Dnes mala narodeniny. Od rána jej všetci volali. Hoci ju to tešilo, zároveň ju to rozptyľovalo pri chystaní sa do práce…
Dcéra ju poprajala a pripomenula, že po práci musí prísť k nim, uvariť, pohladať vnuka, pomôcť s úlohami…
Potom mala zastaviť sa u svokrovcov a doniesť im nákup zo cesty, potom ponáhľať sa domov navariť manželovi.
No a potom? Snáď si oddýchnuť pri telke s pohárikom vína na oslavu. Ak jej ešte zostanú sily. Ak nie, nič nové. Nie je to prvýkrát…
Hlavné je, aby všetci boli spokojní. Čo viac by si ako darček mohla priať? Všetci šťastní? Tak ona tiež…
Dve mačky, jedna stará a jedna mladá, sledovali svoju pani. Mladá povedala:
„Máme šťastie. Kto by sa o nás tak staral?“
Stará zamračene odpovedala:
„A kto sa postará o ňu? Nie je stará… Má len štyridsaťpäť. Ale v tom ošarpanom oblečení vyzerá na šesťdesiat. A nikto ju ani na jeden deň nezbaví starostí.“
Mladá sa čudovala:
„Aké zvláštne myšlienky máš!“
Stará pokračovala:
„Vyzobrala ma ako malé mačiatko zo smetiska. Kŕmila ma z fľaštičky. A videla som, ako sa z veselých mladých čias mení na ustaranú, predčasne starajúcu ženu.“
„No a čo? Kŕmia nás, hladkajú. Spíme, kde chceme. Čo ti chýba?“
„Dlžní sme jej,“ odvetila stará. „Dlžní. Chápeš?“
Mladá nechápala…
*****
Deň skončil, všetci zaspali. Ráno zistili, že stará mačka zmizla. Ako cez stenu!
Išla do práce s ťažkým srdcom.
Po práci ako vždy: dcéra, vnuk, svokrovci, manžel… Hľadanie mačky muselo počkať na noc.
Keď bežala domov cez jesenné kaluže, oslovil ju starý muž pri lavičke. V tmavých okuliaroch, s palicou.
„Kráska,“ povedal. „Podáte mi pomocnú ruku?“
„Samozrejme, dedko,“ odpovedala a viedla ho k lavičke. Zatvoril jej dlaň a prinútil ju sadnúť si.
„Ponáhľam sa…“ ospravedlnila sa.
„Kam tak náhlite, kráska?“ spýtal sa. A ona mu zrazu všetko vysvetľovala.
Niečo v ňom bolo zvláštne, dávno známe. Sústredene ho pozerala – komu sa podobá?
„Tenisky máš staré,“ prerušil ju.
„Ako to viete?“ udivila sa.
„Som slepý, nie hluchý,“ usmial sa. „Počujem, ako šľapkajú v kalužiach.“
Zahanbene dodala:
„Ale bunda je nová…“
„Dcéra ju odložila, však?“ usmial sa, ohmatávajúc látku.
„Všetko viete,“ zamračila sa.
„Nehnevaj sa, dcérka,“ zašklibal sa, a v jeho fúzoch jej zrazu prišlo, že vidí mačací ksicht.
Zatriasla hlavou – čo za bláznovstvo!
„Kedy boli vaše narodeniny?“ spýtal sa.
„Včera…“ Zhltla knedlík v hrdle… A začala klamať:
„Dcéra s manželom mi dali nové drahé šaty… Muž doniesol ruže a luxusnú voňavku… Svokrovci pripravili hostinu. Jedlo z najlepšej reštaurácie! Francúzske víno! Potom sme tancovali…“
Starý mlčal, opretý o palicu.
„Neveríte?“ spýtala sa.
Obrátil sa k nej:
„Dlho ťa poznám…“ povedal. „Nepamätáš si moje meno. Ale darček ti chcem dať. Poď so mnou.“
„Nie! Musím domov…“
„Počkajú,“ odsekol prísne.
Vstal a viedol ju rýchlym krokom von. Snažila sa brániť, ale on ju ťahal, akoby bol mladý a silný…
*****
Vrátili sa k jej domu v noci.
Mala elegantné šaty, vysoké podpätky. Vlasy upravil najlepší vizážista v Bratislave. V ruke držala dizajnérsku kabelku s voňavkou a šperkmi…
Čašník z reštaurácie doniesol tašky s jedlom k taxíku, vodič ich odviezol až k bytu.
„Ďakujem, dedko,“ povedala a pobozkala ho. „Ste asi starý priateľ mojich rodičov… Nikdy som nemala také nádherné narodeniny!“
Starý pohladil jej tvár – pripomenulo jej to, ako sa stará mačka trierala o jej líce…
Dvere bytu sa otvorili. V chodbe stáli manžel, svokrovci, dcéra s rodinou. Hľadeli na ňu s otvorenými ústami.
„Kde si bola?!“ vykríkol manžel. „Obvolali sme nemocnice!“
„Slávila som s priateľom rodičov. Toto je on…“ Otočila sa – na schodisku nik nebol.
„Aká ste krásna!“ zachytila obdivný pohľad zaťa.
„Túla sa s cudzincami,“ sykla svokra. „Kde nabrala peniaze na tie hadry?“
„Presne tak,“ usmiala sa žena. „Všetky peniaze míňam na vás. Na seba nemôžem. Je to správne?“
Svokrovci zabuchli dverami…
„Skvelé,“ usmiala sa na manžela. „Už ich nechcem vidieť.“
Pohľadom na dcéru dodala:
„Prídem k vám… Raz. Budúci mesiac.“
Rodina dcéry tiško zmizla.
„Vynes nákup,“ povedala mužovi. „A urob mi čaj. Idem sa osprchovať. Som unavená… Celý večer som tancovala.“
Muž stál s otvorenými ústami, potom…
Doniesol tašky, uložil jedlo do chladničky, pripravil čaj. Rozmýšľal, pridal sendvič. A na tanier položil dva cukríky…
*****
Stará mačka ležala na dne šatníka. Usmievala sa…
Žena ju dlho objímała, potom pochovala pod stromom pri dome.
Keď sa vracala, zbadala pri kontajneri postavu – ten starý muž! Rýchlo k nemu bežala. Chcela mu povedať, ako sa jej život zmenil…
Ale zmizol. Pri nohách jej mrnčal malý kocúrik.
„Poď domov,“ zdvihla ho.
Kocúrik pritúllil hlavu a prskal.
„Postarám sa o teba.“
„Viem,“ zamrmlal. „Viem…“
