Dievčatko, koho hľadáš? opýtala som sa.
Hľadám mamu, nevideli ste ju? na mňa pozorne pozeralo šesťročné dievčatko s sivými očami.
Zamyslela som sa. V tomto dome som bývala až kúpou a podla toho, čo som poznala, byt, pred ktorým stávala, už dlhé roky stál prázdny.
Tu nikto nežije, povedala som dievčatku.
Na to sa rozplakala a posadila sa na schodisko.
Teta, naozaj potrebujeme mamu! Len ona dokáže všetko zmeniť, o otca sa veľmi báli.
Stála som v zmätení, nevedela som, ako pomôcť tomuto podivínu, lebo som deti nemala a nevedela som, z ktorej strany sa k nej priblížiť
Objať, pozvať na čaj no cudzej tete sa asi nepustí. V tom okamihu mi zazvonil telefón. Požiadala som dievčatko, aby neodchádzalo, a vybehla som. Keď som sa vrátila, jej stopa už bola zmrazená.
Celú noc som nemohla zabudnúť na ten obraz. Rozhodla som sa zavolať svojej pani domova a spýtať sa, kto sú moji susedia na schodisku.
Už roky tu nikto ne býva, odpovedala Ľubica Kováčová. Prečo sa pýtaš?
Dnes sem prišla malé dievčatko a hľadala mamu
Ľubica zamúkla, akoby si niečo spomínala.
Asi je to dcéra Kataríny Katarína už nie je medzi živými. Zostal len manžel a dieťa na rukách. V tom byte sa dalo žiť, tak odišiel. Odvtedy sa to miesto zamohlo
Vieš, Irena, ked sa vráti, vezmi ju domov povedala a diktovala mi adresu.
Postupne som túto históriu zabúdala, pracovala som, vracala som sa domov neskoro, brala som ráno skôr odchody.
Jedného dňa, tesne pred novoročnými sviatkami, opäť som počula tichý ťukot a škrípavé vzdychy. Bežala som k dverám tam stála ona, tá istá sivooká dievčatko a plačala.
Čo sa ti stalo? Kde je tvoj otec?
Je doma, ja hľadám mamu, šepkla.
Spomenula som si, že niekde mám zapísanú adresu, a išla som hľadať ju, pričom som dievčatko požiadala, aby počkalo u mňa. Vstúpila, rozhliadla sa, posadila sa na vankúš v chodbe.
Keď som nakoniec našla ten požadovaný papier už pokojne spal, zhrnutý do guľôčky. Opatrne som ju preniesla do obývačky na pohovku a znova vytočila číslom pani domova.
Ľubica Kováčová, prepáčte za rušenie, spomínala som vám dieťa, ktoré prichádza do prázdneho bytu oproti?
Áno, je u mňa. Chcela som ju odprevadiť domov, ale kým som hľadala adresu, dievčatko zaspalo. Bojím sa, že otec bude hľadať
Vieš, Irena, bývam blízko, idem tam hneď, buď v spojení.
Dobre, položila som slúchadlo a nevedome som sa pozrela na dieťa. Upravila som jej rozcuchané copíky, pohladila som ju po pleci.
Snívala som o svojich deťoch, no moja snaha nebola odsúdená na naplnenie. S manželom sme kedysi žili ruka v ruke, čas prišiel a my sme uvažovali o potomkoch.
Najprv som bola plná nádeje, ale o niekoľko mesiacov som stratila dieťa. Práca ma zaťažovala, čakala sme na kontrolu, trápili sme sa, pracovali takmer bez oddechu
Keď som zistila, že opäť čakám dieťa, odišla som z práce, no osud mal pre mňa iný plán opäť som stratila dieťa v skorých týždňoch. A hoci sme sa snažili, nikdy som sa nestala matkou.
Môj manžel odišiel. Viem, že v jeho novej rodine vyrastá dcéra, ale o ňom som už nič nepočula, vymazala som ho zo svojho života aj zo spoločných priateľov a známych.
Tak som žila viac ako sedem rokov, sama v prenajatom byte.
Moje úvahy prerušil tichý ťukot pri dverách. Vybehla som otvoriť a nevedela som uveriť vlastným očiam na prahu stál môj bývalý manžel.
Juraj? Ako si sa sem dostal?
Prišiel som po dcéru počkaj, Námestie Sv. Martina 5, áno?
Áno, presne tak. Je to tvoja dcéra? Prejdi, spí, ja pôjdem do kuchyne a uvarím čaj. Nikdy som nečakala, že niekto takýto prisunie na prah môjho bytu, ale život občas hádže nečakané prekvapenia.
Nerušíme ťa, môžem prebudiť Aničku a vziať ju domov.
Nech spí. Čo sa stalo? Prichádza sem už niekoľkokrát a ťuká do bytu oproti.
Juraj unavený zakryl oči a potom rozprával:
Pred pár rokmi sme bývali v tomto byte s Katarínou. Dedička ho po svojom otcovi odovzdala Kataríne. Po svadbe sme sa nasťahovali. Čoskoro Katarína očakávala, ja som bol na siedmom nebi od šťastia!
Pamätám si, že nastal termín a ja som odviezla manželku do nemocnice. Plačala, trpela, asi cítila
Vzala ma za ruku a prosila, aby som sa postaral o dieťa, ak sa jej niečo stane. Vznikli komplikácie, manželku nevyrovnali.
Prepáč, veľmi ma to mrzí, pohladala som Juraja po pleci, videla som, ako sa potáca, slzy mu tiekli po lícach, akoby držal ten bolavý údel vo vnútri a teraz sa rozlieval von.
V tom sa ozval tichý dupot detských nôh v obývačke.
Tato?
Juraj sa vrhol k dcére, objal ju a pritlačil k sebe.
Anička, bál som sa prečo si odišla bez povolenia?
Chcem nájsť svoju mamu.
Nájdeme ju, len chvíľu počkám, poďme domov.
Ďakujem, Irena, tu je moje číslo, Juraj podal mi vizitku. Zavolaj, ak Anička opäť zablúdi. Bývame blízko, pozná cestu.
A odkiaľ vie o adrese tohto bytu? spýtala som sa.
Povedal som jej, vzdychol, musel som zbrať nejaké veci, Anička si všimla fotky na stenách a od tej chvíle túži po stretnutí s matkou. Povedal som, že Katarína odišla, ale vráti sa.
Odídli, a o niekoľko dní mi Juraj zavolal. Znovu sme začali komunikovať, cez víkendy sme chodili trojice do parku, kaviarne a kina. Anička sa k nej priklenula a dokonca ju nazvala mamou.
Irena, raz povedal Juraj, presťahuj sa k nám, stačí sa hýbať po prenajatom kútoch. Anička ťa chýba, často sa pýta.
A ty?
Ja sklonil hlavu, chytil moje ruky. Veľmi mi chýbala. Odpusť mi všetko
Odvtedy sme spolu. Vychovávame naše malé šťastie Gáňušu. Každý deň ďakujem osudu za dar, ktorý nemá cenu byť milovanou manželkou a matkou.
A hoci Gáňuša má aj nevlastnú dcéru, nič mi nebráni dávať jej celú svoju nevyčerpanú materskú lásku a nežnosť.
