Muž si vyberal šteniatko, akoby hľadal dar na celý život. Chovateľka sa usmiala.
– Dieťa už dávno túži po psovi, – povedal muž a upravil si sivú bundu s odratými manžetami.
Potom v zvieratníku nabral krmivo do priehľadného vrecka, z police zložil vodidlo s mäkkou rukoväťou, na pult položil misku z nerezovej ocele. Ani raz sa nespýtal na cenu.
Šteniatko bolo ryšavé, s jedným uchom o čosi vyššie. Tri mesiace, nie viac. Keď ho muž zdvihol, vnorilo ňufák do širokej dlane a zamrelo. Muž si ho pritisol k hrudi, v druhej ruke sa kývalo vrecko s nákupom a dvere sa za ním zavreli.
Miško čakal doma na gauči. Sedem rokov, kolená od brilantovej zelene, svetlé vlasy na tri strany. Keď otec vstúpil s malým zázrakom v rukách, chlapec nekričal. Zliezol na zem, podrepol a vystrel prsty.
Šteniatko oňuchalo ruku. Potom ju oblizlo.
Chlapec zdvihol hlavu a pozrel na otca zdola nahor. V tom pohľade bolo niečo, od čoho sa Ľubica ticho otočila k oknu. Stála pri parapete a plecia mala mierne zdvihnuté, akoby už dlho čakala na podraz.
– Ako ho pomenujeme? – spýtal sa Dušan.
Syn odpovedal ticho, nespúšťajúc oči zo šteniatka:
– Ryško.
Otec ho pohladkal po vlasoch. Ľubica sa stále neotočila.
Prvá noc bola ťažká.
Ryško kňučal v predsieni, škrabal po linoleu, pritláčal ňufák k zatvoreným dverám spálne. Ľubica vstala o tretej. Potom o piatej. Utrla mláku mokrými novinami, ktoré sa jej lepili na bosé nohy, až sa zdalo, že celá predsieň je presiaknutá niečím, čo nemá meno.
Dušan nevstal ani raz.
Ráno bola v kuchyni nezvyčajná vôňa.
– On si zvykne, – povedala Ľubica do prázdna.
Manžel mlčky natieral chlieb maslom. Nôž škrtol o kôrku, šteniatko pod stolom sa celé striaslo.
Cez deň si Miško sadol na zem v izbe a Ryško si ľahol vedľa neho, s hlavou na jeho kolene. Chlapec čítal šlabikár nahlas, mýlil si písmená, a šteniatko počúvalo, akoby rozumelo každému slovu. Uši sa mu dvíhali jedno po druhom.
Ľubica zastala vo dverách a pozerala. Potom za seba potichu zavrela dvere.
Druhú noc Ryško rozhrýzol papuče. Tretiu prevrátil smetný kôš. Dušan zbieral šupky zo zemiakov z podlahy na štyroch a sánky sa mu pohybovali, akoby žuval niečo neviditeľné a horké.
– No dobre teda… – začal a odmlčal sa.
Ľubica čakala na pokračovanie. Nedočkala sa.
Hádka bola na piaty deň.
Miško dávno spal. Nástenné hodiny v kuchyni ukazovali trištvrte na desať.
Dušan sedel za stolom. Rukávy sivej bundy mal vyhrnuté po lakte.
– Ja sa nevyspím, – povedal.
Ľubica stála pri dreze.
– Buď ešte chvíľu trpezlivý. Je maličký.
Naklonil sa dopredu.
– Ľubica. Ja vstávam o šiestej. Každý deň. Ak tento pes…
Nedopovedal. Ľubica si koniec domyslela sama. Ruka jej siahla po uteráku, hoci prsty mala už suché.
Z predsiene bolo počuť kňučanie. Tiché, jednohlasné. Akoby Ryško vycítil, že sa o ňom hovorí.
– Veď dieťa túžilo po psovi, – povedala Ľubica.
Dušan vstal. Stolička zavŕzgala.
– Nehovorím o tom teraz. Hovorím, že ak sa nič nezmení.
Išiel do izby. Dvere nezabuchol. Zavrel ich opatrne, ako človek, ktorý už dávno všetko rozhodol a rozhovor viedol len pre poriadok.
Sobotu ráno sa Miško zobudil a bosý po studenom linoleu bežal k Ryškovi.
Podložka v predsieni bola prázdna. Miska pri stene čistá, bez jedla a bez vody. Vodidlo s mäkkou rukoväťou viselo na kline.
Chlapec pozrel pod stôl. Do kúpeľne. Za skriňu, kam si Ryško rád odnášal rozhrýzenú papuču. Nikde.
Prešiel do kuchyne.
– Oco, kde je Ryško?
Dušan pil kávu. Šálku držal pevne, prsty sa mu netriasli.
– Asi utiekol. Ráno boli otvorené dvere, vynášal som smeti, no a…
Roztiahol ruky. Dlane široké, pokojné. Tie, do ktorých sa šteniatko pred šiestimi dňami dôverčivo vnorilo ňufákom.
Miško postál. Pozrel na prázdnu podložku. Na vodidlo, ktoré viselo na kline tak rovno, akoby ho nikto nikdy nezložil. A odišiel do svojej izby.
Nezaplakal. Nespýtal sa už nič. Len odišiel.
Ľubica stála vo dverách a pritláčala si prsty na pery. Akoby chytala slovo, ktoré meškalo. Za chladničkou stálo priehľadné vrecko s krmivom, napoly plné, s cenovkou zo zvieratníka na boku.
V ten istý večer šla Slávka Hrušková z tržnice domov.
Dážď sa začal ešte popoludní a asfalt sa leskol, akoby bol naliate olejom.
Pri lavičke na zastávke sa niečo hýbalo.
Slávka zastala. Upravila si horčicový sveter, sklonila sa. Ruky mala od hliny z priesad: koniec apríla, prsty sa neodmyjú do leta.
Šteniatko. Ryšavé, jedno ucho o čosi vyššie. Mokré, pritlačené k nohe lavičky, triaslo sa jemne a rýchlo ako stroj bez vypínača.
Vedľa neho stálo vrecko. Priehľadné, s krmivom. Nové, s cenovkou.
Slávka sa vzpriamila. Obzrela sa. Nikde nikto.
Dážď zosilnel. Kvapky bubnovali po streche zastávky, akoby niekto netrpezlivo bubnoval prstami. Šteniatko sa neskrývalo hlbšie, nekňučalo. Už nečakalo.
A potom zdvihlo ňufák. Studený nos, srsť prichytená o tenké rebrá. Malo také oči, že Slávku zabolelo pod rebrami tiež, hoci dvadsať rokov neplakala pred cudzími a nemienila začať ani teraz.
– No, veď ty si, – povedala pomaly. Takto rozprávajú ľudia, ktorí sú zvyknutí rozprávať sa s priesadami a tichom.
Jednou rukou ho zdvihla. Druhou vzala vrecko. Šteniatko sa vnorilo ňufákom do jej zápästia a zamrelo, presne ako kedysi, v cudzích dlaniach. Dážď stekal po svetri, po vrecku, po ryšavej srsti. Autobus neprichádzal, ale to už bolo jedno.
Doma ho Slávka utrela uterákom s modrými pruhmi. Šteniatko pokojne sedelo na stoličke a sledovalo, ako ohrieva mlieko v hliníkovom kastróliku.
Byt bol tichý. Jeden jediný kaktus na parapete. Kyvadlové hodiny, ktoré muž opravil mesiac predtým, ako umrel.
Osem rokov žila sama. A zrazu po podlahe zašpliechalo mlieko, zacvakali pazúriky po kachličkách a z ticha sa stalo pokoj. Obrovský rozdiel.
Šteniatko srkalo z tanierika. Zvuk bol taký domáci, že si Slávka sadla na zem k stoličke a len tak sedela a počúvala.
– Dobré, – povedala. Odmlčala sa. A zopakovala: – Dobré.
O tri dni Slávka viedla šteniatko do dvora.
Vodidlo kúpila v domácich potrebách za desať eur. Textilné, s plastovou prackou. Šteniatku to bolo jedno: krívajúc po dvore oňuchávalo každý stĺp, akoby si mapovalo nový svet.
Pri vchode fajčila Viera zo štvrtého poschodia. Žmúrila do slnka, dym stúpal nahor.
– Jéj, zaobstarala si si psíka?
Slávka pokrčila plecami.
– Našla som ho. Na zastávke, v sobotu. V daždi.
Viera potiahla z cigarety. Pozrela na šteniatko, potom na Slávku.
– Ryšavý? S uchom?
Prikývla.
– To je predsa ten, čo si Dušan z dvanástky bral pre syna. Pred týždňom. Ľubica hovorila Aničke z tretieho poschodia, že pes ušiel.
Viera znížila hlas.
– A Anička vraj v sobotu ráno videla chlapa v sivej bunde na zastávke. S vreckom. Položil niečo k lavičke a odišiel. Rýchlo. Neobzrel sa.
Slávka mlčala.
Šteniatko sedelo pri jej nohách a hrýzlo šnúrku od topánky. Viera odhodila ohorok do smetného koša a odišla.
A Slávka stála. Potom sa zohla, zdvihla šteniatko a pritisla si ho k svetru. Horčicová vlna páchla zemou a priesadami. Ono nezavňukalo, iba sa vnorilo ňufákom do jej krku. Teplé a mokré.
Večer Slávka umývala tanierik a pozerala z okna.
Na dvore pri hojdačke stál chlapec. Svetlé vlasy. Nehupkal sa. Len sa pozeral na lavičku, kde cez deň zvykli sedieť susedky s malými psami.
Postál minútu, možno dve. Potom si dal ruky do vreciek a pomaly šiel k vchodu.
Ryško spal pri radiátore na podložke zo starej deky. Jedno ucho mu trčalo vyššie.
Slávka si utrela ruky. Položila uterák.
Ktosi v dvanástom byte viselo na kline vodidlo s mäkkou rukoväťou. Nové, zo zvieratníka. Ešte nikdy ho nepoužili.
