Ten bytík sa mi hneď zapáčil. Malý, čistý, nábytok bol ešte z čias socializmu, dokonca stena bola juhoslovanská s kryštálom. Koberec visel na stene, čajník bol trochu očnatený od variča, a v kuchyni stála stará chladnička Orsk. Ešte aj rádio viselo v obývačke. Staré rádio, z ktorého hral Rádio Devín. Hralo tak útulne, s praskotmi, jemným šumom a starými pesničkami. Televízor som nemal, ale to mi nevadilo.
Prišiel som z práce, rádio som trochu pootvoril a dal som variť vodu na čaj. Potom som si nalial horúcu vodu do hrnčeka, nadýchol sa arómy a stál pri okne, pozeral som sa von. Rádio hovorilo a ja som sa díval na ulicu. Na tmavomodré nebo, na bledé hviezdičky a na srpkastý mesiac. A mlčal som. S kým som mal rozprávať? Býval som v tom byte sám. Tak som žil, až kým som sa nespýtal nového suseda. Volal sa Juraj. Jurko. Dobrý chalan.
Ten deň som prišiel z práce veľmi neskoro. Celý deň pri stroji, až ma bolelo v chrbte a nohy boli ako z vaty. Vošiel som do kuchyne a on tam sedel. Jurko. Sedel a pozeral na mňa. Najprv som sa chcel nahnevať, možno mu jednu dať, ale ako na mňa pozrel tými žiarivými očami, tak som ruku spustil. Dal som variť vodu a sadol som si vedľa neho. Pozerám sa na neho, on na mňa. A neodíde. Len tak ticho sedí.
Nalial som si čaj, vytiahol sušienky z vrecka a dal ich na stôl. Jurko až krk natiahol, keď videl sladkosti. Podal som mu jednu, on ju oňuchal, slušne sa odvrátil a len sedel a počúval rádio. Spolu sme si vypočuli správy, zistili, čo sa vo svete deje, a potom som šiel spať. Jurko zostal v kuchyni, počúval rádio. Ráno už bol niekde preč. Asi mal svoje povinnosti. Mňa čakala práca a verný stroj, ale čo robil on, to som nevedel. Večer sa vždy vrátil, keď som prišiel domov a postavil na stôl tašku z obchodu. Vnútri bola sušená ryba, fľaša studeného piva a ovsené sušienky. A tak sme začali žiť spolu. Ja a Jurko.
Prišiel som domov, nalial som si pivo, očistil rybu a rozprával sa s Jurkom. On nepil, čo by aj pil. Len počúval a mlčal. Ale občas, keď som bol príliš rozrušený, začal chodiť po kuchyni. Sem a tam. Prejde sa, upokojí a zase si sadne. Pozrel na mňa tými žiarivými očami. Počúval. A mne bolo dobre. Vylial som zo seba všetko zlé a hneď mi bolo ľahšie. Jurko to vedel, preto mlčal.
A ešte miloval počúvať rádio. Hlavne staré piesne. Niekedy som prišiel z práce a Jurka v kuchyni nebol. Zapnem rádio, dám variť vodu, otočím sa a on už tam sedí. PozeraA keď som sa k nemu naklonil s úsmevom, Jurko zakrútil hlavou, zašvitoril niečo, čo znela ako “stará láska nezhrdzavie”, a odletel k oknu, kde ešte chvíľu postál, ako by sa lúčil, kým nezmyzol do tmavej noci.
