Rozpráva vám Peter Šimko, starý kamarát z detstva, ktorý sa raz ocitol v neznesiteľnom zamotaní.
Prepáč, Marek, ale zamiloval som sa do tvojej manželky, povedal som, hľadíac niekam do diaľky, akoby slová vyleteli z úst proti mojej vôli.
Marek stál v tichu, tvár mu prešla celou škálu pocitov a dýchal ťažko.
Uisťujem ťa, medzi nami nič nebolo, zakrútil som sa hneď, Ľubica o tom ani netuší.
Marek neodpovedal. Čas akoby zastal.
Kedy si prišiel na to, že to musím vedieť? spýtal sa so studeným, rovnomerným hlasom.
Sme priatelia, odpovedal som, odvracajúc pohľad, dúfal som, že mi poradíš, čo robiť môj hlas sa zachvel, odhaľujúc vnútorné nepokoje.
Čakáš na radu? Odo mňa? Marek sa vysmehol, napadlo ťa prejsť sa ku mne a chceš, aby som vás požehnal? Skvelé!
Nie, nepochopil si! Keby som chcel jej požiadať o ruku, urobil by som to. Neváhaj. Poznáš ma. Ale nemôžem. Si mi ako brat.
Brat? vstal z pohovky, spomínaš, keď si odvalil Danu od Vítka? Vtedy si tiež prisahal k večnému priateľstvu.
Presne! Kedy to bolo? V škole! Ľubica je niečo iné.
Áno, niečo iné. Je mojou manželkou! A dokonca je tehotná, ak si to nevidel. Takže vypadni z nášho života!
Vážne? Odpúšťaš priateľstvo kvôli žene? v jeho hlase sa ozývala zmätenosť a pohŕdanie.
Kvôli rodine. Rozlišuješ rozdiel? A potom: kto ťa má obviňovať zo zrady?
Nie si ty začal to všetko? ostre spýtal sa, akoby ho bolí kamarát. Choď s Ľubicou do kina, nemám čas, pomôž jej s rekonštrukciou, odvez ju k rodičom. Sám si mi podával svoju ženu! A ja som rád, že som bol užitočný! Chápeš?
Vyjdi, otvoril Marek dvere, jeho pokoj bol desivo chladný. A nevracaj sa. Zabudni na nás.
Dobre. Vieš, kamarát, čakal som iný rozhovor. Teraz je moja svedomie čisté.
Marek odšiel a hneď po zatvorení dverí som zavolal Ľubicovi.
Musíme sa stretnúť, je to dôležité, povedal som.
Niečo sa stalo? paniela sa, príď, Peter ešte v práci. Počkáme spolu.
Nemôžem. On zakázal mi prísť k vám
Prečo?
Neviem. Myslel som, že mi vysvetlíš.
nič nerozumiem, povedala zmätená, tak poďme do parku
Stretnuli sme sa. Počúvala ma bez prerušovania, ja som rozprával, ako Marek náhle vybuchol, obvinil ma z niečoho nejasného a rozprával o neexistujúcich vzťahoch medzi mnou a Ľubicou Nelhal som, len vynechal podstatné detaily.
Tvoj manžel si myslí, že ruším vašu rodinu, zakončil som, pozerajúc jej zmätené oči.
Ale to je blbosť, šepkla.
Marek len žiarlí, povedal som veľkodušne, naozaj si to nevidela?
Viděl som, ako v jej hlave spája kúsky puzzle: náhle otázky manžela, jeho nespokojnosť s priateľmi, časté podozrenia. Ideálna pôda pre pochybnosti
Čo mám robiť? spýtala sa s bolesťou v hlase.
Porozprávaj sa s ním. Povedz, že si v práve. Že sme len kamaráti.
Neverí.
Tak nepovedz nič, jemne som sa dotkol jej ruky. Zostaň dnes u mňa. Nech cíti, aké je byť sám
Ľubica sa bála, v očiach sa odrážal boj pochybnosti, strach, hnev na manžela a niečo nové, nebezpečné.
Dobre, nakoniec povedala. Ale spolieham sa na tvoju poctivosť
Prvý krok bol urobený.
Celý večer som sa tváril ako chápavý priateľ. Pili sme čaj, spomínali sme bláznivé príhody a ja som zachytával jej neistý, ale už zvedavý pohľad. Keď zasla na pohovke, neprebudil som ju.
Ráno zazvonil telefón. Marek. Hlas chrapľavý, neprespaný.
Ľubica je u teba?
Áno, odpovedal som pokojne, nepomýšľajúc. Všetko v poriadku. Ona sa jednoducho rozhodla nevrátiť.
Zaväzlo ticho. Predstavoval som si Marekovo tvár a cítil úľavu.
Povedz jej Marek zablúdil, hľadá slová. Že dvere sú zatvorené navždy.
Zavrel som hovor.
Ľubica sa prebudila, počujúc rozhovor:
Čo sa stalo?
Marek nechce ťa viac vidieť. Povedal, že si urobila svoj výber.
Rozplakala sa. Objali sme ju, šepkali upokojujúce slová, ale v srdci som necítil žiadnu úprimnú súcit. Prečo pláče o staré šťastie, keď som ho tak ľahko rozdrvil?
O týždeň neskôr Ľubica zbala veci:
Ide k matke, nepohlédla na mňa, musím byť sama, premýšľať.
Samozrejme, prikývol som, jazdi.
Odletela a s odchodom zanechala posledné slová:
Už neverím ani tebe, ani Marekovi, ani sebe pri vás
***
Ostalo sa len prázdne bývanie. Ticho tlačilo, rozvracajúc myšlienky.
Môj plán, tak čistý a elegantný, sa rozpadol. Mala by sa kolísať medzi nami! Chcel som trpieť Mareka, držať ju pri sebe, užívať si jeho poníženie. Ale ona odišla a všetko zničila!
***
Zavalil som sa na pohovku a pozeral som do stropu. V hlave sa vrátili spomienky na detstvo. Večný šťastlivec Marek! Vždy strelil víťazný gól, zvládol skúšky bez prípravy, pritahoval pohľady dievčat. Všetko mu išlo ľahko!
Závidia som nahromadil roky, tichá, rezavá, až sa premenila na nenávisť.
Potom život rozhodol naše cesty. Náhoda spravila stretnutie.
Marek už bol úspešný podnikateľ, krásna žena, čoskoro sa má čerstvé dieťa. Jeho šťastný, pokojný úsmev a istota v zajtrajšku vyvolali starú, nevyslovenú zlobu.
Nedokázal som viac znášať. Túžba zosadiť mu pýchu, odobrať aspoň kúsoček šťastia, ma poháňala. Ani som nečakal, že to bude tak jednoduché
***
Zvonec prerušil ticho. Neznámy číslo. Hlas oznamoval nehodu. Ľubica sa zúčastnila autonehody na ceste k matke
Stál som v šoku, neschopný sa pohnúť. Už to nebol prefíkaný plán, nie pomsta. Bola to katastrofa!
***
Marek, po zistení udalosti, strávil dni a noci v nemocnici.
Keď sa Ľubica zotavila, rozprávala mu cez slzy a bolesť všetko ako ju presvedčili, že manžel žiarlí bez dôvodu, ako ju prinútili zostať len pre rozhovor, aby ho potrestal. Marek ju držal za ruku, nečítalo ho, že sa stalo.
Juž mu už nezáležalo na tom, že sa to stalo. Bol šťastný, že je živa. Uvedomil si, že mohol stratiť manželku naveky.
O niekoľko dní neskôr Marek prišiel domov obliecť sa. Pri výťahu čakal starý kamarát z detstva, bledý, s očami blúdiacimi.
Ako je? vydechl som.
Marek, vyčerpaný, s pohľadom vyhasnutým, odpovedal stručne, myslíc na stratu dieťaťa:
Všetko je koniec.
Ten sa ešte viac bledol. Zdal sa mu, že Ľubica už nie je.
Nechcel som! prúdil slová, ako horúca rieka. Iba som ti žiarlil celý život! Mal si všetko, ja som nemal nič! Viděl som, aké šťastné ste, a nedokázal som to znášať! Rozhodol som sa rozbiť vám rodinu, aby si trpel! Nečakal som, že ona odíde, že to dopadne takto! Nechcel som jej smrť!
Marek mlčel, počúval ten roztrieštený, hysterický výlev zúfalstva, a potom povedal:
Nikdy som od teba nečakal nič dobré. Ale prekvapil si ma. Priznal si sa. Dúfam, že ti je ľahšie?
Prepáč, ozvalo sa tlmeným hlasom. Nečakal som, že to pôjde tak ďaleko
Premýšľaj častejšie, odsekával Marek. Hovorí sa, že to pomáha. Tak, maj sa.
Zmizol do schodiska.
Kamarát z detstva zostal sám. Stál dlho, nevediac, ktorým smerom ísť. Nakoniec pomaly kráčal niekam ďalej.
