Dieťa sa narodilo presne o polnoci. Presne v tej chvíli, keď digitálne hodiny na pôrodnej sále zablikali zeleným svetlom a čísla sa preklopili z 23:59 na 00:00.
Lekár a pôrodná asistentka si vymenili prekvapené pohľady službukonajúci neonatológ v tej chvíli rýchlo uchopil nehybné, namodralé telíčko a preniesol ho na prebaľovací stolík, kde bez meškania začal s odsávacím prístrojom. Chlapček nedýchal.
Rodička, Zuzana, len otočila hlavu a s netečným výrazom sledovala doktorove pokusy.
Možno je mŕtvy? Nekričí preblesklo jej hlavou, ešte stále zamračenou po nedávnej, všetko pohlcujúcej bolesti. Nakoniec sa z novorodenca vydral slabý, takmer nepočuteľný hlas, ktorý silnel a vzápätí prešiel do bôľneho kriku, ktorý sa niesol tichými nočnými chodbami bratislavskej pôrodnice.
Lekár, pôrodná asistentka aj neonatológ stáli okolo dieťatka a mlčky, napäto, naňho pozerali.
Bol zvláštny, tento chlapec Jeho chrbtica sa v úrovni lopatiek nezvyčajne vyklánala a vytvárala dva takmer symetricky uložené, pretiahnuté hrbolce, ktoré siahalipomaly až do polky hrudníka.
Ako je to možné? šepkal zmätený neonatológ. V živote som nič podobné nevidel To nie je možné Nemôže to byť pravda
Keď ráno prišiel lekár za Zuzanou, snažiac sa jej vysvetliť, čo sa s jej synom deje, len pohŕdavo skrútila krásne, plné pery:
Takže je aj mrzák No výborne
Nie, to rozhodne nechcem! Odneste si ho, nechcem o tom počuť Nechajte mi papiere, napíšem sa, že sa ho vzdávam
Po včasnom prepustení odišla z pôrodnice ľahká ako vánok, bezo všetkého, čo by ju ťažilo a jej syn tam zostal, ani len netušiac, že ho najbližšia osoba už stihla opustiť.
V Detskom domove ho pomenovali Miško. Áno, práve tak, a nijak inak. Opatrovateľky mu obliekali voľné, veľké košieľky, aby tie zvláštne hrby na jeho chrbtici nepútali pozornosť.
Ale aj keby bol štíhlo nádherný, aj tak by bol iný než ostatné deti, ktoré plakali, hašterili sa a stále si niečo delili. V jeho jasne modrých očiach, pod dlhými čiernymi riasami, bola dospelácka, až mrazivo pokojná vážnosť.
Miško býval často zasnený pri okne, naslúchajúc tichému hlasu niečoho vnútri seba, niečomu, čo ešte nevedel ani poriadne pomenovať.
A vtedy to prišlo v jednej chvíli, keď hŕstka dvojročných detí, krivkajúc a motajúc sa, kráčala na nejaký interný program.
Miško to začul. Za pootvorenými dverami riaditeľky znela hudba. Nebola to žiadna z pesničiek, čo im na hudobnej výchove púšťali, pri ktorých pochodovali ako vojaci a mávali slabými rúčkami Táto hudba bola ako vietor. Teplý, láskavý vietor, ktorý ťa jemne nadvihuje nad zem, kolíše ťa a tíši
Nemala slová, ale mala dušu živú, silnú dušu, ktorá Miška objímala a ticho mu šepkala niečo, čo nebolo určené nikomu inému na svete, len jemu
Miško sa zastavil uprostred chodby a tým porušil rad celej kolóny, začal sa vlnivo pohupovať v rytme hudby, nič si nevšímajúc do neho vrážajúcich detí ani zúfalých pokusov opatrovateliek pohnúť ho ďalej.
V tej chvíli v jeho malej hlavičke všetko docvaklo na svoje miesto. To, čo vždy hľadal v plači spolunocľažníkov, v šume vetra či v dunení potrubí v umyvárni bola to ona, jeho Hudba
Katka a Marek prešli celý kraj okolo Trnavy, navštevovali detské domovy. Katka nemohla mať kvôli vrodenej chorobe deti.
Rozhodli sa, že osvoja bábätko. Lenže absolvované kurzy, dokumenty vybavené, pred nimi stojí VOĽBA: Ktoré je to ich dieťa? Veď svoje deti si človek nevyberá, miluje ich také, aké prídu, ale tu Medzi toľkými smutnými deťmi žiadne nebolo to ich…
Ruka v ruke kráčali k plotu detského domova vo Vrbovom. V pieskovisku sa motali drobci, dievčatká kocikali bábiky v kočíkoch; obyčajný detský ruch a smiech.
Len jeden chlapček, v dlhej, veľkej bunde, stál zasnený, sústredene načúvajúc čo si štebotajúcemu vrabcovi na konári. Práve vtedy Katke zazvonil telefón
Mozart Katka vždy milovala klasiku. Miško zrazu strhol pozornosť, jeho oči vzbĺkli až magickým svetlom, začal sa pomaly, v rytme hudby, knísať z boku na bok, nehľadiac na okolitý ruch. Katka a Marek zostali onemelí, mobil na nich kričal, vôbec si ho nevšímali
Videli ho. Svojho syna. Vlastnú dušu, ktorá žiarila v jeho očiach
Viem, že je chorý, že je iný Viem, na čo sa dávam Rehabilitácie? Samozrejme
Katka celé hodiny unavene odpovedala na otázky vedúcej, ktorá jej neprestajne ponúkala iné, zdravšie deti.
Deti si človek nevyberá, znova a znova Katka vysvetľovala, a ja si vezmem práve jeho, nech to stojí, čo to stojí
Mami? Miško sa odtiahol od klavíra a položil hlávku na Katkinu ruku. Prečo som takýto? Prečo nie som ako ostatní?
Katka láskavo pohladila jeho zdeformovaný chrbát. Vieš, synček, každý z nás je iný zvnútra i navonok Ty, ja, aj ocko
A tvoj chrbátik vždy som ti vravela, že tam máš krídla, ako anjel, len ešte nerozvinuté. Ale rozvinú sa, určite
Objíme ho, pobozká ho do vlasov, potom si sadne vedľa neho ku klavíru a spolu hrajú. Miško hrá s citom, aký nezahrá ani nejeden dospelý hudobník.
A za jeho chrbtom sa naozaj rozprestierajú krídla len mama, otec a jeho anjel strážny ich vidia. Hudba tečie, silná a široká ako Váh po jarnom topení, a Miško sa na jej vlnách kolíše konečne šťastný.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
