Dňa odpustenia
Posledným autobusom sa Zuzana vrátila z mesta do dediny. Celý deň behala po úradoch – na nemocnicu pre potrebné lekárske správy, do pohrebného ústavu, potom znova do nemocnice odovzdať vrecúško s oblečením. Mama si ho pripravila sama vopred. Stihla ešte zajsť domov a prezliecť sa do čierneho svetra.
Zuzana si sadla na stoličku, natiahla unavené nohy, nemala silu sa prezliekať. Dom vychladol, mali by zatopiť. Odišla skoro ráno, a teraz bol už večer. Uprene hľadela na špinavé stopy na podlahe, ktoré zanechali lekár rýchlej záchrany, muži, čo odvádzali mamu z domu, susedia. Len čo si uvedomila, že celý čas boli dvere roztvorené a vonku bol október. Nevedela, či sa môže umyť podlahu. Rozhodla sa nechať všetko tak.
Zachrípali schody. Zuzana vyskočila, myslela si, že prišla sestra Alena, ale do izby vošla suseda.
“Videla som, že si prišla. Treba ti pomôcť?” spýtala sa teta Mária, mamina priateľka.
“Nie,” odvetila Zuzana a znovu klesla na stoličku.
“Je tu zima. Zatopím.” Teta Mária odišla a čoskoro sa vrátila s naručaním dreva, zapracovala pri kachličkách.
Na krátky moment sa Zuzane zdalo, že je to mama, že smrť bola len zlý sen…
“Už bude teplo,” vstúpila do izby teta Mária, nie mama. “Nerob si starosti so zádušnou omšou. Zajtra je pohreb? Choď do mesta, my sa s Annou postaráme. Alenka vie? Príde?”
“Telefón neberie, poslala som správu. Neviem. Ďakujem,” šepkala Zuzana.
“Veď sme rodina. Tvoja mama a ja sme boli ako sestry.” V hlase sa ozvala výčitka a Zuzana to zachytila, pozrela na ňu. “Tak ja idem,” vykrúkla teta Mária a vyšla von. Na prahu sa ešte zastavila. “Zajtra nezamykaj, dobre?”
Zuzana prikývla, stiskla pery. V peci praskalo drevo, oheň hučal v komíne, domov ožil. A Zuzana už necítila tiché, dusivé osamotenie, ktoré sa po maminej smrti rozprestrievalo po izbách. Hovorí sa, že v prvých dňoch mŕtvi sú ešte blízko. Zuzana sa obzerala, ale necítila nič.
Mama v poslednom čase veľa chorovala. Po otcovej smrti stratila zmysel života, rýchlo upadala. Niekedy sa Zuzane zdalo, že sa nechce boriť, že sa ponáhľa za otcom. Stala sa uzavretou a mlčanlivou. Po škole Zuzana odišla do mesta, nastúpila na obchodnú akadémiu.
Každý víkend chodila za mamou, našťastie to nebolo ďaleko. Prinášala potraviny, pomáhala. Minulý rok mama schudla a slabla. Zuzana ju odviezla do nemocnice, kde počuli nepriaznivú diagnózu. Mama ju prijala s ľahostajnosťou, Zuzane sa dokonca zdalo, že sa teší, určite nebola smutná.
Keď už mama sotva vstávala z postele, Zuzana si vzala dovolenku a zostala s ňou. V práci ju varovala, že možno bude potrebovať ďalšiu. O mesiac mama zomrela. Posledné dni nejedla, nehovorila, bola v polobdelí.
Zuzana s ňou rozprávala, či už počula alebo nie. Od zvuku vlastného hlasu jej bolo menej úzko. Posledný deň žiadala od mamy odpustenie, prosila ju, aby ju neopúšťala, hladila jej vychudnutú ruku.
Povedala, že čoskoro príde Alena. Pri sestrinom mene sa mama zľahka zatriasla, ale oči neotvorila. Možno už bola tam, s otcom, kde tak dlho chcela byť?
Otec bol pracovitý, pil málo, čo bolo v dedine výnimka. Mnohé ženy, ktorých muži upadli do alkoholu, sa ho snažili zlákať, pozvať si ho pod zámienkou pomoci. Ale otec miloval mamu, nepodvádzal. V dedine sa také veci neskryjú.
Z výplaty im vždy priniesol sáčok cukríkov. Aké boli šťastné z tých drobných darčekov.
Zomrel skoro, vlastne zahynul. A mama sa s tým nevedela vyrovnať. Zuzane bolo len sedem, Alena dovŕšila patnáť. Keď odišla na učilište, vlastne ušla z domu po tragédii, už sa nikdy nevrátila.
Pred smrťou, kedy ešte vedela rozprávať, žiadala Zuzanu, aby zavolala sestre. Zuzana volala, písala, ale telefon nebrali, alebo bol vypnutý. Naposledy jej napísala, keď mama zomrela, ale Alena neodpovedala. Zuzanka jej luhovala, že Alenina dcérka je chorá. Hneď ako sa uzdraví, príde. Verteila mama? Zuzana nevedela.
Spomenula si, ako sestre pred rokom zavolala, keď lekári povedali diagnózu, a prosila ju, nech príde. Alena to prijala chladne.
“Vyhodila ma, nepamätáš sa? Neprídem,” ostro povedala.
“Obidve ste rovnako tvrdohlavé. Môže umrieť, pohovorte si, odpustíte si…”
“Nie som vinná otcovou smrťou. Bolo mi len pätnásť. A ona myslela na mňa, keď ma vyhodila?”
“Nevyhodila ťa, len v hneve povedala veci, čo nemyslela vážne. Mrzelo ju to…”
“Neprídem.”
“Tak nepríde,” pomyslela si Zuzana a vstala. Vyzliekla si kabát. V dome už bolo teplejšie, čoskoro bude horúco. Ale triaška sa ju. “Či som chorá? Zlý čas.” Zapnula elektrický varič, postavila čajník.
Hlad nemala, ale horúci čaj potrebovala. Sedela v kuchyni a čakala, kým vriaca voda píštel. Mama vždy udržiavala kuchyňu čistú. Teraz na podlahe boli škvrny, drobky. Komu to už bolo treba? Zuzana vstala, utrela stôl, akoby ju mama mohla vidieť a pokarhať.
Musia sa dohodnúť, čo s domom, ale bez Aleny to nejde. V meste sa dá všetko kúpiť, sem sa nedá dochádzať. Asi ani Alene dom nechýba. “Vážne nepríde ani na pohreb?”
V tom okamihu zabuchli dvere. Zuzana načúvala, no krokyVtomoc sa dvere otvorili a do izby vošla Alena, bledá a roztrasená, s očami plnými sĺz, a Zuzanka jej bez slova otvorila náruč, lebo pochopila, že predsa len všetky tie roky ticha boli len dlhým, zbytočným nedorozumením.
A v tichu pokoja, ktorý už nebol prázdny, ale naplnený odpustením, sa sestry konečne objali, ako sa mali objímať dávno, a slzy, čo im stekali po tvárach, vyplavili všetku bolesť, čo ich tak dlho oddeľovala.
