**Dnešný zápis**
Dnes si povedal, že si si ma vzal, pretože som pohodlná! pýta som sa, a zrazu cítim, ako sa v ústach mi rozprúdi horká káva.
A čo na tom? poškriabal sa on len s prevrateným ramenom. Je to naozaj zlé?
Čo, zase v tom starom župane? Marek pohrdol a zahnul pohľad na mňa, pričom si nasadzoval manžetu košele, akoby si opravoval brnenie pred bojom.
Stála som s šálkou v ruke, para sa mi triasla po tenkej čajovej stužke, horí sa mi na prstoch, ale neodtrhnem ich.
Je pohodlný.
Áno, pohodlný, povzdal sa, upínajúc si kravatú pred zrkadlom. Rovnako ako všetko iné u teba.
Zavrela som oči. Dym z kávovej šálky už nevyvrel, jej povrch čiernel a odrážal strop ako drobný rozbité zrkadielko.
Marku, ty
Čo? Už chcel hodiť kľúče do okolia a ich železo zazvonilo proti prsteňu.
Nič.
Dvere sa zatiahli tak silno, že sa trasla policajná vitrína s porcelánom.
—
Zoznámili sme sa v práci. Ja som tichá, skromná účtovníčka, ktorá nosí svoje vlasy do nezmyselného vršku; on je sebaistý manažér, ktorého smiech sa ozýval po celých koridoroch. Marek si ma kúpil krásne: ruže s kvapkami rosy na okvetných plátkoch, večere pri sviečkach, kde si pre mňa objednal steak stredne prepečený, bez toho aby sa pýtal, čo mám rada.
Nehovoríš, že sa rozčiluješ kvôli maličkostiam? spýtal sa pri treťom rande, keď mi upravoval obrúsku na kolenách.
Nie, odľahčene som sa usmiala, akoby som si nevšimla tie zvončeky vnútri.
Tak je to fajn. Moja bývalá vždy hádala o všetkom
Nič som tomu nevenovala pozornosť. Potom prišlo svadobné šaty, deti, dom. Všetko ako u bežných ľudí.
Občas, keď som si skúšala šaty s odhalenými ramenami, riečil:
Mala by si niečo jednoduchšie. To nie je tvoj štýl.
Alebo keď som si maľovala pery pred zrkadlom, prešmykol:
Prečo? Vždy rovno doma sedíš.
A raz, keď som si kúpila nový parfum s jemnou kvetinovou vôňou, zamračil sa:
Vône to má ako v lacnom obchode. Snažíš sa dosiahnuť úroveň Tety Líby z účtovníctva?
Odvtedy ich už nepoužívala.
Na moje narodeniny mi daroval vysavač.
Starý už škrípe, vysvetľoval, pričom sledoval, ako rozbaľujem krabicu. A inak sa vždy sťažuješ, keď upratuješ.
Poďakovala som, potom dlhšie hľadela z okna, kým deti nevolali, aby sme krájali tortu.
Mlčala som, lebo celkovo bol dobrým mužom. Nebijal, nepil, peniaze prinášal.
Čo by to bolo za málo?
—
Nikdy si ma nepokochala?
Tie isté slová, ten istý večer. Marek odvrátil pohľad, akoby kontroloval, či je dvere zamknuté.
Prečo si dokonalá manželka.
To nie je odpoveď.
Zhlboka si povzdychol, akoby som mala vysvetľovať násobenie.
Ľubomíro, prečo tak rozlámeš hlavu? Všetko je v poriadku.
V poriadku?! Hlas mi trasol, nie od slz, ale od hnevu, ktorý sa konečne vymkol von. Dnes si povedala, že som Ťa vzal, pretože si pohodlná!
A čo? znížil ramená. Je to zlé?
Pozrela som na neho, akoby som ho stretla prvýkrát: ten odtieň hnedej na krku od tenisu s kolegami, nie odo mňa. Tá vráska medzi čelnami nie od starostí, ale od podráždenia, že sa musí ospravedlňovať pred mnou.
A Katka?
Tvár Mareka sa zachvelela, akoby niekto ťahal neviditeľnú nite.
Čo s ňou?
Máš ju rád.
Áno, priznal náhle, a v tom jednom slove bolo viac pocitu, než v celých rokoch nášho manželstva. Mala som ju rád, ale s ňou nebolo možné postaviť bežnú rodinu.
Cítila som, ako sa niečo vnútri rozbíja tichým prasknutím, akoby sa lámalo topánkové podošvy: ísť možno, ale už nie tak, ako predtým.
Takže som podriadená a domácka náhrada?
Nedramatizuj, odmrštil ručou, akoby odhánal komára. Máme deti. Dom. Čo ďalšie chceš?
—
Zamýšľala som.
Možno má pravdu? Možno je láska luxus a rodina dôležitejšia? Stála som pri okne a sledovala, ako prvé kvapky dažďa rozmazávajú sklo. V odraze sa mihli stopy mojich prstov ostala som tam čoraz častejšie, akoby som čakala, čo mi svet za oknom povie.
Marek Marek žil, akoby sa nič nezmenilo.
O týždeň neskôr, keď som znova snáď vydržala, prestal sa tváriť.
Zase špagety? Kŕmal vidličkou v miske, akoby rozoberal nie niečo, ale dôkazy jej neschopnosti. Asi by si mohla aspoň pridať korenie.
Sám si povedal, že nemáš rád ostré, odpovedala som, hoci hlas znel cudzo, akoby iná osoba hovorila namiesto mňa.
A čo? Odsunul tanier tak, že mi pripomínal podávanie niečoho rozpadnutého. Katka vždy varila
Zrazu som vstala. Stolička zakričala na podlahu, zostavujúc škrabinu ďalšiu značku v tomto dome, ďalší neviditeľný prask.
Chceš k Katke? Iš!
Daj to von, zasmial sa, a smiech mu znel ostrejšie ako keby kričal. Kam by som išiel? Vieš, že mi s tebou je pohodlne.
V tom okamihu som pochopila. Nezostal tu žiadny boj, pretože neochraňoval svoju lásku, ale svoj ústup.
Všimla som si to všade: keď už nekorigoval moje nesprávne oblečenie, len prechádzal okolo; keď prestal sledovať ma ako výzdobu gauč, ktorý je, ale už na neho nikto nesedí; keď jeho pokojné dni trvali týždne bez hádok, bez výčitiek, len nič.
A najstrašidelnejšie bolo, že to nič znel hlučnejšie než akýkoľvek výkrik.
Stála som v kuchyni a stláčala okraj stola, keď som si uvedomila: ani sa nerozčúľuje. Len čaká, kedy sa podriem. Ako sa podriem s vysavačom namiesto darčeka. Ako sa podriem, že som prestala nosiť parfém. Ako sa podriem, že nie som z tých, čo starájú pre drobnosti.
Vtedy niečo vo mne prevrátilo. Nie bol to hnev, ani bol to bolesť bola to sloboda.
Ak ťa niekto neľúbi, ale ešte sa hnevá, ešte existuješ. A keď už ani hnev neprichádza potom ťa vôbec nie je.
—
O mesiac neskôr som podala rozvod.
Marek najprv nevedel. Vstúpil do kuchyne, kde som triedila detské veci do krabíc, a zastal v dverách, akoby pred ním stála nie ja, ale neznáma žena.
Naozaj? spýtal sa a v hlase sa objavila neistota, ktorú som od neho dlho nepočula.
Nezdvihla som hlavu, pokračovala som v starostlivom skladaní drobných blúzok.
Áno.
Z nejakého bláznivého dôvodu? Kročil dopredu a ja cítila, ako sa napätie prišlo do ramien.
To nie je bláznivé, ticho som povedala. Ja nie som nábytok.
Zrazu sa rozosmejal, nervózne, drsno.
Ó, zase dráma! Vždy všetko preháňaš.
Pozrela som sa na neho. Jeho tvár bola bolestne známa, ale teraz som ju vnímala inak: stuhnuté pery, mierne zatienené oči nepriznal si sa, že stratí, lebo jeho pohodlný svet praskol.
Nepreháňam, povedala som. Len som unavená z toho, že som len pohodlná.
Marek mlčel, potom náhle poprel kľúče z stola.
Nechaj! Myslíš, že bude pre mňa ťažko? pozeral na krabice. Nie je v tebe ani varenie.
Zaskočil ma starý, známy bod. Kedysi také slová robili, že som pochybovala o sebe, ale teraz znejú prázdno.
Možno, priznala som. Ale niekto to vníma inak.
Jeho tvár sa sklonila.
Aha, to je to! Už máš niekoho, čo? Zlovestne sa usmial. Samozrejme, kde by som inak bol. Pozri sa na seba komu si ešte nápomocná?
Uvedomila som si, ako vo vnútri sa všetko sťahuje stará, známa bolesť. Už som málo hovorila: Máš pravdu, prepáč, ako som to robila stovkykrát predtým.
Ale potom som pochopila: už nechcem.
Potrebujem len seba, povedala som rozhodne.
Marek stuhol. Nikdy nečakal takú reakciu.
Zbláznila si sa, praskol. A deti? Nemyslíš na ne?
Zavrela som oči na okamih. Deti stále som o nich myslela.
Uvidia, čo to znamená rešpektovať seba, odpovedala som.
Dost! odmietol mávaním ruky. Si len egoistka. Máme dom, máme zabezpečenie a ty to všetko hádžeš pre nejaké hlúposti?
Pozrela som sa na neho a v tej chvíli som pochopila: pre neho to skutočne boli hlúposti.
Pre teba áno, povedala som. Pre mňa nie.
Odvrátil sa a nervózne počúval klávesy na dlani.
Dobre, budeš ľutovať.
Keď som odnášala posledné veci, spýtal sa:
A čo, nájdeš niekoho lepšieho?
Zastavila som sa pri dverách, cítila som, ako jemný vánok z ulice hladí tvár.
Lepšieho? pýtala som. Neviem. Ale aspoň niekoho, kto ma uvidí, a nie prázdny priestor.
Neodpovedal. A ja vyšla von, kde vzduch bol nasýtený dažďom a slobodou.
—
Dva roky ubehli.
Zobrala som si nového manžela, ktorý ma každé ráno bozkáva na rameno, aj keď sa zdráham, že je ešte príliš skoro. Šepká mi: Si krásna, keď mám na sebe starý župan, rozcuchané vlasy a únavu v očiach. Raz, keď uvidel ten istý vysavač v zľave, zasmial sa a kúpili sme mu kyticu pivonk pretože farba ich okvetných lístkov mu pripomínala farbu mojich pier.
Znovu som si nosila parfumy. Maľovala pery. Vyberala šaty s odhalenými ramenami. A zakaždým, keď som zachytila očarovaný pohľad svojho muža, v hrudi sa rozohrialo akoby sa roztopila niečo, čo dlho ležalo v ľade.
A Marek
Raz som ho nečakane stretla v kaviarni. Sedel sám pri rohu, pil kávu a pozeral sa do telefónu. Na stole pred ním ležala fotografia našich detí trošku potiahnutá po okrajoch, akoby ju často listovali prsty.
Chcela som ísť ďalej, ale zdvihol hlavu. Naše oči sa stretli.
A ja nevidela nič. Ani hnev. Ani smútok. Ani podráždenie. Len prázdnota, rovná a bez dna, ako okno v byte, z ktorej už dávno vybrali nábytok.
Zatriasol hlavou. Usmiala som sa. Odišli sme.
Neskôr, doma, v náručí manžela, spomenula som si na ten strach, že zostanem sama. Teraz viem najstrašidelnejšie nie je samota.
Najstrašidelnejšie je byť osamelá, keď niekto je pri tebe.
A Marek
Marek sa nikdy nevdával. Katka, keď mu po pol roku po rozvode zavolala, zasmiala sa a povedala, že má už iný život. Deti k nemu prichádzali cez víkend, ale v ich očiach čítal čoraz viac zdvorilú vzdialenosť. Večery trávil s whisky a pozeral ticho televíziu, kde sa ticho pohybovali ľudia.
Pohodlní odchádzajú. Milovaní zostávajú.
Ale aby si ťa milovali, najprv sa musíš naučiť milovať sama seba.
