Brigita rozložila kašu po tanieroch a v jednej z nich džemom nakreslila synovi smiešnu tvár.
“Muži! Raňajkovať!” zvolala, keď rozlievala čerstvo zvarený čaj.
Janko si sadol za stôl a nevrlo sa pozrel na tanier.
“Nerád kašu,” zamračil sa.
“Čo to je za novinky? Ovsená kaša je veľmi zdravá. Ak chceš ísť na korčuľovačku, musíš sa najprv poriadne najesť,” povedal Jozef, sadol si oproti synovi, nabral kašu a ochutnal.
“Mmm… Aká chutná. Naša mama je čarodejnica. Verte mi, nikto nevie tak dobre pripraviť ovsenú kašu ako ona.”
Janko nedôverivo pozrel na otca, ale taktiež zdvihol lyžicu. Keď dojedol, Brigita odnesi prázdny tanier a pristavila mu šálku s čajom.
“Niečo sa stalo?” spýtala sa muža. “Posledné dni si taký zamyslený. Problémy v práci?”
“Všetko som dojedol. Kedy pôjdeme na korčuľovačku?” spýtal sa Janko radostne.
“Poď sa zahrať. S mamou sa potrebujeme porozprávať,” povedal Jozef a zachytil synov nevrlý pohľad. “O chvíľu. Poď.”
Brigite na chvíľu prišlo, že číta synove myšlienky. Rozmýšľal, či má zaplakať, lebo korčuľovačka sa po ich rozhovore možno neuskutoční, alebo má ísť do izby a trápiť sa pochybnosťami. Usmiala sa naňho a prikyvla, čo malo potvrdiť, že korčuľovačka bude, len neskôr.
Janko zosmykol zo stoličky a urazený vyšiel z kuchyne.
“Tak čo ťa trápi?” sadla si Brigita na jeho miesto.
“Neviem, ako začať. Sám tomu nerozumiem,” odpovedal Jozef a otáčal šálku na stole.
“Ty máš milenku? Chceš odo mňa odísť?” spýtala sa priamo.
“Brigita, čo ťa napadlo? Ako ti mohlo také niečo prísť na um?” vybuchol Jozef.
“A čo som si mala myslieť? Ak je všetko v poriadku v práci, čo ťa mohlo tak rozrušiť?” začala strácať trpezlivosť. “Včera som ťa poprosila, aby si vynesol odpadky. Prikývol si, ale na odpadky si zabudol. Si taký roztržitý. Povedz pravdu, neklam,” dodala varovne.
Jozef na ňu uprel pohľad.
“Prišla za mnou matka,” konečne vypustil zo seba.
Brigita videla, ako ťažko mu slová vychádzali.
“V sne? A čo ti z onoho sveta povedala, že si z toho taký mimo?” žartovala.
“Nie, nie vo sne. Živá,” odsunul od seba šálku a čaj sa rozlial. Brigita rýchlo vstala, vzala špongiu a utrela ho.
“Veď ona zomrela. Alebo si mi celý čas klamal?” hodila špongiu do drezu a znova sa posadila.
“Neklamal som. Ako nechápeš? Pre mňa naozaj zomrela,” podráždene odpovedal.
“Tak, po poriadku. Zomrela, živá… Vysvetli. Počúvam.”
“Čo vysvetliť? Mal som asi desať rokov. Otec pil. S mamou sa často hádali. Bola krásna a on na ňu veľmi žiarlil. Dokonca ju udrel. Ona si zakrývala modriny, ale ja som ich videl.”
V ten deň prišiel otec domov opitý. Obviňoval matku, že pije kvôli nej. Spočiatku mlčala, ale to ho ešte viac rozčuľovalo. Vyšiel som do svojej izby a počul, ako na seba kričia. Potom zrazu niečo ťažké padlo a všetko utíchlo. Chvíľu som čakal a vyšiel som. Otec ležal na podlahe. Z hlavy mu tiekla krv. A mama… Stála nad ním, prikrývajúc si ústa rukami.
Všimla si ma a vyhnala ma z kuchyne. Povedala, že otec len spadol, že zavolá sanitku. Ale prišla polícia, vtedy ešte milícia. Mama odišla s nimi, povedala, že sa čoskoro vráti, že mám počkať na tetu Máriu. Bola to staršia sestra otca. Sedel som v predsieni, kým neprišla.
Plačala nad otcom a volala mamu vrahom, že jej miesto je v base. Povedala mi, aby som si zbalil veci, že budem žiť u nej. Čo som mal robiť?
Vravela mi o mame samé zlé. Neveril som, kričal som, že mama je dobrá, že otca miluje, že nemá žiadnych milencov. Ale nikto ma nepočúval. Strýko Milan, tetin manžel, mi poradil, aby som o tom nikomu nehovoril. Nech si všetci myslia, že moji rodičia zahynuli pri nehode. Lebo v škole by ma šikanovali kvôli matke-vrahovi.
Mama si po mňa nikdy neprišla, nepísala, nevolala. Prestal som na ňu čakať. Živila ma, obliekala, ale nemala ma rada. Cítil som, že som teti na záťaž.
Raz som jej z peňaženky zobral desať korún. Neviem ani na čo. Peniaze mi nedávala. Všimla si to a udrela ma. Povedala, že ak ešte raz ukradnem peniaze, pošle ma do detského domova.
Len som čakal, kým vyrastiem a odídem. Neviem, ako som sa nestal chuligánom alebo narkomanom. Po škole som prišiel sem, na vysokú, stretol som teba.
Tak som si navykol všetkým klamať, že rodičia zahynuli, že som to nepovedal ani tebe. Bál som sa, že ma prestaneš milovať, ak zistíš, že som syn vraha.”
“Bože, čo si to všetko prežil,” zakryla jeho ruku svojou. “Už si ju nikdy nevidel? Mamu?”
“Nie. Keď pred tromi dňami prišla za mnou do práce, nepoznal som ju, ale hneď som vedel, že je to ona. Cítil som to. Najprv som s ňou nechcel hovoriť. Stále vo mne bolo, že ma opustila, nepísala, nevolala, že zabila otca, zničila môj život.
Ale pozerala na mňa tak, že som súhlasil, aby mi to vysvetlila. Šli sme do kaviarne… Brigita, bojím sa si to priznať, ale som rád, že sa objavila.”
“Čo ti povedala? Naozaj zabila tvojho otca?” pozrela sa naňho napätá.
Jozef prikývol.
“Stalo sa to”Ale život ide ďalej a teraz, keď som ju znovu našiel, cítim, že sa niečo v mojom srdci uzdravuje.”
*The story is now complete.*
