Dievčatko, koho hľadáš? spýtala som sa.
Hľadám mamu, nevideli ste ju? Pozrela sa na mňa šestročná dievčina so sériovymi očami.
Zamyslela som sa. V tomto dome som bývala len krátko a podľa mojich informácií byt, pred ktorým stála, bol prázdny.
Ale tam nikto nebýva, odpovedala som.
Dievča sa rozplakalo a posadilo sa na schody.
Tetka, veď my mamku potrebujeme! Iba ona môže všetko zmeniť, otecko po nej veľmi smúti.
Stála som zmätená, nevediac, ako pomôcť tomuto rozkošnému stvoreniu. Deti som nikdy nemala, takže som nevedela, ako sa k tomu postaviť… Objať ju? Pozvať na čaj? Lenže k cudzej tete by asi nešla… V tom mi zazvonil telefón. Požiadala som dievčatko, aby nikam nechodilo, a vybehla von. Keď som sa vrátila, už tam nebola.
Celý večer mi vŕtal v hlave. Rozhodla som sa zavolať domácnej a spýtať sa, kto vlastne býva naproti.
Tam už roky nikto nebýva, povedala Alžbeta Jánošíková. A prečo sa pýtaš?
Dnes prišlo dievčatko, hľadalo mamu…
Susedka na chvíľu mlčala, akoby si niečo pripomínala.
To bola pravdepodobne Katkina dcéra… no, ona už nie je medzi živými. Zostal len jej muž s bábätkom. V tom byte už nevládol bývať, odsťahoval sa. Odvtedy je prázdny.
Vieš čo, Ivetka, bývajú teraz nedaleko. Ak dievčatko príde znova, odveď ju domov. A dala mi adresu.
Čas plynul a príbeh sa začal vytrácať z pamäti. Pracovala som, prichádzala domov neskoro, ráno odchádzala skoro.
Vtedy, tesne pred vianočnými sviatkami, som znova počula tiché klopanie a vzlykanie. Vrútiac k dverám, som ju videla tá istá dievčina so sériovymi očami, plakala.
Čo sa stalo? Kde je tvoj otec?
Je doma, ale ja hľadám mamu, povedala tichým hlasom.
Spomenula som si na adresu, ktorú som si niekde zapísala. Požiadala som dievčatko, aby počkalo u mňa v byte. Prišla dnu, rozhliadla sa a sadla si na puf v chodbe.
Keď som konečne našla ten papierik, dievčatko už spalo, zvinuté do klbka. Opatrne som ho preniesla na gauč v obývačke a znova zavolala domácnej.
Alžbeta Jánošíková, ospravedlňujem sa, že vás ruším… Pamätáte si, hovorila som vám o dievčati, ktoré chodí k prázdnemu bytu naproti?
No práve je u mňa. Chcela som ho odviesť domov, ale kým som hľadala adresu, zaspalo. Bojím sa, že ho otec hľadá…
Ivetka, ja bývam nedaleko nich. Skúsim za nimi skočiť, zostaň v pohote.
Dobre, povedala som a položila slúchadlo. Mimovoľne som sa zadívala na spiace dievča. Upravila som mu nepoddajný prameň vlasov a pohladila po pleci.
Vždy som túžila po vlastných deťoch, no osud to tak nechcel. S manželom sme kedysi žili v harmónii, no keď sme sa rozhodli pre rodinu, všetko sa pokazilo.
Najprv som otehotnela, no stratila som dieťa. Stres v práci, kontrolné termíny, nepretržitá práca bez oddychu… Keď som otehotnela druhýkrát, dala som výpoveď, no aj toto tehotenstvo skončilo skoro. A potom, nech sme sa snažili akokoľvek, už to nešlo.
Manžel ma nakoniec opustil. Viem, že v jeho novej rodine vyrástla dcéra, no o ňom som už nič nepočula zámerne som ho vymazala zo svojho života spolu so spoločnými známymi.
Takto som žila už vyše sedem rokov sama, v prenajatých bytoch.
Moje úvahy prerušilo jemné klopanie. Vrhla som sa ku dverám… a neverila vlastným očiam na prahu stál môj bývalý manžel.
Janko? Ako si sa tu ocitol?
Prišiel som si po dcéru… počkaj, Sládkovičova 5, však?
Áno, správne. Takže to je tvoja dcéra?
Poď dnu, spí. Prešli sme do kuchyne, dala som vriť vodu. Nikdy by ma nenapadlo, že ho ešte raz uvidím, no život nám občas pripraví aj väčšie prekvapenia.
Nebudeme ti tu prekážať? Môžem Zuzku zobudiť a odviesť domov.
Nechaj ju spať… Čo sa vám stalo? Už niekoľkokrát prišla na náš poschod a klopala na dvere naproti.
Janko unavene zakryl oči a začal rozprávať:
Pred pár rokmi sme tu s Katkou bývali. Tento byt dostala po starom otcovi. Po svadbe sme sa sem nasťahovali. Ona čoskoro otehotnela a ja som bol v siedmom nebi.
Pamätám si, keď prišiel termín a odviezol som ju do nemocnice. Plakala, bála sa, akoby niečo tušila… Chytila ma za ruky a poprosila, aby som sa postaral o dieťa, keby sa jej niečo stalo. Počas pôrodu nastali komplikácie… nedokázali ju zachrániť.
Prepáč, je mi to ľúto, pohladila som ho po pleci. Videlo sa, že sa drží, no zradné slzy mu stekali po tvári, akoby všetok ten bolesť nosil v sebe a teraz mu došli sily.
V tom sa ozvalo dupotanie detských nôžiek.
Ocko?
Janko sa vrhol k dcére, objal ju a pritlačil k sebe.
Zuzka, strachoval som sa… prečo si odišla bez dovolenia?
Ja len chcem nájsť mamu.
Určite ju nájdeme, len o chvíľu. Poďme domov.
Ďakujem ti, Ivetka. Tu je moje číslo, podal mi vizitku. Volaj, ak Zuzka znova príde. Bývame nedaleko, cestu už dobre pozná.
Ako vlastne vedela o tejto adrese? spýtala som sa.
Ukázal som jej ju, vzdychol si. Potreboval som zobrať nejaké veci. Zuzka uvidela jej fotky na stenách a odvtedy sníva o stretnutí s mamou. Povedal som jej, že Katka len
