Dnes by som vám chcel rozpovedať môj príbeh. Otec som sa stal veľmi mladý kvôli vlastnej chybe a nedostatku podpory. Moja dcéra, ktorá sa volá Božena, má dnes tri roky a hoci to nie je jednoduché, naučil som sa čeliť všetkým prekážkam. Sú dni, keď ma všetko ťaží a cítim sa unavený, pretože za jej šťastie som zodpovedný len ja. Jej mama bola úplne nezodpovedná.
Píšem tieto riadky s hlavou plnou starostí a nepokoja, pretože v poslednej dobe mám pocit, že je všetko čoraz ťažšie a neviem, ako ísť ďalej. Som vyčerpaný a občas strácam motiváciu, no mám dôvod pokračovať moju Boženu. Chcem jej dať lásku, akú som ja od rodičov nikdy nedostal.
Otec ma opustil hneď po mojom narodení. Moja mama mi nikdy neprejavila skutočný záujem, aspoň nie spôsobom, ktorý by som si vedel zapamätať. Vždy dávala prednosť svojim partnerom a deťom týchto partnerov. Ak som potreboval oblečenie alebo topánky, musel som si sám nejako poradiť, poprosiť mamu neprichádzalo do úvahy. Tvrdila, že nemá peniaze, ale na narodeniny detí svojho partnera sa koruny vždy našli. Keď som mal narodeniny ja, často si na to ani nespomenula.
Pozeral som, ako im dáva všetko najlepšie, a ja som mlčal, lebo ak by som niečo povedal, obvinila by ma z nevďačnosti. Pamätám si, ako sa mi v škole rozpadávali topánky, pretože som ich nosil už druhý rok. Zalepoval som ich, aby nebolo vidno, ako sú zničené. Mama to videla, no neprejavila záujem. Len o tri dni neskôr kúpila nové topánky dcére svojho partnera, pretože sa jej tie staré už nepáčili.
Preplakal som mnoho nocí a premýšľal, prečo mama nechce mňa, ale radšej ich. Raz som pochopil, že ma vníma len ako príťaž, a rozhodol som sa odísť. Nebola to pre ňu strata. Ani sa o mňa nezaujímala. Šiel som vlastnou cestou, bolo to ťažké a plné odriekania, ale nevzdal som sa.
O štyripäť rokov som sa dozvedel, že jej partner ju opustil pre mladšiu ženu a deti išli bývať späť k svojej biologickej matke. Ostala sama. V tej chvíli som pocítil istý smútok, no nevedel som, čo by som pre ňu mohol spraviť.
Občas rozmýšľam, či by som jej nemal aspoň napísať či zavolať a spýtať sa, ako sa má. Bojím sa však, že sa na mňa stále pozerá s tým istým odmietnutím, ako kedysi. Možno je lepšie, keď o sebe nič nevieme. Čo by ste mi poradili vy?
