Dnes mám 33 rokov, no stále sa hanbím za to, čo som spravil, keď som mal 18, skoro 19.
Študoval som na univerzite a život bol pokojný.
Neboli sme bohatí, ale nič nám nechýbalo.
Mama učila matematiku na gymnáziu a otec bol zubár.
Doma bolo vždy poriadok, jedlo a pocit pokoja.
Pomáhala nám pani na upratovanie, takže moje jediné povinnosti boli učiť sa a mať v izbe poriadok.
Od detstva som bol zvyknutý, že moja úloha je mať dobré známky a nerobiť problémy.
Mal som priateľku už viac než rok.
Volala sa Zuzana, tichá dievčina zo slušnej rodiny, študovala, bola milá, mojim rodičom sa páčila.
Chodili sme do kina, na zmrzlinu, prechádzali sme sa po bratislavských parkoch.
Nič dramatické, všetko pokojné a predvídateľné.
Vtedy som netušil, že stabilita je výsada.
Na jednej oslave u spolužiačky som spoznal niekoho iného.
Prišiel na motorke, oblečený výstredne, smial sa nahlas, rozprával silným hlasom, neštudoval, robil automechanika v servise.
Od tej noci mi neustále písal, čakal ma pred školou, tvrdil, že som príliš dobrý na nudné dievčatá.
Začal som sa s ním tajne stretávať.
Klama som priateľku, rodičov aj kamarátov.
Bolo to ako žiť na hrane jazdy na motorke, pivo v krčme na rohu, hlasná hudba, neplánované výlety k Dunaju.
Cítil som sa živý, iný, ako rebel.
Po pár mesiacoch mi navrhol, aby sme bývali spolu.
Nedokázal som ukončiť vzťah so Zuzanou nevedel som na to nájsť odvahu ale aj tak som súhlasil a odišiel z domu.
Jedného večera som si nenápadne pobalil pár vecí, nechal lístok na kuchynskom stole a odišiel.
Nasťahoval som sa do jeho bytu v Petržalke, kde žil s rodičmi.
Vtedy sa začala realita.
Byt bol malý, zaprataný, vždy horúco.
Namiesto skorého vstávania do školy som raňajkoval, umýval riady, zametal, utieral podlahy, menil posteľ, prali sa veci ručne.
Variť som vedel iba ryžu, praženicu a párky.
Jeho mama ma pozorovala zamračene, keď obed nestál za nič.
Otec frfľal na všetko.
Veľakrát som sa zatvoril do kúpeľne a potichu plakal.
Zo školy som odišiel, na cestu už nebolo z čoho zaplatiť a ani čas som nemal.
On sa začal meniť tiež.
V servise pil pivo takmer každý deň na smäd, cez víkendy mizol s kamarátmi.
Domov sa vracal opitý, kričal po mne, nadával, že neviem byť poriadna domáca žena.
Tvrdil, že som rozmaznaný, neschopný a že rodičia mi nič nedali do života.
Cítil som sa v pasci.
Bez peňazí, bez školy a bez možnosti kam ísť.
Časom som spomínal na svoj starý život.
Na upratanú vlastnú izbu, na mäkkú posteľ, na zošity z prednášok, na mamu, ktorá sa vždy opýtala, či som jedol, na otca, ktorý ma vozil autom na stanicu.
A na Zuzanu aká bola tichá, ako sa o mňa starala.
Nechápal som, ako som mohol premeniť všetko to dobré za tak málo.
Jeden deň som sa rozhodol.
Nič som nikomu nepovedal.
Poslali ma do lacného obchodu, asi polhodinu pešo.
Vedeli, že sa vždy zdržím.
Vyšiel som s prázdnou taškou, prešiel dve ulice a namiesto do obchodu som nastúpil na autobus smerom do rodičovského domu v Ružinove.
Celú cestu som sa triasol ako osika, bál som sa, čo povedia.
Keď som dorazil, otvorila mi mama.
Ostala ticho, len na mňa pozerala, a potom sa rozplakala.
Pridal som sa k nej.
Uplynulo deväť mesiacov, čo odo mňa nepočuli ani slovo.
Otec vyšiel z izby a ticho ma objal.
V ten večer som spal vo svojej posteli uprataná, bezpečná, bez kriku a bez strachu.
Zuzanu som už nikdy nezískal späť.
Mala už vlastný život.
Ale získal som naspäť rodičov.
Vrátil som sa na univerzitu a k štúdiu.
A pochopil som niečo, čo ma bolelo si priznať predtým som nebol nešťastný.
Môj život nebol nudný bol stabilný.
Ja som ten, kto si nevedel vážiť dobro, kým som nespoznal zlé.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
