Dedko tu už nie je
Predstav si, včera som prišla z ďalšej služobky, ešte som sa ani nestihla vyzuť, kufor stále v ruke, a zrazu mi volá mama.
Hlas má taký rozrušený, Lenka, normálne by si si povedala, že niečo bude ale ja, unavená jak pes, som to hneď odignorovala.
Lenka, dcérenka, už si doma?
Ahoj, mami. Hej, konečne. Len som otvorila dvere. Čo sa stalo?
To je dobre. To som len chcela vedieť, či si už v poriadku
Hneď som cítila, že niečo má na jazyku. Ale vieš, ako to je obkecáva, nevie ako ti to podať. Alebo možno len potrebuje, aby som počúvala jej príbehy zo sídliska, hovorím si v hlave. Ale fakt som bola vygumovaná, jediné, po čom som túžila, bola posteľ.
Vo vlaku v kupé vedľa mňa štyria chalani, a od večera hulákali pesničky, pili borovičku a do toho ešte vytiahli gitaru. A predstav si spievali aj o mne! Vieš, tú slovenskú klasiku:
Kvitli jablone, hrušky v sade,
plávali hmly nad riekou.
Na vysoký breh, len tak, zašiel si, Lenka,
pozrieť, čo je nového.
Keby som mala lepšiu náladu, tak sa asi zasmejem. Ale vtedy… Prisahám, priala som si, nech im pukne všetky struny. Nepukli.
Mami, zavolám neskôr, potrebujem sa dať dokopy, trošku oddýchnuť, dobre?
Budeš musieť počkať, len ticho vydýchne mama.
Akože čo? Čo budem musieť počkať? až vtedy mi došlo, že jej hlas je iný. Divný.
Oddýchnuť si ti asi nebude dávať zmysel
A to prečo? Bola som na služobke, mám na to právo. Nikoho k sebe nečakám, a ani ja nejdem nikam Alebo niečo neviem? Nebodaj sa chystáš ku mne na návštevu?
Lenka dedko už nie je medzi nami
Normálne mi skoro padol telefón z ruky. Sadla som si na gauč, pozerám len do blba, stisla mobile, biela som bola ako stena.
Ráno mi volala jeho susedka, Zuzana Krnáčová. Išla mu odniesť mlieko a nájde ho tam, v chodbe Leží, drží sa za srdce, už nedýchal. Najskôr tam celú noc ostal. Musíme ísť na dedinu, vybaviť pohreb. Susedia pomôžu Počuješ ma, Lenka?
Zmohla som sa len na slabé Mhm.
Zuzana obvolala jeho rodinu, ale vieš, čo jej povedali? Že ak by im čo-to do dedičstva nechal, tak by možno aj prišli. Ale takto, že načo budú míňať na cestu? Dom po dedkovi už roky nikoho nezaujíma…
Mama prehltla naprázdno a pokračovala:
Vieš, viete obidve, že mne sa tam ani nechce ísť. On mi naposledy povedal, aby som už ku nemu do domu ani nevkročila. A aj na pohreb, že ma nechce. Sľúbila som, že tam neprídem. Takže, Lenka, je to na tebe. Pôjdeš aspoň ty dať dedkovi posledné zbohom?
Chvíľu úplne ticho v telefóne. Pozerám na stolík, kde ležalo posledné dedkovo písmo poslal ho pred mesiacom. Ja som bola práve na cestách, nestihla som ho vtedy dostať
Za posledného pol roka som už bola na služobke tretíkrát, v práci otvorili novú pobočku v Nitre, všetko je na mne, ostatní sa vždy vyhovoria raz zdravie, raz deti Len ja vraj môžem ísť, lebo nič nemám na krku. No jasné.
Počúvaš ma, Lenka? ozvala sa mama.
Hej, počúvam. Hlavne nech susedia nevravia, že sme na neho zabudli Aj keď bol ťažký, človek bol. Ty si s ním mala normálne vzťahy. Môžem Zuzane povedať, že ideš?
Povedz jej. Pôjdem. Ale
Postavila som sa, zobrala list do ruky. Prečo? Ako? Veď na Silvestra bol úplne fit. Veselý, plný energie.
Lenka, dcérka, ja ti poviem, takých je už málo. Koľko chlapov sa dnes ani na dôchodku nedožije Tvoj dedko už bol za osemdesiatkou. Nech mu je zem ľahká
Vieš, on bol možno jediný z rodiny, s kým som reálne udržiavala kontakt. Mama sa s ním už roky nehádala, nemohli si prísť na meno. Bohvieako si nevedel odpustiť, že jej pripisoval smrť otca, môjho tatka. Že ho prehnala prácou, že jej chlap nevydržal, srdce ho zradilo… Také tie rodinné krivdy, roky neodpustené.
Pamätáš si ešte tie letá, keď som chodila za dedkom na prázdniny do Hriňovej? Bol jediný, kto mi písaval listy, aj keď všetci už mali mobily. O moderné veci nestál, písali sme si klasicky, perom a papierom. Niekto by povedal, že čudák. Ale on si stál za svojím.
V poslednom čase ho ľudia v dedine už ozaj brali za takého divného. Hlavne keď začal rozprávať s kocúrom, ktorého nikto nikdy nevidel. Aj Zuzana nad tým len krútila hlavou.
Po telefonáte s mamou som len nechala mobil na posteli a rozplakala sa. Mrzelo ma, že som to s dedkom túto jar nestihla Najskôr jedna služobka, potom druhá, potom tretia Šéf v Bratislave už podľa mňa stratil súdnosť, na všetky moje protesty len odpovedal: Za taký plat inde nepôjdeš. Podaj výpoveď, keď chceš. No bolo jasné, že tie peniaze nie sú na zahodenie
No Pohreb. Všetci mlčky stáli, muži spúšťali truhlu na dno hrobu pri kaplnke na starom hriňovskom cintoríne. Čerstvé vence, v sieni ticho. Naozaj je koniec? Naozaj už dedko nie je? Do kostola, potom do Krčmy u Duba na pohrebný obed, kde sa bude piť, spomínať, rozprávať historky, ktoré dedka ešte na chvíľu oživia aspoň v našich hlavách.
Keď sa aj poslední hostia porozchádzali, ostala som úplne sama. Taká prázdnota, ticho “Nič nestíham… Nestihla som ho už ani objať naposledy…”
Tak som sa dala aspoň do práce okolo domu vyvetrať, umyť drevenú podlahu, poutierať prach, vyložiť zo stola veci, schovať do chladničky. Dom vonia po starom, ale je útulný, fakt.
Drevená lavica pod jabloňou, na dvore mal ešte riadny poriadok. Záhony pripravené, ešte nič nezasadené, buď nestihol, alebo už tušil, že si to s ním zahrá. V sade kvitnú jablone, aj ríbezle, maliny Stále sa staral, aby záhrada žila.
Kto sa o to teraz postará? sedím a zavolám mame.
Dobré si to zvládla, Lenka. Aký bol, taký bol, človek.
Ale mami on bol len smutný, veľa toho zažil. Ty už na neho nezanevri, dobre? Veľmi miloval môjho otca, a keď ho stratil…
Nehnevám sa, Lenka, život ide ďalej Ale povedz, kedy ideš naspäť? Nebojíš sa tam, sama?
Nie. Chcem ostať ešte pár dní, aspoň si oddýchnem od mesta. A veď ešte bude deväť dní, pôjdem na hrob Neprídeš ty sem aspoň raz? Vieš, že je tu aj otcov hrob?
Ach, dieťa, načo ďaleko, času nemám, zabudla si, že ma čaká záhradka!
Ako chceš Ale pripomeniem ti, ani raz si nebola na otcovom hrobe, odkedy sme ho tu pochovali.
Hovorila som dedkovi, že mal byť pochovaný v Bratislave, ale on si nedal povedať No nič, utekám, mám obľúbený seriál. Zavolaj, ak niečo bude.
Klasika. Keď nevie reagovať, vymyslí si starosť. Uvarila som si v starom kanvici čaj zo sušených ríbezľových lístkov, medovky a mäty, čo našla v komore. Vypila, zaliezla do postele a pred spaním zasa vybrala ten dedov list: tentoraz celý o akomsi Čierňuškovi.
Úprimne, nikdy nemal kocúra, zvieratá obchádzal. Ale v liste o ňom písal: “Lenka, nevieš si predstaviť, aký je Čierňuško pažravý, mlieko mu chutí! Vraj dospelým kocúrom to netreba, ale on vypije aj pol fľaše naraz. Suseda mi už ráno musela znova doniesť mlieko. Ale skrýva sa, iba občas mi prebehne popred oči, ani poriadne som ho ešte nevidel Stále cítim jeho pohľad na chrbte. Možno ty ho chytíš, keď prídeš”
Suseda Zuzana vravela, že posledný mesiac dedko rozprával nahlas s neviditeľným kocúrom, nikto ho nikdy nevidel. Všetci už len krútili hlavami: že starec sa zošalel Ale ja si myslím, že možno len naozaj potreboval pocit, že niekto je nablízku.
Dni plynuli a ja stále nič kocúra som nevidela, ale akosi som občas cítila ten pohľad, o ktorom dedko písal. Možno je ešte niekde tu, možno si ho vymyslel
Na ďalšie ráno som sa zobudila na čvirikanie vrabcov, kohúty kikiríkali cez plot, obyčajné dedinské ráno. Urobila som si raňajky, dala som si pod jabloňu kávu a šla sa spýtať Zuzy na toho kocúra.
Aký kocúr, Lenka? Nikto tu v dedine čierneho nemá a nikdy som v jeho dome žiadneho nevidela.
Aj tak som celý deň premýšľala, kde je pravda. No naozaj podivná situácia! Ale zároveň mi nedalo pokoj.
A napokon v záhrade, schovaný pod kôpkou dosiek, zvieral sa a pozeral na mňa jedným okom. Keby som to nezažila, neverím. Celý čierny, veľký, napoly divoký…
No, keď prišli deviate dni, bola som tak zamyslená, že som za sebou nečakane počula jemné šuchnutie. Otočila som sa a bol tam. Čierňuško! Ako v dedkovom liste: starostlivý a hanblivý. Zavolala som ho, skryl sa v momente, ale odvtedy som mala pocit, že stále niekde v tieni bdie.
Neskôr prišla Zuzana, niesla mi pagáče na cestu. Zbadala, že s niekým hovorím a keď som jej ukázala Čierňuška, oči jej skoro vypadli.
Nebola si istá, či nehaluzím, ale keďže som mala kocúra v náručí, uverila. Dedkovi proste málokto veril. Ale ja viem svoje.
A potom prišla búrka. Dnes už viem: dokážeš sa báť viac o niekoho iného ako o seba. Vonku rozvodnený vietor, blesky, niečo mi vletelo do izby: celý kocúr, premrznutý, nahnevaný, zmiešaný strach a úľava. Vytrela som ho, k sebe do postele. Prvýkrát od smrti dedka mi bolo v noci teplo. A aj jemu.
Na druhý deň chcel ísť von, no keď som ho nakŕmila, pozrel na mňa, akoby sa rozhodoval. Jasné, že môže ostať sám. Ale potom cestou na autobus sa mi sám od seba obtieral o nohy, jasné rozhodnutie. Ideme spolu do Bratislavy.
Odovzdala som Zuzane kľúče a sľúbila jej, že sa k domu budem vracať. Ona len kývla: Príď hocikedy, Lenka, aspoň bude niečo žiť!
Sadám do autobusu, kocúr na kolenách, vonku oblaky. Na chvíľu, fakt som mala dojem, že v jednom z nich sa usmial dedkov profil. Možno iba v mojej hlave Ale cítila som, že žije ďalej v mojich spomienkach aj mojej láske.
A Čierňuško? No ten by ti vedel rozprávať, koľko lásky a domova sa vojde do jednej cesty rýchlikom do hlavného mesta.
Tak, priatelia, jednému starému dedkovi sa síce skončil život, ale našiel si nový domov aj nový príbeh. A ja s ním pokračujem ďalej.
