Medzi mnou a jeho minuti ostáva dieťa, ktoré nechcel milovať.
S Tomášom sme sa vzali, keď sme už dávno neboli mladí. Mne dvaatridsať, jemu triatridsať. Za nami nebol len životný skúsenosti, ale celá galéria chýb, sklamaní a nesplnených nádejí. Ona – rozvod a dcéra. Ja – pokojná minulosť bez detí a búrok. Nebola som proti tomu, aby sa stýkal s dievčaťom, naopak, podporovala som ho, pobáda ho, ale Tomáš tú väzbu odmietal. Úplne.
Svoju prvú ženu si vzal nie z lásky, ale na nátlak matky. Keď sa dozvedela, že dievka je tehotná, vyhlásila: “Musíš sa s ňou oženiť! Nedovolíš, aby jej rodičia trpeli hanbu!” Rodičia tej ženy plakali, naliehali, prosili – a Tomáš nakoniec ustúpil. Sobáš, kufor – a hneď naspäť na more. Práve dokončil pedegogickú školu a odišiel plaviť sa. Žiadna svadba, žiadny prsteň, len suchý podpis na matrike.
Kým brázdil oceány, žena porodila dievčatko. Keď sa vrátil, vzal ho do rúk – a… necítil nič. Žiaden jas, žiadnu lásku, žiadnu náklonnosť. Len únavu a prázdnotu. Ale keď už prijal úlohu otca a manžela, hral ju ďalej. Plavil sa, vracal sa, privážal peniaze, živili sa remeslom, zabezpečoval rodinu. Žili v byte, ktorý im daroval svokor ako “odmenu za záchranu cti” ich dcéry. V tom dome však nebola žiadna láska. Dokonca ani intimita – výnimočná. Ako Tomáš hovoril, za celý čas by sa dalo spočítať na prstoch, kedy naozaj žili ako manželia.
Raz to muselo prasknúť. A prasklo: vrátil sa z ďalšej plavby – a zistil, že mu žena zahýbala. Nezapierala. Plakala, prosila o odpustenie, tvrdila, že to bola náhoda. Ale Tomáš pochopil: to je cesta von. Zhrabal veci a odišiel. Bez kriku, bez sĺz. Len zatvoril dvere. Rodičia tej ženy sa ho ani nepokúsili presvedčiť, aby zostal – každý to chápal.
Ešte dvakrát sa plavil, potom si povedal: dosť. Založil si vlastnú živnosť. Po troch rokoch už mal prosperujúci biznis, bývalá manželka a dieťa dostávali slušné alimenty a všetci sa, zdalo sa, usadili. A potom som prišla ja.
Stretli sme sa v práci. Prišiel nakúpiť stavebné materiály a rozprávali sme sa. O pár dní mi kuriér doniesol kyticu a pozvanie do kaviarne. Všetko sa odvíjalo rýchlo, krásne, úprimne. Vzali sme sa. Ale už som vedela, že jeho mama je žena so štipkou. Okamžite začala podozrievať, že aj môj sobáš s jej synom je vynútený. Pochybovala, neverila. Ale upokojila som ju: deti zatiaľ neplánujeme, chceme sa lepšie sp bidding.)
Vtedy si s úľavou vydýchla… a začala nám každý víkend dovádzať tú malú – Viktóriu. Dievčatko, ktoré môj muž, prepáčte, ani nevníma ako svoju dcéru. Rovnako ako jej matku. Je odmeraný, chladný, takmer ľahostajný. A svokra – akoby to robila naschvál. Šepká mi: “Dúfam, že ju raz predsa len zamiluje.” Lenže dieťa to cíti. Vošla do domu a hneď beží ku mne. A otec? Otec si nasadí slúchadlá, sadne k počítaču a celý sa ponorí do “tankov”.
A ja ostanem s Viki. Náladová, urazená, podráždená. A akokoľvek sa snažím – vždy je to zle. Nechce tu byť. Nechce byť s ním. A ja jej rozumiem. Po pár hodinách som už aj ja na pokraji – a zavolám svokre, nech si ju vezme. Príde. Prekročí prah a hneď sa pýta: “Tak ako bolo? Rozprávali sa? Zblížili sa?” A čo jej mám odpovedať? Že jej syn opäť strávil tri hodiny vo virtuálnej bitke a ja som, ako vždy, bola sama, opatrovateľkou a nárazníkom pre cudzie dieťa?
Svokra okamžite zmení tón. Začne ma odsudzovať. Hovorí, že ja som na vine, že mu neviem pomôcť nadviazať kontakt. Že všetko závisí od ženy – ona je cementom rodiny. A ja? Som unavená byť cementom, ktorý drží na sebe cudziu vinu, cudzie chyby a cudziu chladnosť. Snažím sa. Ale nemám čarovnú paličku, ktorou by som donútila muža milovať svoje vlastné dieťa. A ak on sám nechce – nech sabevším snažím, utekám, podmaňujem – nič sa nezmení.
A vína, samozrejme, padá opäť na mňa.
