Dobrú ženu ste našli.
Dobrú ženu ste našli, čo by sme si bez nej počali?
A platíš jej len osemdesiat eur mesačne.
Emília, však sme jej prepísali byt…
Komédie
Jozef sa postavil z postele a pomaly sa prešiel do susednej izby. V tlmenom svetle nočnej lampy, s prižmúrenými očami, sa pozrel na svoju ženu.
Prisadol si k nej a počúval zdalo sa, že je všetko v poriadku.
Vstal a pomaly sa odšuchtal do kuchyne. Otvoril kefír, zašiel do kúpeľne a vrátil sa do svojej izby.
Ľahol si na lôžko. Nevedel zaspať.
Máme s Emíliou deväťdesiat rokov. Koľko už máme za sebou? Onedlho aj k Pánbohu, a predsa je pri nás len ticho.
Dcéra Milena tu už nie je, ani šesťdesiat rokov nedožila.
Aj Rastislav už dávno nie je medzi nami. Škoda ho… Máme vnučku, Martinku, ale tá už dvadsať rokov býva v Poľsku. Na starkých dávno zabudla. Azda má aj svoje deti…
Ani nepostrehol, kedy zadriemal.
Prebudil ho dotyk studenej ruky:
Jozef, všetko v poriadku? zaznel tichý ženský hlas.
Otvoril oči nad ním sa sklonila žena.
Čo je, Emília?
Pozerám, ležíš a ani sa nepohneš.
Žijem ešte! Chod spať!
Zazneli šuchotavé kroky a v kuchyni cvakol vypínač.
Emília si dala pohár vody, zašla do kúpeľne a vrátila sa do svojej izby. Ľahla si na posteľ:
Takto raz ráno vstaneš a on už tu nebude. Čo si len počnem? Alebo možno ja pôjdem skôr.
Jozef už aj pohreb zariadil. Nikdy by som nepomyslela, že to ide pripraviť vopred. Na druhej strane, aspoň viem, že sa o to niekto postará.
Vnučka na nás zabudla. Suseda Ivana jediná občas príde. Má od nás kľúče. A dedo jej dá z dôchodku aj päťdesiat eur. Ona nám kúpi potraviny, prípadne čo treba. Na čo by nám boli peniaze? Veď už zo štvrtého poschodia nevyjdeme sami.
Jozef otvoril oči ráno do okna svietilo slnko. Vyšiel na balkón a pozrel sa na zelené konáre čerešne. Na tvári sa mu objavil úsmev:
Dožili sme sa ďalšieho leta!
Zašiel za svojou ženou, tá sedela zamyslená na posteli.
Emília, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem.
Ach, niet už vo mne síl! staručká ledva vstala z postele. Čo si zas vymyslel?
Poď, poď!
Podoprel ju a doviedol až na balkón.
Pozri, čerešňa je celá zelená! A ty si vravela, že sa jari nedožijeme. Dožili sme sa!
Jej, ozaj! A slniečko svieti.
Sadli si na lavičku.
Pamätáš, ako som ťa pozval do kina, ešte na strednej? V ten deň bola čerešňa tiež v zelenom.
Také sa nezabúda. Koľko rokov už uplynulo?
Vyše sedemdesiat… Sedemdesiatpäť.
Dlho tam sedeli a spomínali na mladé roky. V starobe človek veľa zabudne, aj čo včera robil, ale mladosť sa nezabúda nikdy.
Ach, rozhovorili sme sa! vstala žena. A ešte sme neraňajkovali.
Emília, môžeš urobiť dobrý čaj? Táto bylinková vodička mi už lezie hore krkom.
Veď nám už sladký čaj nedoprajú.
Daj aspoň redší, trochu cukru.
Jozef popíjal slabý čaj a zajedal malým chlebíkom so syrom. V duchu spomínal na raňajky s poriadnym sladkým čajom, k tomu parené buchty či lievance.
Vošla suseda Ivana. Usmiala sa:
Ako sa máte?
Ako sa môžeme už mať v našom veku? zažartoval starký.
Keď žartujete, všetko je v poriadku. Čo vám mám priniesť?
Ivanka, dones mäso! poprosil Jozef.
Vám už by nemali.
Kuracie môžeme.
Dobre. Pripravím vám rezancovú polievku!
Ivana upratala stôl, umyla riad a odišla.
Emília, poď na balkón, navrhol muž. Tam je najlepšie.
Áno, poďme.
Prišla znovu suseda a cez balkónové dvere zvolala:
Za slnkom žíznite, čo?
Tu je nám dobre, Ivanka! usmiala sa Emília.
Hneď vám prinesiem kašu a začnem variť polievku na obed.
Dobrú ženu sme našli, pozrel jej Jozef za chrbtom. Čo by sme si bez nej počali?
A platíš jej mesačne len osemdesiat eur.
Emília, však sme jej nechali byt.
Ale ona o tom nevie.
Na balkóne ostali až do obeda. A na obed bola rezancová polievka s kuracím mäsom a zemiakom:
Takúto som vždy varila Milene a Rastislavovi, keď boli malí, spomínala Emília.
A teraz nám varia cudzie ruky, vzdychol si Jozef.
Asi je to náš osud, Jozefku. Keď nás raz nebude, asi nik nevypustí ani slzu.
Nieto smútku, Emília, poď si oddýchnuť!
Jozef, niet nad pravdu:
Starec je jak dieťa.
Rezancová polievka, dopoledný spánok, olovrant…
Jozef si trochu zdriemol, ale oddych mu nepriniesol pokoj. Počasie sa menilo, či čo…- V kuchyni na stole dve poháre so šťavou, starostlivo pripravené Ivanou.
Odniesol ich do manželkinej izby, kde sedela a dívala sa von oknom.
Čo je, Emíli, si smutná? usmial sa. Na zdravie!
Zobrala pohár a upila.
Ty tiež nevieš zaspať?
Počasie také divné dnes.
Aj ja sa od rána necítim dobre, smutne pokývala hlavou Emília. Cítim, že už mi veľa nezostáva. Daj mi dobrý pohreb, Jozef.
Čo to hovoríš, Emília? Ako by som bez teba žil?
Raz aj tak jeden druhého tu necháme.
To stačí! Poď na balkón!
Sedeli tam dlho. Ivana pripravila tvarohové pagáčiky. Najedli sa a sadli k televízoru. Večer čo večer pozerali telku. Nové filmy už im veľa nehovorili, radšej pozerali staré komédie a rozprávky.
Dnes si pustili len rozprávku. Emília vstala z pohovky:
Ja už idem spať. Som nejaká unavená.
Aj ja pôjdem.
Nech sa ti dobre pozriem do očí! poprosila žena.
Načo?
Len tak.
Dlho sa dívali jeden na druhého. Asi im hlavou prebleskli chvíle mladosti.
Poď, odprevadím ťa do tvojej spálne.
Emília chytila Jozefa pod pazuchu a pomaly kráčali.
Starostlivo ju prikryl dekou a odišiel.
Srdce ho veľmi ťažilo. Dlho nemohol usnúť.
Mal dojem, že ani nezatvoril oči, keď zbadal, že sú dve hodiny v noci. Vstal a podišiel do Emíliinej izby.
Ležala s otvorenými očami.
Emília!
Chytil ju za ruku.
Emília, čo to je! Emi-li-a!
A zrazu aj jemu začal chýbať dych. Došiel do svojej izby, vytiahol pripravené papiere, položil na stôl.
Vrátil sa k žene. Dlho sa na ňu díval. Potom si k nej ľahol a zatvoril oči.
Videl svoju Emíliu mladú, krásnu ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala niekam do svetla v diaľke. Bežal za ňou, dohnal ju, chytil za ruku.
Ráno vošla Ivana do spálne. Ležali tam spolu. Na ich tvárach sa rozžiarili pokojné úsmevy.
Nakoniec Ivanka zavolala záchranku.
Lekár, čo prišiel, len neveriacky pokrútil hlavou:
Odišli spolu. Asi sa naozaj milovali…
Odniesli ich. Ivana sa zgúľala na stoličku pri stole. Tam si všimla papiere, závet písaný na jej meno.
Skryla tvár do dlaní a rozplakala sa…
