Dlho sa dívali navzájom do očí. Možno spomínali na mladosť, keď mali život pred sebou.
Poď, odvediem ťa do izby.
Jolana vzala muža pod pazuchu, pomaly išli do izby.
Štefan ženu opatrne prikryl dekou a zamieril do svojej izby.
Niečo mu na srdci ťažko ležalo. Nemohol dlho zaspať.
Myslel si, že ani oka nezažmúril. Ale budík ukazoval druhú hodinu v noci. Vstal a zamieril do manželkinej izby.
Ležala s otvorenými očami:
Jolana!
Chytil ju za ruku.
Jolanka, čo je! Jo-lan-ka!
Zrazu mu aj samému chýbal vzduch. Ledva odkráčal do svojej izby. Vytiahol nachystané papiere, položil ich na stôl.
Vrátil sa k manželke. Dlho jej hľadel do tváre. Potom si ľahol vedľa a zavrel oči.
Uvidel svoju Jolanu, mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala niekam k svetlu v diaľke. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za ruku.
Ráno Iveta vošla do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach mali rovnaký pokojný úsmev.
Nakoniec zavolala pohotovosť.
Lekár, čo prišiel, len prekvapene pokrútil hlavou:
Odišli spolu. Museli sa veľmi milovať…
Odviezli ich. Iveta sa vyčerpane usadila na stoličku k stolu. Tam si všimla dokumenty a závet na svoje meno.
Sklonila hlavu do rúk a rozplakala sa
Láska a dobro, ktoré dávame druhým, sa vracia v tých najdôležitejších chvíľach života. Nezabúdajme na starých ľudí, oni nám raz dali lásku, aj keď už zabúdame im ju vrátiť.
