Keď som mala sedemnásť rokov, otec nám zmizol zo života. Mama makala na dvoch robotách, ale výplata moc nevonia, skôr len ticho šuští pár eur. Šetrenie bolo naše rodinné motto, ovocie a sladkosti sa objavovali iba na Dušičky a Vianoce áno, to je presne raz do roka. Odrážala som od seba odvahu poprosiť mamu o čokoľvek, radšej som si na všetko snažila zarobiť sama. Mám mladšiu sestru, Emíliu. S mamou sme sa pokúšali, aby mala pocit, že patrí medzi nás, a nie že je niekde v druhom slede.
Smrť otca však neznamenala koniec starostí. Mama skončila v nemocnici s mozgovou príhodou. Odvtedy už nevstala z postele. Dôchodok má, ale to je tak na rožky a tvaroh raz za dva mesiace. Trvalo mi, kým som uverila, že bude ešte dobre.
Musela som prerušiť štúdium a začať živiť rodinu. Vážne, život pod tlakom ošetrovanie mamy, staranie sa o sestru, k tomu práca. Pomoc mi ponúkli viacerí, no ja som mala problém prijať pomoc. Mama bola predtým dobrosrdečná a priam typická slovenská mama vždy vedela, kedy do teba zabŕdnuť so slovami o tom, že treba byť silný. Ale po mozgovom infarkte sa zmenila ako nočný autobus prítomná, ale nikto ju nechce vidieť.
Najskôr si sťažovala na osud, potom na Emíliu a na mňa vraj naše halušky chutia, akoby pochádzali z Maďarska, nevieme poriadne upratať, a to byť z Prešova by sa patrilo. A že mináme na seba priveľa eur, hoci šetríme, že si aj študenti v internáte dávajú lepšie veci.
Snažila som sa nevšímať jej výčitky. Bola predsa chorá. Ale bolelo, že ma nevie oceniť. Robila som všetko, a vďaka za to nulová, ako sms od operátora. Kamaráti mi radili, že mám nájsť opatrovateľku a zmeniť robotu. Možnosti som mala, ale ak by som odišla, mama by ostala so sestrou a cudzou ženou. To je ako keby babku opustili na chalupe pri Seneckých jazerách a nechali ju tam so susedom Františkom.
Maminých výčitiek pribúdalo. Aj za nákup jogurtu ma zdrabala ako riaditeľa školy, keď niekto rozbije okno.
Dlho som mlčala, trpezlivo hrýzla do pery ako krajec chleba. Ale potom, jedno zlomové ráno, som ochorela hlava mi dunela ako zvon v kostole, teplota, kašeľ, všetko, čo vám znechutí Slovenský deň.
Nechcela som zbytočne vynechať lekára. Emília, pripravená do školy, ma objala a naliehala, aby som neodkladala návštevu doktora. Mama, klasika, len zahlásila, že doktor je pre slabých mladý človek by mal boľavú hlavu riešiť čajom Tatra. A ona je na tom horšie než ja. Vraj vyhodím všetky eurá na vyšetrenia, a aj tak mám len sopel. Obvinila ma, že sa o ňu nestarám a že by som bola radšej, keby umrela.
Počúvala som, a v sebe som už kvasila slzy. V pravde, bola som vyčerpaná. Pre jej dobro som ukončila školu a robila som, čo sa dalo. A nakoniec som sa na mamu nahnevala. Povedala som jej, čo som si doteraz len premýšľala.
Vyšetrenie ukázalo zápal pľúc. Doktor povedal, že by som mala do nemocnice nie, to by bola Emília v domácnosti s mamou. Kúpila som lieky a išla ku kamarátke Monike.
Monika ma vpustila dnu, vynadala mi, že sa motám po meste ako bezdomovec, namiesto toho, aby som bola pod dekou doma. Dlho sme sa rozprávali, všetko som jej vyrozprávala o mame a poprosila som o pomoc, či nepozná dobrú opatrovateľku. Aj som potrebovala miesto na bývanie, domov sa už nedalo. Vybavila mi opatrovateľku aj ubytovanie. Navrhla, že zatiaľ ostanem u nej, a domov si môžem ísť po potrebné veci.
Doma ma čakala mama, čo vrieskla, len čo som otvorila dvere, akoby som bola bankomat na nohy. Nezaujímalo ju, ako sa cítim, len počítala peniaze a šomrala. Nakŕmila som ju, oddýchla si v izbe. No viac tam už bývať nebudem.
Monika rýchlo splnila, čo sľúbila za chvíľu bola opatrovateľka aj ubytovanie. Zmenila som prácu, mamu už nenavštevujem. Možno vyzerám ako bezcitná, ale urobila som pre ňu všetko, čo sa dalo, a vďaka som nedostala ani jednu. Tak či sa oplatilo snažiť? Stále mám celý život pred sebou.
Každý mesiac posielam peniaze na jej potreby a na opatrovateľku. Posielam aj viac, než muším. Viktória, ktorá sa stará o mamu, vraví, že si nás už ani veľmi nepamätá. Nepraje nám k narodeninám, hoci my jej prajeme. Ale to nie je najpodstatnejšie. Podarilo sa mi zmeniť prácu a onedlho sa s Emíliou presťahujeme do vlastného bytu. Sestra mi často pripomína: “Treba sa starať o rodičov, ale nie vtedy, keď ťa pomaličky zabíjajú.”
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
