Dnes ráno len osemnásťročná dievčina porodila zdravé dievčatko. Hneď po pôrode napísala vyhlásenie, zavolala si taxík a bez jediného pohľadu späť opustila pôrodnicu. Ani v najdivokejšom sne by jej nenapadlo, aké prekvapenie na túto malú čaká…
Keď sme s mužom vo večerných hodinách dorazili do nemocnice v Banskej Bystrici, ovládali nás dojímavé pocity. Prežívali sme silnú radosť, pretože sme čakali svoje štvrté dieťa. Naša rodina už bola početná a plná života.
Musím spomenúť, že naše druhé a tretie deti sú dvojičky bolo to prekvapenie, pretože v našom rode predtým nik nič podobné nezažil. Po tej skúsenosti sme si s mužom zo žartu zvykli hovoriť: Čo ak budú zase dvojičky?
Naši rodičia boli oznámením unesení, počas prvých dní nám nesmierne pomáhali. Na druhom ultrazvuku nám však potvrdili, že tentokrát dvojičky nečakáme.
Na svet prišiel náš štvrtý malý bojovník jedináčik. Všetky obavy postupne vyprchali. Ubytovali nás vo vlastnej izbe, ktorú môj manžel, Marek, vopred vybavil a zaplatil v eurách.
Po pár hodinách mi doniesli bábätko na dojčenie. Zrazu vstúpil primár oddelenia s vážnym a napätým výrazom. Vyskytol sa nám problém… povedal tlmeným hlasom.
Len pár hodín predtým porodila v tej istej nemocnici osemnásťročná Natália. Po pôrode horko-ťažko chodila, ale za žiadnu cenu nechcela v nemocnici ostať čo i len minútu navyše. Napísala vyhlásenie o vzdanie sa dieťaťa, zavolala si taxík a zmizla v šere skorého rána.
Dievčatko sa narodilo zdravé, krásne, s ružovými lícami a hustými vláskami. Pomyslela som si: Tak veľmi som túžila po ďalších dvojičkách… Nemám vziať túto dušičku k nám?
Mohli by sme spísať papiere, že si ju porodila ty… zamyslela sa vrchná sestra. Ale nechcem, aby skončila v detskom domove. Aký osud ju tam čaká? Srdce mi puká… No je to proti zákonu.
Legálne osvojenie je možné, avšak konanie trvá dlhé mesiace bez istoty výsledku. Kým to všetko prebehne, maličká skončí v kojeneckom ústave.
Toľko bolesti… Úprimne, bola som otrasená tým, čo život prinesie. Dobre som poznala hlavnú sestru Ingrid Pokornú. Bola srdečná a láskavá osoba, stretávali sme sa aj mimo nemocnice.
Možno práve preto mi túto krehkú a náročnú tému zverila.
Mladá mamička po pôrode zvolila útek, nepripútaná k dieťaťu; Dievčatko potrebovalo teplo a ochranu počas prvých dní; Prevzatie do pestúnskej starostlivosti bolo síce možné, no zdĺhavé a neisté; Vrchná sestra len zo súcitu chcela situáciu vyriešiť láskavo.
Pri tomto momente sa mi naplno vynorila všetka krehkosť i krása ľudských osudov, ktoré vznikajú pri zrode nového života.
Narodenie dieťaťa je vždy udalosť, ktorá je naplnená očakávaniami a obavami. No cesty bývajú zamotané, plné nečakaných rozhodnutí, vyžadujúce súcit, pochopenie a aspoň kúsok lásky od človeka k človeku. Tento dojímavý príbeh je pripomienkou, aké dôležité je zachovať si ľudskosť práve v tých najťažších chvíľach.
