Dedo už nie je
Dnes som sa vrátil z ďalšej služobnej cesty do Bratislavy a nestihol som si ani vyzuť topánky či vyložiť veci z kufra, keď mi zazvonil mobil. Volala mama.
V hlase pani Alžbety Jozefovičovej som hneď cítil napätie. Priznávam, bol som unavený, len som ťažko vnímal, čo sa naozaj deje.
Matúško, synček, si už doma?
Ahoj, mama. Áno, už som konečne dorazil. Práve som vošiel do bytu. Čo sa deje?
Dobre, že si doma…
Hneď som vycítil, že mi chce mama niečo povedať, ale akosi sa nevie odhodlať. Buď nevie, ako začať, alebo s tým nerada vychádza von.
Pomyslel som si: Určite opäť nové klebety z dvora, ktoré musí hneď niekomu povedať. Ale dnes som na to skutočne nemal náladu. Najviac som túžil natiahnuť sa na posteľ a konečne sa v kľude vyspať, keďže som v nočnom rýchliku nespal ani minútu. V susednom vozni sa viezli partia mladých chalanov, ktorí od večera ťahali jednu za druhou. Po polnoci spustili celý koncert, aj s gitarou.
A hádajte čo spievali aj o mne:
Rozkvitli jablone a hrušky,
Vánok mlčky rieku brázdi.
Na brehoch stávala Anička,
Na vysokom brehu, na strmom…
Ak by som bol v lepšom rozpoložení, asi by som sa aj pousmial. No v tej chvíli som len dúfal, že sa im na gitare roztrhne struna. Nestalo sa.
Mami, ja si musím trochu oddýchnuť po ceste, dám sa dokopy a potom ti zavolám, dobre?
Obávam sa, že to nepôjde vzdychla mama.
Nerozumiem. Prečo nie?
Nebudeš môcť oddychovať.
Prečo by nie? Veď som bol na služobke. Mám na to právo. Nečakám návštevu, ani ja nejdem nikam. Alebo mi chceš niečo oznámiť? Dúfam, že nechceš u mňa ostať bez ohlásenia…
Matúš, dedo už nie je medzi nami…
Stuhol som na mieste a telefón som stískal pri uchu. Pomaly som sa posadil na sedačku. Toto som vôbec nečakal.
Volala mi jeho suseda, pani Mária Kováčová. Ráno k nemu išla s mliekom a dedo už ležal nehybne pred prahom, pritisnutý k srdcu, bez dychu. Asi celú noc tam ležal… Musíme ísť na dedinu, pochovať ho. Susedia pomôžu. Počuješ ma, syn môj?
Bol som tak otrasený, že som nevedel čo povedať. Ale napokon som zo seba dostal tiché: Hej.
Pani Kováčová volala aj ďalšej rodine odmietli však prísť na pohreb. Vraj, ak by im niečo z dedičstva zanechal, možno by si to rozmysleli. Ale dom, čo dedo zanechal, už nikoho nezaujíma… mama sa na chvíľu odmlčala, potom dodala:
Vieš, Matúš, tiež sa mi tam nechce ísť. A dedo mi sám povedal, že už nechce aby som do jeho domu vkročila, ani na pohreb. A ja som mu sľúbila, že tam už neprídem. Tak je to na tebe Syn môj, zvládneš to? Odprevadíš starého otca na poslednú cestu?
Neodpovedal som, len som civel na stolík, kde ležal list od deda. Posledný, súdiac podľa pečiatky, že už bol poslaný pred mesiacom. Nestihol som ho prečítať, lebo som bol neustále na cestách. Za polroka už tretia služobka.
Pracujem pre firmu, ktorá otvorila pobočku v Nitre, a akosi stále padá všetko na mňa vraj ostatní majú deti, zdravie, rodinu… Iba mne nič nebráni lietať hore-dole.
Matúš, ozvala sa znovu mama v telefóne, nechcem, aby si ľudia mysleli, že sme zabudli na starého pána. Bol komplikovaný, ale predsa len človek. A s tebou mal vždy dobrý vzťah. Čo poviem Márii Kováčovej? Pôjdeš?
Áno, mama. Samozrejme, že pôjdem.
Pristúpil som k stolíku, vzal list do rúk a položil ho späť.
Mama, ako sa to mohlo stať? Ešte na Vianoce bol plný sily, nesťažoval sa
Synček, vieš, aký už mal vek. Mnohí chlapi sa dôchodku ani nedožijú, a dedo mal osemdesiat… Nech mu je zem ľahká.
Bol som v šoku. Deda som mal naozaj rád a asi jediný som s ním udržiaval kontakt. Ostatná rodina už nie.
Mama a dedo nemali dobrý vzťah. Nikdy mu nevedela odpustiť jeho tvrdohlavosť, a on jej nemohol odpustiť smrť otca, môjho, že vraj prehnala otca robotou, brala ho na montáže po stavbách po celom Slovensku. A keď raz ostal doma, srdce to nevydržalo.
Dedo na pohrebe plakal, to bola tragická scéna aj ostatní smútili: Rodičia by nemali pochovávať deti…”
Odvtedy sa spolu už nebavili. S dedom som však udržiaval kontakt iba ja.
Keď som bol dieťa, trávil som u neho prázdniny v Jaslovských Bohuniciach. Keď som vyrástol, písali sme si listy. Dedo bol “stará škola”. Neveril ani mobilom, nieto ešte emailom. Anatómia jeho dedinskej pošty bola pre mňa záhada, ale asi preto s ním neudržiavali kontakt ani ostatní.
Všetci považovali deda za trochu čudáka, a dedinské klebetnice sa predbiehali v historkách:
Odvtedy, čo mu zomrela žena a syn, mu “preplo.” V poslednom čase už ani s ľuďmi nehovoril, skôr s mačkou, hovorila Mária Kováčová, lenže tú čiernu mačku nikto nikdy nevidel…
Rozhovor s mamou som zakončil slzami, lebo som deda chcel toto leto ešte navštíviť, no minulá služobka mi to prekazila. Šéf, pán Švehla, bol neoblomný:
Matúš, firma ti platí nadštandard. Ak nesúhlasíš, môžeš podať výpoveď. Také miesto s takým platom hocikde nenájdeš…
A plat je naozaj dobrý, preto si aj nechám všetko páčiť.
*****
Na cintoríne všetko prebiehalo podľa dedinských tradícií. Po minúte ticha a poslednom klincovaní do rakvy ju chlapi po povrazoch spustili do jamy. Hrst hliny, venček, čerstvá kytička.
Po pohrebe obvyklé posedenie v kultúrnom dome pri borovičke spomínali sa príhody, hovorili sa prípitky. Tak bude dedo žiť spomienkami vo mne, v miestnych, v tých, čo ho poznali.
Pomaly sa miestni rozchádzali domov či do Jednoty. Zostal som úplne sám, doľahla na mňa ťažoba a samota.
Nestihol som… Zúfalo som si povzdychol.
Aby som prišiel na iné myšlienky, dal som sa do práce poriadil som dom, vyvetral, pozametal pavučiny, všetko uložil či utrel.
Dedov dom je skromný, ale útulný. Pozrel som z okna už sa zmrákalo vyšiel som na dvor a zhlboka si vydýchol voňavý dedinský vzduch.
Prešiel som záhradu hriadky pripravené, nezasadené, jabĺčka na strome, ríbezle a maliny v kvete. Dedo nenechal nikdy zem ležať ladom. Kto teraz bude gazdovať? povzdychol som si.
Posadil som sa na lavičku zavolal som mame, že dedo je pochovaný.
Dobre si spravil, Matúš. Aký bol, taký bol, ale človek. Nedrž zlosť na neho.
Ani ty, mama. Nebol zlý osud sa s ním nemaznal… Veď otca mal rád nadovšetko.
Bože, Matúš… Nedržím na neho hnev, nech odpočíva. Kedy sa vraciaš? Nie je ti tam smutno?
Zatiaľ nie, zobral som si dovolenku, chcem si odpočinúť tu na dedine. Aspoň deväť dní. Neprídeš?
Matúš, tak ďaleko? Nemám čas, začala mi záhradkárska sezóna…
Dobre. Len pripomínam, že tu je aj otcova hrobka, a ešte si tu raz nebola
Ja hovorila tvojmu dedovi, nech pochová otca v meste, nie v dedine! Ale neposlúchol ma… Och, Matúš, začína mi seriál, ozvi sa, keď budeš potrebovať!
To je mama vždy si nájde výhovorku.
Spravil som si čaj z dedových sušených lístkov ríbezlí, mäty a medovky, vypil som a šiel spať.
Predtým som si znova prečítal dedov posledný list. Bol zvláštny. Väčšinou písaval o sebe, no teraz písal len o nejakom kocúrovi.
Predstav si, vnučka, Čierny miluje mlieko. Vraj dospelým mačkám by sa nemalo dávať, ale včera vypil takmer pol litra. Musím Máriu poprosiť o ďalšie mlieko. Len zvyčajne mi vystačilo na týždeň, teraz ho už zajtra vyžiadam znova. Čudovala by sa, ale platím vždy poctivo. Čierny je veľmi hladný, už ani neviem, čím ho nakŕmiť, v chladničke skoro nič. Ale vieš čo, stále sa schováva, ani som ho poriadne nevidel. Len zahliadnem čierny tieň ku šope a koniec. Ani cez deň, ani v noci ho nenájdem. Stále cítim jeho pohľad na chrbte… Ak prídeš, možno ho chytíš. Alebo spolu. Zdá sa mi, že mu ľudia veľmi ublížili, preto sa ich vyhýba.
To bola len časť listu o tom záhadnom kocúrovi. Ale žiadneho Čierneho som nenašiel ani v dome, ani v záhrade.
A to som už pár dní na dedine. Ak by tu bol nejaký zvierací priateľ, určite by som ho spozoroval. Aj ja som občas cítil zvláštny pohľad na chrbte, ale nevidel som nikoho…
Zajtra sa popýtam Márie Kováčovej na toho Čierneho
*****
Vstal som s východom slnka. Prvé lúče cez okná, vrabce čvirikali, kohúti sa v susedstve prekrikovali. Dedinské ráno. Otvoril som okno dokorán, privrel oči a nasával tie zvuky spomínať na detstvo.
Spomenul som si, že chcem zájsť k Márii, opýtať sa na kocúra.
O akom kocúrovi hovoríš? divila sa Mária Kováčová.
Ja sám neviem… Čierny. V poslednom liste mi o ňom pisal, predtým o ňom ani slovo.
Aha, už mi to došlo. Pred mesiacom som počula, že dedo k niečomu rozpráva. Vravela som si koho presviedča, nech mu ukáže tvár? Kuknem cez plot nič tam. O deň znova. Potom už každý deň čosi to neviditeľné spovedal, rozprával mu o žene, synovi… A stále ho menoval Čierny. Viacero dedinčanov to počulo. Lenže nikto ho nikdy nevidel. Dom som navštevovala často, pýtala som sa, či ho má naozaj vždy len zavtipkoval: Keď chytím, ukážem. Myslím, že na starobu mu preskočilo. Veď keby tu bol, niekto z nás by ho určite už videl.
Asi máte pravdu… zamyslel som sa. Ale nezdalo sa mi, že by dedo bláznil, stále mal uvažovanie v poriadku. Možno len my niečo nevieme. Alebo sa kocúr dobre skrýva. Nezmizli vám v dedine čierne mačky?
Práveže nie. A v dedine čierneho kocúra nikto nemá.
Vrátil som sa na dvor, dal gazdovstvo do poriadku a celou tou prácou mi stále myšlienky krúžili okolo Čierneho, dedovho záhadného priateľa, ktorého nikto nevidel.
Medzitým v úkryte na mňa spoza trávy pozoroval onen čierny kocúr. Zaujal som ho viac než iní hostia, čo sa tu premleli posledné dni. Bol som mu akýsi blízky… Snáď tým, že som bol dedov. Aj hlas som mal podobný.
Čierny sa bál ľudí. Ako mača ho ubližovali, hádzali po ňom kameňmi… Nemal pokoj medzi ľuďmi. Tak sa potuloval z dediny do dediny, až narazil na deda s dobrými očami. Dedo mu rozprával a Čierny ho počúval. No nikdy nevyšiel z úkrytu. Bál sa.
A keď dedo zomrel, Čierny to zvláštne vycítil. Celú noc strávil pred dverami, mraučal, ale do domu sa nevedel dostať.
Teraz ma sledoval a cítil, že aj ja nie som zlý. Srdce mám, dúfam, dobré.
Ešte sa však neukazoval. Život ho naučil neveriť hneď všetkým.
Jedného dňa som pri prácach v záhrade zrazu zbadal, ako na mňa spod hrušky kuká čierna mačka. Práve na deviaty deň po pohrebe.
Bolo to zvláštne. Možno to zariadili sily zhora.
Na dvore bolo ešte ľudí, kocúr sa držal v úzadí. Ale keď všetci odišli, trochu sa osmelil a ja som ho spozoroval.
No teda, Čierny! Tak dedo neklamal! Poď sem, zoznámime sa!
Len som sa pohol k nemu a už bol fuč. Už som ho nevidel.
Prečo si taký plachý? Zajtra odchádzam do mesta a ty sa schovávaš… neboj sa ma!
To počula Mária Kováčová, ktorá mi niesla do cesty pirôžky s kapustou na cestu. Počula, ako sa rozprávam s niekým, natiahla sa na špičky cez plot, videla mňa ale kocúra nie.
No tak toto… najprv dedo, teraz aj vnuk hovorí s neviditeľnou mačkou. To sú tie nové choroby cez vzduch?… pomyslela si.
Začalo sa stmievať, v diaľke hrmelo, sliepky v Mariinom dvore bežali do kurína búrka sa blížila.
Keď sa rozpršalo, volal som Čierneho dnu, ale nenašiel som ho…
On sa v úkryte chúlil a bál sa ešte viac ako ľudí búrky!
*****
Búrka bila do strechy, okná sa rýchlo zatvárali, ja som sa v posteli prehadzoval, spať sa nedalo. Až kým neudrelo obrovské hromobitie!
Vyskočil som, v tme rozsvietil lampu. Práve vtedy som v okne uzrel dva žiariace oči.
Preboha! skríkol som, no v tom niečo čierne a mokré vbehlo z okna, prebehlo izbou, schovalo sa pod posteľ.
Bol to on Čierny. Držal sa pod posteľou, kým som ho neprehovoril. Nakoniec vyšiel, vysušil som ho a dali sme si spoločnú noc. On bál sa búrky, ja smútku.
*****
Ráno už svietilo slnko, búrka zmizla. Čierny škrabal na okno, chcel von.
Kamže, kamarát? Bez raňajok nie!
Dal som mu najesť, pustil som ho a balil som sa domov. Mal som ešte čas pred autobusom.
Pakoval som veci, keď sa na verande objavil Čierny tentoraz už nebojácny, obtieral sa mi o nohy. Rozhodol sa sťahuje sa so mnou do Bratislavy. Pretože vedel, že sa s ňou nebojí búrok ani ľudí…
A hlavne, že sa už konečne môže prestať skrývať a môže žiť ako obyčajný domáci kocúr.
Dobre robíš, kamarát, usmial som sa. Tušil som, že prídeš.
Išiel som ku Kováčovej vrátiť kľúče.
Ten kocúr? To je ten? neverila vlastným očiam.
Presne ten, prikývol som. Dedo bol úplne v poriadku. Len kocúr bol príliš plachý. Ľudí neznášal. Ale búrky sa bál viac! Ale už to zvládneme.
No teda… Ja som už myslela, že dedo… Ale si neboj, dom postrážim. Prídeš ešte?
Určite áno. My s Čiernym ešte do dediny zavítame, sľubujem.
A tu máš pár pirôžkov na cestu, podala mi igelitku.
Ďakujem, za všetko…
Keď sme sedeli s kocúrom v autobuse, pozeral som z okna. Zdalo sa mi, že v jednom oblaku je tvár deda. Aj Čierny akoby spozornel a pozrel do neba.
Tvár sa usmiala. Autobus sa pohol a oblak zmizol. No hoci to bola len predstava, vedel som, že dedo tu nie je nadarmo. Bude žiť v našich srdciach, a kdekoľvek je, teší sa, že sme s Čiernym našli jeden druhého.
Lekcia? Viac si vážim rodinu a malé zázraky tichého dobra. Keby som včera nenasledoval hlas srdca, možno by sa Čierny nikdy nebál z búrky, ani ja samoty. Už viem láskavosť je to najdôležitejšie, čo tu po nás ostáva.
