Po smrti otca sa Zuzana s manželom rozhodli predať dom v dedine. Zuzana čakala dietko, potrebovali peniaze na väčší byt.
Stál teplý september. Zuzana sa pozerala na dedinu a nepoznávala ju. Za rok vyrastli vysoké ploty, na mieste starých rozpadnutých chatrčí stáli nové domy s farebnými strechami. Iba ich dom ostal rovnaký.
Ján zastavil pred verandom „Škodu“. Zuzana vystúpila z auta a natiahla sa. Ticho, čistý vzduch jej až zamotal hlavu. Odomkla dvere a vošla dovnútra. Dom jej pripadal nejak scvrknutý, tesný.
Celý rok v ňom nikto nežil. Po smrti mamy sem chodil otec sám. Pozemok bol veľký, ale on nič nesadil, chodil len do lesa, na ryby. Ešte minulý rok sa sem tešil, hoci už bol veľmi chorý. Hovoril, že tu sa ľahšie dýcha, že vzduch lieči.
Začiatkom mája ho sem priviezli. Len vtedy Zuzana pochopila, ako veľmi otec ochorel. Nedokázal by tu žiť sám. Presvedčila ho, aby sa s nimi vrátil späť do mesta. O mesiac na to už len ležal a koncom septembra zomrel.
Ona aj Ján boli mestskí ľudia, nechodili by sem často. Bolo to ďaleko mesto a dovolenky trávili pri mori. Bez starostlivosti by dom začal chátrať. Už teraz vyzeral opustený. A tak sa rozhodli predať ho, kým bol ešte pevný a udržiavaný. Ak by im s vekom chýbala dedinská ticha a čistý vzduch, kúpia si dom bližšie k Bratislave.
Na Zuzaniny oči vystúpili slzy spomienok. Dom zdedila po babke a dedkovi. Najprv zomrela mama, potom postupne obaja starí rodičia a minulý rok otec.
Zuzana stála pred portrétom mladej dievčiny na stene. Ján doniesol tašku s vecami, pristúpil k nej a objal ju.
„Túto fotografiu som u teba nevidel. Koľko si mala rokov?“ spýtal sa, pozeraúc sa na obrázok.
„To nie som ja, to je mama. Asi šestnásť alebo sedemnásť, ešte chodila do školy.“
„Si jej veľmi podobná. Myslel som, že si to ty.“ Pozrel jej do tváre. „Daj mi vedro, donesiem vodu, a uvaríš čaj.“
Zuzana si popotiahla od nosa a išla do kuchyne. Vrátila sa s plechovým vedrom.
„Bolo prevrátené. Ale opláchni ho. Studňa je o dva domy ďalej,“ povedala a podala mu ho.
„Pamätám si.“ Ján vyšiel z domu, s prázdnym vedrom v ruke.
Zuzana vrátila do kuchyne, zapnula elektrický varič, ale ten nezafungoval. „Vypli poistky,“ spomenula si. Boli pod elektromerom v izbe. Zaškrúbala ich, dotkla sa kovového kotúča – začal sa zahrievať.
Rozhliadla sa. Nič si odtiaľto nevezme, len maminu fotografiu. Mala by zajsť ku susedom, ponúknuť im, čo by ešte mohli využiť.
Po čaji zašla k susede. Ich domy neoddeľoval vysoký plot.
„Predávate?“ spýtala sa suseda teta Mária.
„Áno,“ prikývla Zuzana.
„Prídem sa pozrieť, aj keď vlastných vecí mám dosť. Poviem aj ostatným?“
„Samozrejme,“ potešila sa Zuzana.
Vrátila sa domov. Ján vyberal, čo ešte mohli spáliť. Aj tak museli zatopiť. V dome bolo vlhko. Ján sa dal do práce s pecou, Zuzana vyliezla na povalu po vrzgajúcich schodoch.
„Nechcem ťa nechať samu,“ povedal manžel, pozeraúc sa na nejaké papiere na stole.
„Ja to zvládnem.“
Kedysi sa bála ísť na povalu. V noci počula kroky nad hlavou. Ako keby tam niekto chodil. Otec vravel, že sú to mačky alebo dom vychádzajúci z tepla. Ale Zuzana sa predsa len privliekla pod perinu a tak zaspala.
Slnko svietilo cez malé štvorcové okienko. Prachové častice tancovali v jeho lúčoch ako živé.
„A nie je tu vôbec nič strašidelné,“ povedala nahlas.
Od jej hlasu sa tieň v kútoch stiahol. Opatrne obchádzala veľké pavučiny visiace z konštrukcie strechy, medzi šnúrami, na ktorých bábka v dažďových dňoch sušila bielizeň. Zuzana otvorila jednu z krabíc. Boli v nej vianočné ozdoby. „To je divné,“ pomyslela si, „babička s dedkom strojili vianočný stromček.“ Nikdy tu v zime nebola.
V ďalšej krabici boli hračky. Vôbec si ich nepamätala. V kúte stala kolovrátek. Nič z toho nepotrebovala. Zuzana sa prišla pozrieť k otvoru a obzrela sa. Pohľad jej skĺzol na rožok knihy alebo zošita, čo vyzeral spod dosky pod strechou.
Vrátila sa, potiahla za rožok a vytiahla zošit. Listy boli žlté, zlepené od vlhkosti a času. Zuzana videla záznamy s dátumami. Bolo to mamine denníky.
Čítať cudzie denníky sa nemalo. Mamy už nebolo toľko rokov, ale jej myšlienky, zapísané na zožltnutých listoch, zostali. Na druhej strane – prečo si denníky ľudia píšu? Aby ich niekto raz čítal. Prečo ho mama schovala tak hlboko?
Zuzana si sadla na staré prevrátené vedro a rozhodla sa len letmo prelistovať zošit, pozrieť sa, o čom mama snívala. Niektoré záznamy boli dlhé, podrobné, väčšinou však len krátke vety.
Náhodne obrátila stranu a začala čítať.
21. 6. 1988. Včera prišiel Juraj. Aký pekný sa stal! A dnes sme sa stretli pri riečke. Už plával, keď som prišla. Videl ma, vyliezol z vody. O dve hlavy vyšší. Vedľa neho som sa cítila slabá a malá…
23. 6. Povedal, že som krásna. Pozeral na mňa tak, až mi bolo horúco. Myslím len na neho…
Zuzana odtrhla oči od zošita. Poznala mamu ako mamu, nie ako dievča zamilované do chlapca, ktorým nebol otec. Bolo jej trápne. Malo zmysel toto čítať? Páčilo by sa jej, keby niekto skúmal jej myšlienky? Ale sama denníky nikdy nepísala, považZuzana zatvorila denník a pochopila, že minulosť, rovnako ako dom, by mala zostať tam, kde patrí – v tichých spomienkach, ktoré nezmení, ale ktoré ju naučili, že láska, aj keď nedokonalá, je vždy pravdivá v tom, čo dáva, nie v tom, čo skrýva.
