Deň deviatich červených ruží
Dnes prišla svokra na pár hodín. A ja, Peter, som si hneď pomyslel: toto nezvládnem. Vysvetlil som žene, že idem do sauny, vraj si potrebujem oddýchnuť. Vzal som si veci a vyrazil.
Ale čakala ma ďalšia nepríjemnosť: sauna zavretá, opravujú ju! Úplne ma to odradilo, nálada na bode mrazu.
Veď predsa nevrátim sa domov tak skoro!
Potuloval som sa po uliciach, do obchodov sa mi nechcelo to nie je pre chlapa. Sklonil som sa na lavičku v parku a zamyslene pozeral pred seba.
Vtom som si všimol manželský pár, približne šesťdesiatnikov, pekne oblečení, pomaly sa prechádzali.
Žena držala muža za lakeť a niečo mu ticho rozprávala.
Pozrel som sa na nich a preblesklo mi hlavou: “Ešte majú o čom hovoriť. My s Marínou sme spolu pätnásť rokov a už sa skoro o ničom nerozprávame. Len tak mlčíme.”
Potom muž nežne upravil žene šál a oba šli ďalej.
V duchu som si povzdychol: “Aj po toľkých rokoch majú medzi sebou lásku. My sa už ani nevnímame, každý deň je len rutina.”
Moja Marína je drobná, vždy ustatá žena patrí k tým, ktoré neustále niečo riešia a nikdy si nedoprajú nič navyše. Pracuje v textilke, máme dve deti, stále má plnú hlavu povinností.
Doma sa iba naháňa, neobsedí, samý kolotoč. Starý župan, rozstrapatené vlasy, v rukách raz handra, raz mop.
Zabudla sa usmievať, vždy má sústredenú tvár, výraz sa nemení.
Do kaderníctva príde len vtedy, keď už je hanba vyjsť von. Inak si to nikdy nedopraje.
Premýšľal som: “Kedysi sme sa tak veľmi milovali. Kam sa to všetko vytratilo?”
Pokúsil som sa v sebe vzbudiť ten dávny pocit; a predsa sa objavil jemný záchvev nehy.
Vo vnútri sa rozliala hrejivá vlna, bolo mi ženy zrazu ľúto a zatúžil som spraviť niečo pekné.
Nemôžem tu len sedieť, dobré veci treba urobiť hneď. Ani som nevedel, kam idem, no nohy ma samé nesú.
Len čo som sa spamätal, takmer som narazil do stánku s kvetmi. “Kúpiť kvety? Však Marína povie, že som blázon, že som zbytočne minul peniaze. Veď ešte treba Miške kúpiť tenisky na telocvik.”
Odišiel som bokom v neistote čo spraviť? Ale tá zvláštna sladká neha ma stále štípala pri srdci.
Mávnutím ruky som sa rozhodol: nech je ako chce!
Vošiel som, predavačka mi hneď zaželala dobrý deň, dívala sa otázkovo. Posledný raz som kupoval kvety pred pätnástimi rokmi.
Možno by som mal vziať len jednu ružu.
Ale vnútri mi čosi našepkávalo: “Jedna je málo, to nič neznamená.”
Mávol som opäť rukou: “Dám deväť ruží!”
Normálne som sa zľakol vlastnej odvahy: už mi asi preskočilo!
Ale už som to vyslovil.
Vyšiel som zo stánku a mal pocit, že všetci okoloidúci sa na mňa pozerajú čudne.
Zatelefonoval som, či už svokra odišla.
Schody som vystupoval pomaly, bol som nervózny celá situácia bola zvláštna: “Ešte ma aj za tie kvety sprdne, hneď ich dám do koša, ak začne kričať.”
Marína akurát odkladala múku na stôl, ruky mala čisté. Prišiel som k nej, ona stála a nič netušila. Zastal som, mlčal, takmer som zabudol dýchať.
Obrátila sa a zbadala kvety, zostala stáť.
Marína, tieto sú pre teba. Len tak som chcel. Nebudeš sa hnevať?
Chvíľu váhala, neveriacky sa dívala akoby videla prízrak.
Sú pre teba, Marína, pre teba.
Vzala ich, privonala a po dlhom čase sa slabo usmiala. V tej chvíli zmizla textilka, zmizli domáce povinnosti, zmizlo aj pätnásť rokov spoločného života!
Šepla takmer nečujne: “Ďakujem.”
Váza stála uprostred stola, deväť červených ruží rozžiarilo celú izbu.
Marína ich pohladila, potom sa na chvíľu zadívala do zrkadla a upravila si vlasy.
Jej tvár zmäkla, starosti vystriedal jemný zamyslený pohľad. Prišiel som k nej, objal som ju okolo pása. Stáli sme potichu spolu.
Len na okamih sa v tej žene zastavil život len na okamih.
Deväť červených ruží… Sviokra prišla na pár hodín a zať pochopil: toto nevydrží. Povedal, že ide d…
