Dávid, Dávid, vstávej, Ľubomíra zase brečí!
Dávid cítil, ako mu po rukáve tričká šimrá malý Šimon, ale oči otvoriť nechcel. Chcel spať tak moc, že radšej kričal na brata, potom si zahodil hlavu pod vankúš a znovu sa ponoril do teplej tmy. Lepšie, keby tam nebolo žiadnych snov, lebo opäť sa mu snívalo o otcovi, ktorý si sadol na schodík babkinho domu, pohladil ho po hlave a spýtal sa:
Ako si, synku? Ťažko? Prepáč, že to tak je Nechcel som Ľubomíra zase plače Ty si
Dávid vyliezol z polonocného dňa a takmer spadol z postele. Ľubomíra kričala tak, že ho to prebudilo. Šimon sedel na svojej posteli a pozoroval, ako sa starší brat vyhrabáva z prikrývky.
Už dlho kričí? uprial si Dávid dlhé neužité vlasy a šiel k sestinej postiežke. Ty si moja hlasná! Prečo tak hlasno? Mamičky tu nie je. Ešte je skoro ráno. Príde až poobede. Poď sem!
Ľubomíra už bola tak červená od kŕčov, že vyzerala ako červený čaj. Dávid ju šikovne vytrhol z postiežky, prikývol Šimonovi, ktorý už niesol čistú plienku a pritiahol dieťa k sebe.
Ach, sladká moja! Správne kričíš, ale mohol by si byť o niečo tichšia! Ešte sme neprebudili všetkých susedov? Čoskoro to vyriešim, vydrž chvíľku.
Dieťa, keď počulo Dávov známy hlas, trochu upokojilo a po pár minútach už šikovne vmáčalo mlieko z fľaštičky, ktorú mu brat pripravil.
Hladová! Dávid ju prikýval a pobozkal čelo takým typickým gestom, že netreba hádať to nie je prvýkrát a teplomer na jej teplotu úplne nepotrebujem. Nečakala si na mamu? Správne, ona príde unavená, ale my sme tu. Dožieraj, kým máme čas. Šimko! pozeral sa na brata a usmial sa. To je ten správny! Už spí! Nie ako my, že?
Polročná Ľubomíra len zívla a pustila cumlík. Dávid opatrne, aby nevybuchla znova, položil sestru na svoje ramená a šiel po izbe, hladkajúci ju po chrbte.
Ó! Výborne! Teraz do postiežky! starostlivo ju uložil a pozrel na hodiny.
Či ísť spať alebo nie? Do vstávania zostáva ešte hodina a štipka, no má päťku z biológie a dvojku z fyziky. Sám si to spôsobil mal by radšej počúvať učiteľku fyziky namiesto toho, aby pri hodine Morská bitka s Vasilom hrával. Teraz sa to musia opakovať, lebo o dva týždne je rodičovské stretnutie a nemá chuť, aby mama sa kvôli nemu červenala. Nemôže mu to urobiť radosť.
Dávid! To je nepoužiteľné! Neustále meškáš! Ešte raz a budeš v riaditeľovej kancelárii!
Ako by mohol vysvetliť, že mešká nie preto, že by sa tak chcel, ale preto, že ho mama niekedy zdržiava v práci? Preto zostával s Ľubomírkou, potom bežal na Šimona do škôlky. Nemôže nechať deti samy doma, aj keby o tom nepovedal. Ak by bola otec nažive, problémy by neboli mama by zostala doma, rovnako ako predtým.
O babke Dávid ani nechtěl premýšľať. Nevedel, prečo sa s mamou hádali, no vedel, že babka bola vždy kričavá a neštítila sa výrazy. Po pohrebe prišla k nim, počkala, kým ich mama vyvedie z izby, a vrhla sa na ne s výčitkami.
To si všetko ty! Rozmnožila si celé hniezdo ako králička, a čo sme mali robiť? Museli sme tvrdo pracovať! Aké srdce to vydrží, čo? Nemáš svedomie! To si ty, prečo nášho syna viac nie je! Ty!
Dávid už nemohol vydržať. Vybehol z izby, nezaujal si plačúcu matku, ktorá sa ho snažila zastaviť, a skočil na babku.
Nesmieme takto rozprávať! Nič nevieš! A matku neubližuj! Otec nás miloval! Rozumieš? A Ľubomíru miloval, aj Šimona. Chcel ich, nie mama. Ona ho odrádzala! Hovorila, že pomoc nie je a len výčitky a káranie! V takom prostredí sa deti nerodia! Ty ty stále len kričíš! Prečo sem prichádzaš? Už s tebou bývať nebudeme! Neviete sa sem vracať!
Dávid ešte pamätá ten ťažký pohľad, akým ho babka zmerala. Niekoľkokrát otvorila a zatvorila ústa, rozmýšľajúc, čo povedať. Nakoniec povedala:
Ešte si malý, aby si na mňa zdvíhal hlas
Teraz už nie je koho brániť mame. Ja ju nebudem ubližovať, rozumieme?
Hovoril a nevedel, kam sa babka pozerá. Pozerala cez jeho hlavu na Dávidovu matku, smutne, akoby aj ona mala slzy. Pak zavrátila hlavou a odišla, aby ich viac nevidela. Občas ho v meste videla, ale predstieral, že ju nepozná. Ona sa vždy zastavila, keď ho spozorovala, a dlhodobo ho sledovala, bez toho, aby ho oslovila. Dávid s ňou nehovoril. Bál sa, že príde, keď nebude doma matka by to neznášala. Nemohla už Ľubomíru kŕmiť po tom, čo otec odišiel mlieko zmizlo. Ak by ďalej plakala, bolo by to zle. Rozumel, čo sa stane, ak si niekto posmeje rodinu.
Zlé to bude, to je isté! Ako Polinka z 43. bytu. Jej matka pije bez prestávky. Najprv prišli komisári, pretože susedia sa sťažovali. Potom vzali Polinku do detského domova. Dávid tam jedného dňa s chlapcami vtrhol. Oplotenie bolo slabé a bolo tam pár dier, kam sa dalo vklznuť. Sedeli v kríkoch a číhalo, kým Polinka nevyšla na prechádzku. A plačala! Dávid nevedel, ako ju upokojiť. Všetky cukríky, ktoré mama kúpila pre neho a Šimona, dal Polinke. Mama ho nepokarhala. Pohladila ho po hlave a povedala, že je hrdá na svojho syna. Ale čo je hrdosť, keď nemohol Polinke pomôcť? Ona stále býva v domove a hovorí, že je to v poriadku. Šepká mu, že si praje, aby matka prestala piť a vzala ju domov.
Dávidova matka samozrejme nepiie, ale prečo nevyhodiť nejaký dôvod? Teta Ráda, susedka, zase sťažovala, že Ľubomíra kričí moc. Čo môže urobiť? Sestra je ešte malá. Jedenkrát jej bol bruško bolý, inokedy sa hrýzajú zuby. Ľubomíra má tri už vyťažené zuby, povedal lekár. Jednou ju Šimon tak silno zakusť, že takmer krvili. Dobré zuby, teda pevné! Teraz treba sledovať, lebo všetko, čo sa jej dostane do úst, prekladá.
Ráno zazvonil budík a Dávid ho rychlo vypol. Čas ísť. Musí do školy, Šimon do škôlky. Mama príde za chvíľu a musí ešte pripraviť raňajky pre všetkých, inak by sa o seba postarala sama. Dávid končil s chlebíkmi, keď dvere v predsieni praskli a mama vstúpila do kuchyne, vyzúvala staré kabát. Objala Dávida, držala mu líc a pozerala do očí:
Dobré ráno, môj rytier!
Dobré ráno, moja kráľovná!
To bolo ich tajné pozdravenie od chvíle, keď Dávid objavil na poličke knihy Váltera Skota.
Ako to ide?
Ľubomíra v noci zase kričala. Dal som jej fľaštičku a na ďasno naniesol gél. Upokojila sa.
Nový zub vyrazil?
Zatiaľ nie. Ale ďasno je opuchnuté. Horúčku nemala.
Dobre. Dimo, čo by som bez teba robila?
Mami ja včera som videl babku.
Zuzana zamrzla, prsty zapadnuté do chvostov syna.
Hovorila niečo? Rozprávali ste sa?
Nie. Stála pri našom vchode a pozerala do okien. Keď som prišiel blízko, odvrátila sa a odišla.
Zuzana prikývla svojimi myšlienkami, ale hneď si spomenula, že syn nevidí jej tvár. Zobrala ho za bradu, pozrela do očí:
Dimo, nebuď na ňu nahnevaný, dobre? Je zložitá, áno. Ale je vaša babka. Aj keď ma neľúbi, ste všetci jej vnúčatá ty, Šimon a Ľubomíra.
Tak prečo sa tak háda, že nás je veľa?
Ach, synku Zuzana si sadla a prikrčila sa k synovi. Niektorí ľudia si myslia, že život treba žiť len tak, ako oni považujú za správne.
Prečo? Prečo si myslia, že vedia lepšie?
Neviem. Možno preto, že sú starší a myslia si, že ich skúsenosti im dávajú právo. To má niečo pravdu, ale mladí ľudia potrebujú vlastné skúsenosti.
To je nezmysel, že im všetko vychádza!
Presne tak! usmiala sa Zuzana a pozerala na syna. Ako rýchlo čas letí! Ešte pred pár rokmi bol ako Šimon, a teraz je už v siedmom ročníku. Ešte trochu a bude úplne dospelý. On už veľmi dospelík, už toho dosť rozumie.
Zuzana ho pohladila po líci a povedala:
Ak babku uvidíš znova, nehádaj sa s ňou, dobre? Ak ti chce niečo povedať alebo sa s tebou porozprávať, najprv počúvaj a potom rozhodni. A zabudni, čo si počul ten deň Vieš, čo myslím. Keď prichádza smútok, človek sa mení. Hovorí strašné veci, ktoré si potom sám nepamätá. Nie preto, že je zlý, ale bol to bolesť zo straty. Chápeš?
Dávid nedokázal úplne pochopiť, ale zistil, že matka je príliš dobrá. Koľko zla babka povedala, a ona ju stále ospravedlňuje. Prečo nevieme. Pozrel sa na hodiny a vystrelil:
Doč? Dnes ma Valéria Michalová zjesie s vnútrošupmi! Už som na prvú hodinu meškal!
Pôjdeš na druhú! Zuzana chytila chlapca za starú tričko a posadila ho k stolu. Nejedol si raňajky!
Nemám čas, mami!
Nič! Škola neutečie! Čoskoro ťa vietor odnesie! Pozri sa, aký si zhubnutý, hrozné!
Zvládla mu podávať tanier s chlebíkmi a išla prebudit Šimona. O pol hodine už Dávid bežal do školy, pevne držiac rukou skočkový brat.
Dávo, budeš večer so mnou hrať?
Jasné.
Naučíš ma kresliť motorku?
Naučím.
A autíčko?
Aj autíčko.
…
Šimko! Čokoľvek chceš, len teraz zatvor ústa, vonku mrzne a choď rýchlejšie, dohodnuté?
Jo!
Perspektíva mať staršieho brata celý večer pre seba Šimka nadchla, a Dávov zvyšok cesty ticho poslúchal, len občas pohliadol na neuveriteľne vážneho Dávida.
Dávo, si nahnevaný?
Dávid vyletel z myšlienok a prekvapene sa pozrel na Šimona.
Nie. Prečo si to povedal?
Neviem. Mám oči ako čierne biele guličky.
Len som premýšľal! Dobre, bež a nehráš sa, rozumieš? Matke nepoviem. Sám si s tebou poradím.
Dáš to do rohu? Šimko sa spýtal s takým nadšením, že Dávid mu ukázal prstom.
Nepokazím ti kresliť autíčko!
To nie! Šimko zakrútil hlavou. Dáv, budem sa správať, ak Natália znovu vyleje vodu do postele. Potom jej dám, a zajtra nakreslíme autíčko, dobre?
Šimko, dievčatá sa neubližuje.
Natália nie je dievča! Je to šibalka!
Stále sa nesmie. Nevieme, aká budúca Ľubomíra bude. Možno bude tiež šibalka a chlapci ju budú ubližovať. Čo potom?
Budeme biť? Šimko pozdvihol obočie.
Kto? nepochopil Dávid.
Nie Ľubomíru! rozčúlil sa Šimko. Chlapcov!
Aha! No to je iné. Lepšie bez úderov. Otec hovoril, že iba divní ľudia sa hneď bijú. Rozumní sa najprv zamyslia.
Dávid si oblékol Šimona do svetru, hodil mu košeľu a zatlačil ho k dverám triedy.
Choď! Večer si ťa príde pozrieť!
Prečo nie mama?
Mama dnes skôr odíde do práce. SviatA na konci dňa, keď doma všetci spoznali, že aj tie najväčšie trable skončia pri spoločnom smiechu a teplom čaju, Dávid vedel, že rodina aj s babkou a s nepríjemnosťami zostane pevne pohromade.
