Keď som mala sedemnásť rokov, môj otec nás opustil. Mama makala na dvoch miestach, ledva to finančne krútila. Šetrili sme, kde sa len dalo ovocie a sladkosti boli na stole iba cez sviatky. Nemala som odvahu pýtať si čokoľvek. Snažila som sa postarať sama o seba. Mám mladšiu sestru. S mamou sme robili všetko preto, aby sa necítila postavená bokom.
Lenže smrť otca nebola koncom našich problémov. Mama skončila v nemocnici dostala mŕtvicu. Odkedy sa vrátila, nevládala už chodiť. Dali jej invalidný dôchodok, no tie peniaze naozaj nestačili. Nebolo to jednoduché, ale verila som, že hádam raz bude lepšie.
Bola som nútená prerušiť štúdium, stala som sa živiteľkou rodiny. Starať sa o chorú mamu a o sestru bolo hrozne ťažké. Viacerí ľudia nám ponúkali pomoc, no vždy som odmietla. Pred chorobou bola mama milá, úprimná. Ale udalosť ju zmenila.
Zo začiatku nariekala nad vlastným údelom, potom začala vyčítať veci mne a sestre. Vraj zle varíme, špatne upratujeme, či míňame priveľa peňazí.
Snažila som sa vypínať jej uštipačné slová. Bola vážne chorá, rozumela som jej. Ale bolela ma jej neláskavosť veď som robila čo som mohla a nebolo to ocenene. Mnohí ma prehovárali, nech mame najmem opatrovateľku a hľadám si lepšiu prácu. Šanca bola, ale to by som nedokázala starať sa o mamu. Ako by som mohla má dve dcéry, cudzia osoba by sa mala starať? Nedokázala som.
Sťažnosti od mamy pribúdali. Vyčítala nám každé nakúpené maslo či rožok, hoci sme šetrili na úplnom všetkom.
Dlho som držala jazyk na uzde a mala som trpezlivosť. No prišla udalosť, ktorá ma zmenila navždy.
Ochorela som. Hlava mi praskala od bolesti, mala som teplotu, kašľala som.
Nevedela som v noci oka zažmúriť, a ráno som sa rozhodla ísť k lekárke. Sestra hneď vycítila, že to nie je dobré, objala ma pred školou a prosila, nech neodkladám návštevu doktora. Mama, ako vždy, mávla rukou podľa nej som bola mladá, choroba odíde sama. Veď ona je na tom horšie a peniaze potrebujeme skôr na jej potreby. Vyčítala mi, že chcem míňať na doktora pre obyčajnú chrípku. Vraj jej nechcem pomôcť a chcem, aby zomrela.
Počúvala som to a potichu som sa rozplakala. Bola som na konci síl. Pre mamu som nechala školu, drelá som v práci, pritom som mohla byť niekde úplne inde. Bola som totálne vyčerpaná, že som jej nakričala všetko, čo som mala dlho v sebe.
Lekárska správa: zápal pľúc. Chceli si ma nechať v nemocnici, no nemohla som nechať sestru s mamou samé. Kúpila som si lieky, išla k Veronike, mojej kamarátke.
Veronika ma vpustila s krikom, prečo už neležím pod perinou. Rozprávali sme sa dlho. Opísala som jej celú situáciu s mamou a poprosila ju, či mi pomôže nájsť opatrovateľku. Potrebovala som aj bývanie. Nemohla som tam už zostať.
Navrhla mi, že zatiaľ u nej prespím, a môžem si ísť po veci.
Doma na mňa čakala mama, čo vrieskala už vo dverách. O zdravie sa nezaujímala, znova rátala peniaze. Nakŕmila som ju, a išla si oddýchnuť do izby. Už tu nebudem bývať.
Veronika mi všetko zariadila opatrovateľku aj bývanie. Zmenila som prácu a domov k mame už nechodím. Možno vyzerám ako sebecká, ale spravila som pre ňu všetko, a nikdy som nepočula poďakovanie. Tak sa sama seba pýtam stálo to vôbec za to? Život mám ešte pred sebou.
Každý mesiac poukazujem mame peniaze na starostlivosť a platím opatrovateľku. Posielam aj viac, než je treba. Henrieta, ktorá sa o mamu stará, vraví, že nás už skoro ani nepoznáva. Blahoželania k narodeninám nechodievajú, hoci my jej posielame. Na tom ale už nezáleží. Podarilo sa mi zmeniť prácu a čoskoro sa sestre sťahujeme do vlastného podnájmu. Sestra ma podporuje a hovorí: “O rodičov sa treba starať, ale nie, keď ťa pomaly ničia.”
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
