Dom po dedičstve
“Ako si to dokážeš rozmyslieť,” žasla dcéra, “mami, veď tam budeš v tej dedine úplne sama, nebojíš sa?”
“Všade sú ľudia,” pokojne oponovala Alžbeta Fialová, “aj tam si nájdem priateľov, len sa neboj. Ale teba budem vždy radi vidieť na návšteve. Do mesta sa už určite nevrátim. Dôchodku som sa tešila ako odmeny. A domček, čo som našla, je pekný. A ešte na splátky. Nie je to zázrak?”
Alžbeta bola výnimočne dobre naladená. Nielenže si splnila sen o domčeku v dedine neďaleko mesta, ale mala ešte jeden dôvod odísť. Jej dcére Zuzke už bolo tridsať, a stále si nenašla životného partnera. Preto sa Alžbeta rozhodla, že jej nechá byt, aby si mohla dievča usporiadať osobný život.
“Tu máš všetko pod svojím prstom, a ja zas prídem na návštevu, keď budem chodiť na trh alebo do obchodu,” objala dcéru a nastúpila do autobusu, ktorý ju viezol za snom.
V dedine sa Alžbeta rýchlo zabydlela. Po byte v meste sa vôbec netúžila, lebo predtým často trávila čas na svojej záhradke na predmestí, ktorú už predala. Dedinka bola príjemná: s obchodom, autobusovým spojením, dokonca aj s lekáreňou a knižnicou.
“To je krása!” zvykla si hovoriť Alžbeta, keď ráno vyšla na zápražie, natiahla sa a pozerala na okolie. Susedia boli ústretoví a ponúkli pomoc, no ona odmietala, lebo chcela všetko zvládnuť sama.
Prvé mesiace k nej často chodievala Zuzka, ktorá sa nevedela zvyknúť na maminkinu neprítomnosť a bála sa o ňu. Boli spolu celé roky, a teraz Zuzka cítila, že musí založiť rodinu, aby nebolo mame ľúto. Tak jej to sama Alžbeta vravela.
Jar bola teplá a vlhká.
“To je dobré,” hovoril sused Ján Jánošík, sedemdesiatročný dôchodca, “do vlhkej pôdy sa zasieva výborne. Úroda bude.”
Alžbeta nestihla len záhradu, ale zaviedla si aj hydinu – sliepky, kačky, keďže maštal bola v dobrom stave. Žena lietala ako vtáčik: ráno vyšla do záhrady, nakŕmila perutninu, otvorila skleník, pletla burinu, a jej mestská mačka Mína kráčala za ňou, mierne prižmúrená na sliepky a kohúta.
“Nič sa neboj, Mínka, na dobré sa človek rýchlo zvykne. Vidím, že si už tu ako doma. Šikovná si.”
Čoskoro k Alžbete prišla aj potulná psíčka Dunka, ktorá predtým žobrala po celej dedine – kto čo dal, v zime premrzla. No Alžbeta ju z ľútosti začala púšťať na dvor, a Dunka už odošla, šťastnými očami pozerala na dobrotivú pani, ktorá jej každé ráno nasypala do misky kašu s mäsom a kosťami. Dunka sa usadila pod zápražím, a potom jej Ján Jánošík vyrobil teplú búdu na Alžbetinu žiadosť.
V dedine sa o novej susede rozprávalo ako o dobrej a šikovnej žene, a pri stretnutí sa na ňu usmievali.
Zuzka sa dlho nemohla zvyknúť na matkin odchod, akoby cítila vinu.
“Ako ti mám vďaku vrátiť, mami?” pýtala sa, keď k nej chodívala na víkendy.
Keď však stretla svojho Martina, ocenila jej rozhodnutie ešte viac. Zuzka sa vydala a o rok neskôr porodila dcérku Viktóriku.
“Takto si mi podakovala,” smiala sa šťastná stará mama Alžbeta, “náš rod pokračuje! Vnučka, aké to je krásne… Budete ku mne chodiť na letá, kúpim kozu, aby mala Viky zdravé mlieko.”
Tak plynuli roky a Alžbeta sa stala skutočnou dedinčankou. Zuzka s manželom k nej chodievali do kúpele, pomáhať so záhradou, brať si domáce zavařeniny.
Niekedy sa dcéra pýtala:
“Nenudíš sa tu sama so zvieratami? Veď tvoje roky už nie sú najmladšie. Preslávila si sedemdesiatku… A my sme len občas tu. Oboje pracujeme, a Viky čoskoro pôjde do školy.”
“Zatiaľ to zvládam,” odpovedala Alžbeta, “a keď to pôjde ťažšie, zredukujem. Ale čo by som tu bez nich robila? Z okna sa dívala? S nimi je veseA keď Alžbeta jednoho večera pokojne zaspala a už sa neprebudila, Zuzka sa rozhodla, že v jej domove ostanie navždy, lebo pochopila, že tu našli obe to najdrahocennejšie – pokoj a šťastie.
