Detinské krivdy
Mária rozložila kašu po tanieroch a v jednej z nich džemom nakreslila synovi veselú tvár.
„Muži! Raňajky!“ zavolala a naliala do hrnčekov čerstvo zaliate čaj.
Janko si sadol k stolu a nevrlo sa pozrel na tanier.
„Neznášam kašu,“ zamračil sa.
„Čo sú to za noviny? Ovsená kaša je veľmi zdravá. Ak chceš ísť na korčuľovisko, musíš sa najprv poriadne nasýtiť.“ Branislav si sadol oproti synovi, nabral kašu a vložil si ju do úst.
„Mmm… Aká chutná. Naša mama je čarodejnica. Verte mi, nikto nevie tak dobre pripraviť ovsenú kašu ako ona.“
Janko nedôverčivo pozrel na otca, ale aj on zdvihol lyžicu. Keď dojedol, Mária odniesla prázdny tanier a pristrčila mu hrnček s čajom.
„Niečo sa stalo?“ spýtala sa muža. „Posledné dni si taký zamyšlený. Máš problémy v práci?“
„Všetko som zjedol. Kedy pôjdeme na korčuľovisko?“ radostne sa spýtal Janko.
„Išiel si pohrať. S mamou sa potrebujeme porozprávať.“ Branislav zachytil synov rozmrzatý pohľad. „O trochu neskôr. Choď.“
Márii sa na okamih zdalo, že číta synove myšlienky. Rozmýšľal, či má zaplakať, lebo korčuľovisko po rozhovore rodičov možno nebude, alebo má ísť do izby a tam trápiť pochybnosťami. Usmiala sa naňho a prikývla, aby mu potvrdila, že korčuľovanie bude, len neskôr.
Janko zosadol zo stoličky a s urazenou tvárou odišiel z kuchyne.
„Čo ťa teda trápi?“ Mária si sadla na jeho miesto.
„Neviem, ako začať. Sám tomu nerozumiem,“ povedal Branislav a pokrútil po stole hrnčekom s čajom.
„Máš milenku? Chceš ku nej odísť?“ spýtala sa Mária priamo.
„Mária, čo to hovoríš? Ako ťa také niečo mohlo napadnúť?“ vybuchol Branislav s hnevom.
„Čo som si mala myslieť? Ak je v práci všetko v poriadku, čo iné ťa mohlo tak vyviesť z miery?“ Márii sa začalo nedosahovať trpezlivosť. „Včera som ťa poprosila, aby si vynesol odpadky. Prikývol si, ale zabudol si na ne. Si taký roztržitý. Hovor, ale neklam,“ varovala.
Branislav sa na ňu pozrel vážne.
„Prišla za mnou matka,“ konečne vyrazil zo seba.
Mária videla, že mu slová nešli ľahko.
„V sne? A čo ti oznámila z onoho sveta, že si z toho pár dní mimo?“ žartovala.
„Nie, nie vo sne. Živá.“ Branislav rýchlo odstrčil hrnček.
Čaj sa vylial na stôl. Mária okamžite vstala, vzala špongiu z umývačky a utrela kaluž.
„Veď ona zomrela. Alebo si mi celý ten čas klamal?“ Hodila špongiu do drezu a opäť si sadla.
„Neklamal. Ako to nechápeš? Pre mňa skutočne zomrela,“ odvetil Branislav podráždený jej neporozumením.
„Tak, po poriadku. Zomrela, živá… Vysvetli. Pozorne počúvam.“
„Čo mám vysvetľovať? Mal som asi desať rokov. Otec pil. S maminou sa často hádali. Bola krásna a otec na ňu strašne žiarlil. Dokonca po nej vztýčil ruku. Zakrývala modriny, ale ja som to videl.“
V ten deň prišiel otec domov veľmi opitý. Začal obviňovať mamku, že pije kvôli nej. Ona najprv mlčala, ale to otca ešte viac rozzúrilo. Odišiel som do svojej izby, počul som, ako na seba kričia. Potom zrazu niečo ťažké dopadlo a všetko stíchlo. Chvíľu som počkal a vyšiel som. Otec ležal na podlahe s rozpaženými rukami. Z jeho hlavy tiekla tenká stružka krvi. A mama… Stála nad ním so zatknutými ústami.
Všimla si ma a vyhnala ma z kuchyne. Povedala, že otec len spadol a že zavolá sanitku. Ale prišla polícia, vtedy ešte milícia. Mama odišla s nimi, povedala, že sa čoskoro vráti, aby som počkal na tetu Annu. Bola to staršia sestra otca. Sedel som v predsieni, kým neprišla.
Plačala za otcom a mamu nazvala vrahyňou, hovorila, že jej miesto je v base. Potom mi povedala, aby som si zbalil veci, že budem bývať u nej. Čo som mohol robiť?
Hovorila mi o mame veľa zlého. Neveril som tomu, kričal som, že mama je dobrá, miluje otca a nemá žiadnych milencov. Ale nikto ma nepočúval. A strýko Juraj, manžel tety Anny, mi poradil, aby som nikomu nehovoril, čo sa stalo. Nech si všetci myslia, že moji rodičia zahynuli pri nehode, povedal. Lebo v škole by ma šikanovali kvôli matke-vrahyňi.
Mama si po ma neprišla, nepísala, nevolala. Prestal som ju čakať. Kŕmili ma, obliekali, ale nemali ma radi. Cítil som, že som tetinej rodine na prekážku.
Raz som jej zobral z peňaženky desať korún. Neviem už, na čo. Peniaze mi nedávala. Všimla si to a udrela ma. Povedala, že ak ešte raz ukradnem peniaze, pošle ma do detského domova.
Čakal som len, kým vyrastiem a odídem od nich. Neviem, ako som sa nestal chuligánom alebo narkomanom. Po škole som prišiel sem a začal študovať na technickej univerzite, stretol som teba.
Tak som si navykol hovoriť, že moji rodičia zahynuli, že som to povedal aj tebe. Bál som sa, že ma prestaneš milovať, keby si zistila, že som syn vrahyne.
„Bože, koľko si prežil.“ Mária mu položila ruku na dlaň. „Už si ju nikdy nevidel? Mamu?“
„Nie. Keď prišla pred tromi dňami do práce, nepoznal som ju, ale hneď som vedel, že je to ona. Cítil som to. Vieš, najprv som s ňou nechcel hovoriť. Bola vo mne stále tá krivda, že ma opustila, nepísala, nevolala, že zabila otca,A keď v tej chvíli Janko veselo vbehol do kuchyne a spýtal sa, či už idú na korčuľovisko, Branislav sa usmial a povedal: “Áno, synček, ideme spolu všetci.”
