Mám veľké deti, ale pomoc od nich neprichádza len prídu, akoby do hotela, odpočinú si. Ja som tu ako upratovačka, hostiteľka, kuchárka, opatrovateľka. Prijímanie, ubytovanie, starostlivosť, varenie, upratovanie všetko je na mne. Ani len náznak, že by mi s niečím pomohli; nehovorím už o eurách.
Mám syna Petra a dcéru Milicu. V mojich očiach sú to stále deti, hoci už majú vlastné rodiny a životy. Peter má dvoch synov, Milica zatiaľ len dcéru. Žijem v dedinskom dome neďaleko Trnavy, takže deti s vnúčatami často prichádzajú na návštevu. Lenže rok čo rok sú tieto návštevy čoraz náročnejšie dom je plný, ruch je veľký, hluk až zvoní v ušiach, všade stopy topánok a omrvinky chleba.
Moje deti si zvykli, že u mňa je pohoda, raňajky ako v kúpeľoch, všetko pripravené. Kuchyňa vonia haluškami i koláčom, nákup spravený, postele čisté, televízor zapnutý, slnečné lúče cez okno. Vždy som sa naučila vítať hostí moja mama tak robila, stôl plný jedla, izby upratané, úsmev na tvári. Ale my sme sa s mojou sestrou snažili pomôcť neumývala sama riady, nevláčila sama vedro, nebežala do obchodu o roztrhaných silách. Pomáhali sme jej, lebo sme videli, že to sama nezvláda. Nikdy nič od nás nežiadala.
Teraz moje deti dorazia, a keď niekto vyčistí tanier v dreze, tak aj ďakujem dostanem. O zaťovi a neveste sa nebavím sú to pre mňa cudzinci, hostia, cítim sa od nich oddelená. Ale keď vidím, že Milica a Peter si už ani nespomenú, že by mi pomohli to ma bolí najviac. Prídu, najedia sa, pustia televízor alebo mi nechajú vnúčatá odídu na prechádzku, zabaviť sa. Ja musím umývať všetok riad, variť obed, večeru, utierať podlahy dom je plný kriku, hry, šlapot. Ja ešte navyše strážim vnúčatá, keď ostatným chýba čas.
S každým týždňom je to pre mňa ťažšie chrbát ma bolí, kolená sa trasú, silu pri sporáku už len vyvolávam z dávnych snov. Ale som vychovaná tak, že nemôžem nič ignorovať hosť musí byť prijatý ako kráľ. V piatok sa vždy teším na deti v nedeľu padám do perín ako zbojník po lúpeži. Potom sa celý týždeň snažím spamätať.
Potrebovala by som pomoc, ale hanbím sa ju žiadať. Bojím sa, že sa deti urazia budú si myslieť, že ich nemilujem alebo že mi vadia. Teším sa im, ale som už slabšia, nesiem to celé na svojich pleciach. A práce v dome, čo už sama nedávam, pribúda, na dvore sa skalka rozrastá, pivnica čaká na upratanie. Hanbím sa poprosiť, veď naše pokolenie si sťažovať nevedelo naučili nás, že všetko zvládneme sami. Tak trpím, každú návštevu jemne bojujem so sebou, nedokážem prekročiť vlastné mravy. Zle je to a ani inak mi nie je lepšie.
Nechápem, prečo moje deti nedokážu vidieť, že už nemám dvadsať, a nemám ocelové nervy. Nikto sa nemá prečo uraziť, ale predsa zostávam vnútri zranená. Sama neviem, ako túto neviditeľnú bariéru zlomiť. Zdá sa mi, že len krácam dedinou ako v hmlistých snoch všetko sa točí, zvuky sú mäkké, tváre nejasné, za oknom lieta starý škorec, obrazy sa presúvajú, ale nikto nič nezbadá.
