Dievčatko, čo hľadáš? spýtala som sa, keď som ju uvidela stáť na schodoch pred mojím novým bytom v starom paneláku na Štúrovej ulici v Bratislave.
Hľadám mamu, nevideli ste ju? pozrela sa na mňa očičkou šesťročnejĽubky, ktoré ma hľadeli tak, akoby chcela prečítať moje srdce.
Zamyslela som sa. V tom dome som bývala len pár týždňov a, ako som si vedela, byt, pred ktorým stála, bol dlho prázdny.
Tu nikto nežije, odpovedala som.
Ľubka sa rozplakala, sťažila sa na schodoch a zvolala:
Teta, veľmi potrebujeme mamu! Len ona nám dokáže všetko zmeniť, o otca sa stratený veľa trápi.
Stála som bezradne, nevedela som, ako pomôcť tomuto krehkému tvoru. Deti som nikdy ne mala, a tak som netušila, odkiaľ začať. Objali som ju, ponúkla som čaj keďže som bola pre neho cudzia, nevedela by sa ku mne priznať. V tom chvíľu mi zazvonil telefón. Zadržala som Ľubku a bežala som po úlohu. Keď som sa vrátila, ona už zostala na mieste, zamrznutá v očakávaní.
Celú noc sa mi Ľubka vtlačila do mysle. Zavolala som svojej susedke, pani Kataríne, a spýtala som sa, kto býva na tomto schodisku.
Už roky tohto bytu nikto neobýva, povedala Katarína Ivanová, no prečo sa pýtaš?
Dnes prišla malé dieťa hľadať mamu
Susedka mlčala, akoby si niečo spomínala.
To je pravdepodobne dcéra Kataríny už ho už nemáme v medzižive. muž zostal s novorodencom na rukách a odčítal sa. Býval v tomto byte, nevedel si ho udržať, odišiel. Odvtedy jej duch blúdi po schodoch.
Vieš, Janka, ak sa vráti, vezmi ju domov, doporučila mi pani Katarína a poskytla adresu:Svätoplukova 12, 81102Bratislava.
Zabudla som na príbeh, pracovala som, vracala som sa domov neskoro, vstávala skoro ráno.
Jedného dňa, tesne pred Vianocami, zase som počula tichý úder a slabé škrípanie. Bežala som k dverám tam stála Ľubka, rovnaká šedooká, a plakala.
Čo sa ti stalo? Kde je tvoj otec?
On je doma, ja hľadám mamu povedala potichu.
Spomenula som si, že mám adresu zapísanú v poznámkach. Bežala som hľadať pôvodný list, a po chvíli som našla starý papierik, ktorý som schovala v zásuvke. Už pokojne spačala, zovretá do guli. Starostlivo som ju preniesla na pohovku v obývačke a opäť vytiahla telefón.
Katarína Ivanová, ospravedlňujem sa za nepríjemnosť. Pamätáte si, že som vám spomínala dieťa, ktoré chodieva do prázdneho bytu oproti?
Áno, to je ona. Chcela som ju vziať domov, ale keď som hľadala adresu, dieťa usnulo. Bojím sa, že otec bude hľadať
Vieš, Janka, bývam blízko, idem tam hneď, buď pripravená.
Dobre, povedala som a položila slúchadlo. Nevedomky som si upravila rozcuchané vlasy a pohladila dieťa po ramene.
Snívala som o vlastných deťoch, ale osud mi ich nedal. S manželom sme kedysi snívali o spoločnom živote, rozmýšľali sme o detoch. Bolo to jasné, až kým sme neprišli o malého chlapčeka. Stres v práci, neustále skúšky a bez odpočinku nás spútali. Keď sme zistili, že očakávame ďalšie dieťa, vypadla som z práce, ale osud opäť zasial prehodené strata pri predčasnom pôrode. Pokúšala som sa stať matkou, ale neúspech bol neúprosný.
Môj bývalý manžel odišiel, a hoci viem, že má v novej rodine dcéru, už som o ňom nepočula. Vymazala som ho zo svojho života, z priateľov i známych. Tak som žila viac ako sedem rokov, sama v prenajatých bytoch.
Moje premýšľanie prerušil nový tichý úder na dvere. Vystúpila som a nevedela som uveriť svojim očiam na prahu stál môj bývalý manžel, Peter Švec.
Juraj? Ako si tu?
Prišiel som pre dcéru počkaj, Sereďská 5, správne?
Áno, presne tak. To je ona? Poď ďalej, spí, idem do kuchyne, uvarím čaj. Nikto očakáva takýto návštevník na prahu, ale život nám niekedy prináša nečakané zvraty.
Nenecháme ti prekážať? Môžem prebudiť Aničku a vziať ju domov.
Nechaj ju spať. Čo sa stalo? Už niekoľkokrát prichádza na náš schodisko a klepá na dvere oproti.
Peter unavený prikryl oči a potom začal rozprávať:
Pred niekoľkými rokmi sme bývali v tomto byte s Katkou. Dedičkou po dedovi sme dostali tento dom. Po svadbe sme sa nastěhovali. Katka bola šťastná a ja som bol na siedmom nebi.
Pamätám si, že nastal termín a ja som odvážal manželku do nemocnice. Plačala, trápila sa, pravdepodobne cítila
Vzala ma za ruky a prosila, aby som sa postaral o dieťa, keď sa niečo stane. Vznikli komplikácie, nevedeli sme ju zachrániť.
Prepáč, veľmi ma to mrzí, pohladila som Petra po ramene. Videla som, ako sa mu slzy vyhrnuli po lícach, akoby nosil ten bolesť dlhé roky, a teraz sa prelieva.
V miestnosti zaznel tlmený kročaj malých nôh.
Tato?
Peter sa vrhol k dcére, objal ju a pritlačil k sebe.
Anička, bál som sa prečo si išla bez povolenia?
Chcem len nájsť svoju mamu.
Nájdeme ju, len čoskoro, poďme domov.
Ďakujem ti, Janka. Tu je moje číslo, podal mi Peter vizitku zavolaj, ak Anička opäť príde. Bývame blízko, cesta už pozná.
Ako sa dozvedela o adrese? spýtala som sa.
Povedal som jej musel som si zobrať niektoré veci, Anička videla fotky na stenách a od tej chvíle túži po stretnutí s matkou. Hovoril som, že Katka odišla, ale vráti sa.
Odbehli sme. O dva dni neskôr mi Peter zavolal. Znovu sme si povozili, víkendovali spolu v parku, v kaviarni a v kine. Anička sa kmne zblížila a dokonca ma nazvala mamou.
Janka, povedal jedného dňa Peter presťahuj sa knám. Už má dosť prenajatých izieb, Anička ťa často žiada.
A ty?
Ja sklonil hlavu, chytil moju ruku veľmi mi chýbalo. Odpusť mi všetko.
Od tej chvíle sme spolu. Vychovávame naše malé šťastie, Gáboru. Každý deň ďakujem osudu za dar, ktorý nemá cenu byť milovanou manželkou a matkou.
A hoci Gábor má len občasnú dcéru, nič mi nebráni darovať jej celú moju nevyčerpateľnú materskú lásku a nežnosť.
