Kedysi si jeden muž vyberal šteniatko tak, ako keby hľadal dar na celý život. Chovateľka sa usmiala.
– Dieťa už dávno túži po psovi, – povedal muž a popravil si sivú bundu s odretými manžetami.
Potom vo zverimexe nabral krmivo do priehľadného vrecka, z výkladu sňal vôdzku s mäkkou rukoväťou a na pult položil misku z nehrdzavejúcej ocele. Ani raz sa nespýtal na cenu.
Šteniatko bolo ryšavé, s jedným uchom o čosi vyššie. Tak tri mesiace, nie viac. Keď ho muž zdvihol, oprelo sa ňufákom o širokú dlaň a stíchlo.
Muž si šteniatko pritisol k hrudi, v druhej ruke sa mu hojdalo vrecko s nákupom a dvere sa za ním zavreli.
Miško čakal doma na gauči. Sedem rokov, kolienka od brilantovej zelene, svetlé vlasy strapaté do všetkých strán. Keď otec vstúpil s malým zázrakom v rukách, chlapec nevykríkol. Zošmykol sa z gauča na zem, drepol a natiahol prsty.
Šteniatko oňuchalo ruku. Potom ju oblizlo.
Chlapec zdvihol hlavu a pozrel na otca zdola nahor. V tom pohľade bolo čosi také, že sa Zuzana mlčky otočila k oknu. Stála pri parapete a plecia mala trochu zdvihnuté, akoby už dávno čakala, že sa niečo pokazí.
– Ako ho nazveme? – spýtal sa Juraj.
Syn odpovedal ticho, nespúšťajúc oči zo šteniatka:
– Ryško.
Otec mu prešiel rukou po vlasoch. Zuzana sa ani neotočila.
Prvá noc bola ťažká.
Ryško v chodbe kňučal, škrabal labkami po linoleu a opieral ňufák o zatvorené dvere spálne. Zuzana vstala o tretej. Potom o piatej. Utrla mláku mokrými novinami a tie jej čvachtali pod bosými nohami, akoby celá chodba nasiakla niečím, na čo ešte nevymysleli názov.
Juraj nevstal ani raz.
Ráno bolo v kuchyni cítiť nezvyčajný pach.
– On si zvykne, – povedala Zuzana do prázdna.
Muž mlčky natieral maslo na chlieb. Nôž zaskripal po kôrke a šteniatko pod stolom sa celé zachvelo.
Cez deň si Miško sadával v izbe na zem a Ryško si ľahol vedľa neho, s ňufákom na jeho kolene. Chlapec čítal nahlas zo šlabikára, mýliac písmená, a šteniatko počúvalo, akoby rozumelo každému slovu. Uši sa mu pri každom zvuku šklbali striedavo.
Zuzana zastala vo dverách a pozerala. Potom za sebou potichu zavrela dvere.
Na druhú noc Ryško rozhrýzol papuče. Na tretiu prevrátil smetný kôš. Juraj zbieral zemiakové šupky z podlahy po štyroch a líca mu pracovali, akoby žul niečo neviditeľné a horké.
– Tak teda… – začal a odmlčal sa.
Zuzana čakala na pokračovanie. Nedočkala sa.
K hádke došlo na piaty deň.
Miško už dávno spal. Nástenné hodiny v kuchyni ukazovali trištvrte na desať.
Juraj sedel za stolom. Rukávy sivej bundy mal vyhrnuté po lakte.
– Nevyspávam sa, – povedal.
Zuzana stála pri dreze.
– Vydrž ešte chvíľu. Je malý.
Naklonil sa dopredu.
– Zuza. Vstávam o šiestej. Každý deň. Ak ten pes…
Nedopovedal. Zuzana si koniec dopočula sama. Ruka sa jej natiahla po uteráku, hoci prsty už mala utreté do sucha.
Z chodby sa ozvalo kňučanie. Tiché, na jednu notu. Akoby Ryško vycítil, že je reč o ňom.
– Dieťa predsa túžilo po psovi, – povedala Zuzana.
Juraj vstal. Stolička zavŕzgala.
– Nehovorím o teraz. Hovorím, že ak sa nič nezmení.
Šiel do izby. Dvere nezabuchol. Privrel ich opatrne, ako človek, ktorý už dávno všetko rozhodol a rozhovor viedol len pre poriadok.
V sobotu ráno sa Miško zobudil a bosý po studenom linole bežal k Ryškovi.
Podložka v chodbe bola prázdna. Miska pri stene čistá, bez jedla a bez vody. Vôdzka s mäkkou rukoväťou visela na háčiku.
Chlapec nazrel pod stôl. Do kúpeľne. Za skriňu, kam Ryško rád ukrýval rozhrýznenú papuču. Nikde.
Prešiel do kuchyne.
– Oci, kde je Ryško?
Juraj pil kávu. Šálka v ruke pevne, prsty sa netrasú.
– Asi ušiel. Ráno boli otvorené dvere, vynášal som smeti, no a…
Roztiahol ruky. Dlane široké, pokojné. Tie isté, do ktorých sa šteniatko pred šiestimi dňami dôverčivo oprelo ňufákom.
Miško postál. Pozrel na prázdnu podložku. Na vôdzku, ktorá visela na háčiku tak rovno, akoby ju nikdy nezložili. A odišiel do svojej izby.
Nezaplakal. Už sa nepýtal. Len odišiel.
Zuzana stála vo dverách, pritláčala si prsty na pery. Akoby chytala slovo, ktoré meškalo. Za chladničkou stálo priehľadné vrecko s krmivom, napoly plné, s cenovkou zo zverimexu na boku.
V ten istý večer šla Božena domov z tržnice.
Dážď sa začal už cez deň a asfalt sa leskol, akoby ho zaliali olejom.
Pri lavičke na zastávke sa niečo hýbalo.
Božena zastala. Popravila si pletený sveter horčicovej farby a zohla sa. Ruky mala v tmavých fľakoch od priesadovej zeme: koniec apríla, prsty sa do leta neodmyjú.
Šteniatko. Ryšavé, jedno ucho o čosi vyššie. Mokré, pritúlené k nohe lavičky, triaslo sa jemne a prudko, ako stroj bez vypínača.
Vedľa stálo vrecko. Priehľadné, s krmivom. Nové, s cenovkou.
Božena sa vzpriamila. Rozhliadla sa. Nikde nikto.
Dážď zosilnel. Kvapky bubnovali po streche zastávky, akoby niekto netrpezlivo bubnoval prstami. Šteniatko sa neschúvalo hlbšie, nekňučalo. Už nečakalo.
Potom zdvihlo ňufák. Nos studený, srsť prilepená k tenkým rebrám. Oči malo také, že Boženu rozbolelo pod rebrami, hoci už dvadsať rokov neplakala pred cudzími ľuďmi a teraz sa k tomu nechystala.
– No taký si, – povedala pomaly. Takto hovoria ľudia, čo sú zvyknutí rozprávať sa s priesadami a tichom.
Jednou rukou ho zdvihla. Druhou vzala vrecko. Šteniatko sa jej ňufákom dotklo zápästia a stíchlo, presne tak, ako stíchlo kedysi v cudzích dlaniach. Dážď stekal po svetri, po vrecku, po ryšavej srsti. Autobus neprišiel, ale na tom už nezáležalo.
Doma ho Božena utrela modrým pásikavým uterákom. Šteniatko pokojne sedelo na taburete a sledovalo, ako v hliníkovom kastróliku ohrieva mlieko.
Byt bol tichý. Na parapete stál jediný kaktus. Kyvadlové hodiny, ktoré manžel opravil mesiac predtým, než zomrel.
Osem rokov žila sama. A zrazu na podlahe zašpliechalo mlieko, po dlaždiciach zacvakali pazúriky a v byte nebolo ticho, ale pokoj. Obrovský rozdiel.
Šteniatko lapkalo z tanierika. Zvuk bol taký domáci, že si Božena sadla na zem vedľa taburetu a len tak sedela a počúvala.
– Dobrý, – povedala. Odmlčala sa. A zopakovala: – Dobrý.
Po troch dňoch Božena vyviedla šteniatko na dvor.
Vôdzku kúpila v domácich potrebách za dve eurá. Látkovú, s plastovou prackou. Šteniatku to bolo jedno: popochádzalo po dvore a oňuchávalo každý stĺp, akoby si zostavovalo mapu nového sveta.
Pred vchodom fajčila Ľubica zo štvrtého poschodia. Žmúrila do slnka, dym stúpal hore.
– Ó, psíka si zaobstarala?
Božena pokrčila plecami.
– Našla som. Na zastávke, v sobotu. V daždi.
Ľubica potiahla z cigarety. Pozrela na šteniatko a potom na Boženu.
– Ryšavý? S uchom?
Prikývla.
– Veď to Juro z dvanástky bral pre syna. Pred týždňom. Zuzka to Mirke z tretieho poschodia rozprávala, že pes ušiel.
Ľubica stíšila hlas.
– A Mirka hovorí, že v sobotu ráno videla pri zastávke chlapa v sivej bunde. S vreckom. Niečo položil vedľa lavičky a odišiel. Rýchlo. Neobzrel sa.
Božena mlčala. Šteniatko sedelo pri jej nohách a hrýzlo šnúrku od topánky. Ľubica hodila ohorok do smetného koša a odišla.
A Božena stála. Potom sa zohla, zdvihla šteniatko a pritisla si ho k svetru. Horčicový sveter voňal zemou a priesadami. Nezakňučal, len sa jej ňufákom dotkol krku. Teplý a mokrý.
Večer Božena umývala tanierik a pozerala z okna.
Na dvore pri hojdačke stál chlapec. Svetlé strapaté vlasy. Nehojdal sa. Len sa pozeral na lavičku, na ktorej cez deň sedávajú susedky s malými psami.
Postál minútu, možno dve. Potom si vsunul ruky do vreciek a šiel k vchodu. Pomaly.
Ryško spal pri radiátore na podstielke zo starej deky. Jedno ucho mu trčalo vyššie ako druhé.
Božena si utrela ruky. Odložila uterák.
Kdesi v dvanástke visela na háčiku vôdzka s mäkkou rukoväťou. Nová, zo zverimexu. Nikdy ju nepoužili.
