Slečna, posaďte si dieťa na kolená, oslovila ma mohutná žena v päťdesiatke ostrým tónom. Mimochodom, kúpila som synovi miestenku v autobuse a zaplatila som za ňu 80 eur.
Ten deň som brala svojho syna Miška k starej mame do Nitry. Miško je v rodine veľký chlapec, hoci má len päť rokov, každý ho vníma ako školáka a všetci s ním jednajú ako s dospelým. Preto mu kupujeme vlastné miesto v autobusoch je slušný, no je vysoký a ťažký, držať ho na rukách je únavné. Mne aj jemu by to bolo nepríjemné a navyše by mohol zašpiniť svojimi botami ostatných cestujúcich, keby bol na mojich kolenách. Všetkým je tak najpohodlnejšie, keď má svoju sedačku.
Miško sedel pri okne, ja som si sadla vedľa neho. Vybrali sme si miesta vpredu, aby sme mali jednoduchší výstup, pretože musíme vystúpiť skôr ako ostatní. Vysvetlila som šoférovi, že som lístok kúpila aj pre dieťa, takže na jeho miesto nemá dosadzať nikoho ďalšieho.
Viedli sme autobusom mimo Bratislavy. Na ceste šofér zastavil, keď mu mávola objemná pani. Voľné miesta boli vzadu, tak autobus pribrzdil. Keď sa pani doslova natlačila dnu inak sa to ani nedá povedať autobus sa trochu zakýval a spolucestujúci len ticho pozorovali jej boj pri vstupe. Keď konečne zatvorila dvere za sebou, šofér si smutne povzdychol. Pani sa začala premávať kabínou bližšie k miestam na sedenie.
Dievča, daj si dieťa na kolená, vykríkla opakovane. Odpovedala som jej pokojne, že miesto pre syna mám zaplatené, a nebudem ho dávať na kolená. Šofér sa ma zastal, poradil jej, aby išla dopredu tam je voľné. Ona však drzo zamrmlala, že jej treba vyhovieť a že nám je ľahšie presunúť sa dozadu. Priznala, že pravidelne cestuje týmto autobusom a vždy si sadne pri okno.
Miesto som však neprepustila. Autobus nabral rýchlosť a pani stále postávala pri našich sedačkách a nehodlala ísť dozadu. Vo mne to vrelo, ale nechcela som urobiť škandál pred synom. Začala som sa s Miškom rozprávať, aby som sa upokojila. Pani sa rozčúlila ešte viac a zavelila: No rýchlo, posuň to dieťa a pustite ma, nerozumieš? Odpovedala som pokojne: Miško je dospelý a má vlastný lístok. Sme tu skôr, tak sme si sadli sem. A tu sa lístky nedelia.
Šofér sa sústredil na jazdu, no cítila som, že už to zažil. Spolucestujúci najskôr nevšímavo sedeli niektorí mali slúchadlá, iní podriemávali. Postupne však začali radiť: Pani, presuňte sa dozadu. Nekričte, tu nie ste doma. Pani tvrdila, že dopredu ísť nemôže kvôli svojej veľkosti. Bolo jasné, že ide len o zásady chcela naše pohodlné miesto.
V autobuse vznikol rozruch. A potom prišlo najzaujímavejšie. Šofér zastavil, vyšiel spoza volantu, zobral jej tašky, položil ich von a potom ju vyviedol z autobusu. Pani ostala zaskočená, ani nestihla protestovať šofér už sedel za volantom a odchádzal. V kabíne zavládlo ticho. Cestujúci sme sa hneď zložili, aby sme vyrovnali peniaze za stratený lístok. Keď sme dorazili, odovzdali sme šoférovi peniaze. Bol taký šťastný, že sľúbil, že ju už nikdy nenastúpi veď vždy robí problémy a háda sa so všetkými.
