Vieš čo, keď som mala sedemnásť rokov, môj otec zomrel a odvtedy sa nám život úplne zmenil. Mama robila na dve smeny a aj tak ledva zarobila na základné veci. Šetrili sme, kde sa len dalo. Ovocie a sladkosti sme mali doma len na Vianoce, inak skoro vôbec. Nikdy som si netrúfala požiadať mamu o niečo navyše. Snažila som sa sama zháňať peniaze, aby sme mali aspoň nejaké.
Mám mladšiu sestru, Zuzka, a spolu s mamou sme sa snažili, aby Zuzka nemala pocit, že je menejcenná. Ale smrť otca bola len začiatok našich problémov. Mama dostala mozgovú porážku a odvtedy nemohla chodiť. Dostala invalidný dôchodok, ale to bolo žalostne málo. Proste, nebolo to jednoduché. Snažila som sa veriť, že bude lepšie.
Musela som nechať štúdium, lebo od toho momentu som bola jediná, kto sa staral o rodinu. Starať sa o chorú mamu a sestru, do toho chodiť do práce to bola riadna makačka. Pomoc mi ponúkali známi aj susedia, ale vždy som odmietla. Pred chorobou bola mama milá a úprimná, no po tej porážke sa zmenila. Najskôr si sťažovala na osud, potom na mňa a Zuzku že zle varíme, zle upratujeme alebo že míňame príliš peniaze na seba.
Snažila som sa nevšímať si to. Veď je chorá, chápala som ju. Ale predsa ma bolelo, že moje snahy si nevážila. Známi mi v kuse radili, aby som najala opatrovateľku a hľadala si lepšiu prácu. Mohla som ísť inde zarábať viac, ale to by som nemohla byť pri mame. Ako by som mohla? Veď mama má dve dcéry, predsa ju nemôže opatrovať cudzí človek
No mama mala stále viac a viac pripomienok vyčíta nám aj tie najmenšie nákupy, hoci šetríme na každom centu. Nejaký čas som bola trpezlivá, nehovorila som nič. Ale jeden deň sa všetko zmenilo. Ochorela som bolela ma strašne hlava, mala som horúčku, kašeľ, úplne na nič. Celú noc som nespala a ráno som si povedala, že pôjdem k doktorke. Zuzka videla, ako zle som na tom, objala ma a povedala, nech už idem a nezanedbávam to. Mama samozrejme typicky tvrdila, že nič sa mi nestane, mladé telo zvládne každý soplík a ona je na tom horšie, potrebuje viac peňazí. Vyčítala mi, že všetko miniem na lekárov a že vôbec na ňu nemyslím.
Sedela som tam a potichu plakala. Úprimne, nemala som už síl. Kvôli mame som sa vzdala školy a robila som, čo sa dalo. Bola som taká unavená, že som konečne vybuchla a povedala mame, ako ma jej slová mrzia.
Doktorka mi zistila zápal pľúc. Chcela ma hospitalizovať, ale to som odmietla nemohla som nechať sestru s mamou. Kúpila som lieky a šla som k mojej kamarátke Janke. Janka ma vpustila, vyhubovala mi, že sa tých promenádujem po meste, keď mám ležať. Rozprávali sme sa dlho, povedala som o celej situácii doma a poprosila, aby mi pomohla nájsť niekoho na opatrovanie. Potrebovala som aj miesto, kde bývať, lebo už som doma nevydržala.
Janka mi navrhla, aby som zostala u nej, kým si všetko usporiadam a vzala si doma potrebné veci. Doma ma čakala mama, ktorá na mňa začala kričať ako zmyslov zbavená, ani sa nespýtala, ako mi je. Len rátala peniaze. Nakŕmila som ju a šla si oddýchnuť do svojej izby. Vedela som, že tam už nebudem bývať.
Janka rýchlo vybavila opatrovateľku volá sa Viktória a dovolila mi zostať u nej. Zmenila som prácu a k mame už nechodím. Možno vyzerám ako necitlivý človek, ale naozaj som sa snažila robiť maximum, nikdy som nepočula “ďakujem”. Či to malo zmysel, netuším, všetko je ešte stále predo mnou.
Každý mesiac posielam peniaze na mamine potreby a opatrovateľku dokonca viac, než je treba. Viktória hovorí, že mama už nás veľa nepamätá, že nám ani nezagratuluje k narodeninám to my jej stále pripomíname. Ale to nie je to najpodstatnejšie. Podarilo sa mi zmeniť prácu a čoskoro sa aj s Zuzkou sťahujeme do vlastného bytu. Zuzka ma podporuje a raz mi povedala: Treba sa postarať o rodičov, ale nie vtedy, keď ti oni pomaly ničí život.Chvíľu som o tom premýšľala mala Zuzka pravdu? Koľkokrát som si vyčítala, že som od mami odišla, ale zakaždým som si pripomenula, že som sa nikdy nevzdala. Aj keď som už nemala síl, aj keď mi mama nikdy nepoďakovala, nikdy som ju nenechala úplne na pospas. A po prvý raz za mnoho rokov som si dovolila o seba trochu viac dbať. Objala som Zuzku a povedala som: Za každých okolností budeme spolu. Čo bolo, bolo teraz je čas žiť pre seba.”
V ten večer sme si s Zuzkou uvarili kakao, sadli na balkón a pozerali na lampy pod oknom. Nepotrebovali sme veľa, stačilo, že máme seba a sľúbili sme si, že budeme stáť jedna pri druhej, nech sa stane čokoľvek. A tak sme sa po mnohých rokoch konečne cítili voľné smiali sme sa, snívali o budúcnosti a vedeli sme, že aj keď sa život niekedy zmení v nepoznateľné, nájde si nakoniec cestu k šťastiu. Stačí len neprestať veriť.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
