Dnes by som vám chcela rozpovedať svoj zvláštny príbeh, ako zo sna, ktorý sa rozplýva a opäť vracia. Matkou som sa stala priskoro neplánovane, akoby to určil kapric osudu a ticho medzi zvonmi v Trnave. Moja dcéra Tamara má dnes tri roky. Viem, že vo svete za oknom nič nie je jednoduché, ale časom sa človek naučí vliezť medzi medzery slov a prežiť. Sú dni, keď sa každá minúta ťahá ako kravský syr, lebo som len ja tá, ktorá kuje jej šťastie na kovadline samoty. Jej otec, Marek, zanechal po sebe len tieň v kuchyni, keď raz zmizol do hmly.
Píšem tieto sny so srdcom plným mrakov a s hlavou, v ktorej víri hmla starostí, pretože posledný čas mi pripadá, akoby ma tlačila váha starej hájne v lese neviem, kde skončiť, kde začať. Je to unava, čo vlečiem ako mokrý kabát. Často zabúdam, prečo by som mala kráčať ďalej. Ale vždy je tu Tamara. Pre ňu chcem pokúsiť nakresliť lásku, ktorú ja sama od rodičov nezakúsila.
Môj otec, Ivan, sa rozplynul už v okamihu môjho narodenia pustil ma do života ako kameň do Váhu. Mama, Oľga, nikdy nezavrela hrejivé dlane okolo mňa alebo si to aspoň nepamätám. Jej život, akoby, patril partnerom a ich deťom. Ak som potrebovala topánky či sveter, musela som si na ne zarobiť škrabaním ríbezlí či vynášaním smetí, lebo prosiť o pomoc bolo rovnako vyčerpávajúce, ako šliapať z Ladiec do Bytče. Mama hovorila, že nemáme euro, no keď bola meniny dcéry svojho partnera vždy sa našla stokoruna na dar. Na moje narodeniny niekedy zabudla celkom.
Videla som, ako iným nosí krabice plné čokolády a keksov, mne ostávalo mlčanie, lebo keby som vyslovila smútok, volali by ma nevďačná. Spomínam, keď sa mi roztrhli školské topánky, už som ich mala druhý školský rok. Lepila som ich sviečkovým voskom, aby to nebolo jasné ani Oľge, ani spolužiakom. Mama to videla, nič nepovedala. Ale o tri dni doniesla úplne nové tenisky nevlastnej sestre, lebo staré vraj nesadli k šatám.
Prenocovala som v slzách veľa nocí. Prečo ma mama nikdy nechcela? Jednej noci, keď v Nitre zvony odbyli polnoc, som si uvedomila, že pre ňu som len záťaž, a odišla som. Nebola smutná, nehľadala ma. Išla som kamsi do neznáma, preč, sama. Nebolo ľahko potraviny na faktúry, nocovanie tam, kde ticho visí zo stropu. Ale drzala som sa.
O štyri päť rokov som počula, že jej partner, pán Dušan, utiekol za mladšou dámou do Žiliny, a jeho deti odišli naspäť k vlastnej mame. Oľga ostala sama ako krava na tichej pastvine. Cítila som voči nej ľútosť, ale nevedela som, čo urobiť.
Občas v noci, keď sa obišovské psy túžia po mokradiach, mám pokušanie jej napísať, spýtať sa, ako je. No bojím sa, že jej pohľad bude stále ako predtým cudzí, odmeraný. Možno je lepšie žiť ďalej každý vo svojom sne. Možno je ticho lepšie než zabudnutý rozhovor. Čo by ste mi poradili vy?
