Dedičstvo pri mori — keď blízki sa stanú cudzími
„Zuzka, volal môj brat Tomáš,“ povedal Marek, keď vošiel do kuchyne. „S Alenkou prídu k nám v sobotu. Len oni dvaja, bez manželov. Povedal, že potrebujú vážne porozprávať.“
„Zaujímavé, o čom tak dôležité, že dokonca bez žien a detí?“ prižmúrila sa Zuzana. „Ale nie, nehádam. Viem. Ide o dedičstvo. Ubehli dva mesiace — a teraz sú pripravení.“
Marek potichu prikývol. Sám to cítil odvtedy, čo teta Mária prepísala na nich so Zuzanou a ich dcérou Martinou byt v centre mesta a chatu v priemestí. Štyri roky sa o tetu starali, keď ochorela. Ostatní príbuzní — len občas prichádzali na chatu, a keď stará pani žiadala, aby ju zavezli, všetci boli „zrušení“.
V sobotu presne o štvrtej sa Tomáš s Alenkou objavili v dverách. Bez okolkov sa posadili v obývačke.
„Chceli sme sa porozprávať o chate,“ hneď začal Tomáš. „Byt nechajme, nech je váš. Ale chata… Vždy sme sa o ňu starali my.“
„Nie,“ chladne odpovedala Zuzana. „Nestarali ste sa. Vy ste tam len relaxovali. Využívali ju, ale nepomáhali. A keď vás teta volala, nikdy ste neprišli.“
„A kto by sa s ňou babral? Máme deti, vnúčatá, prácu!“ vybuchla Alenka.
„Ale teraz máte nároky,“ povedal Marek. „Zvláštne, nie?“
„Aspoň ste ju niekedy zobrali na chatu?“ ušklíbla sa Alenka.
„Chatu sme nemali, ale dvakrát sme jej kúpili pobyt v liečebni,“ pokojne odpovedala Zuzana. „A sme v závete. Je to spoločný majetok. Predáme ju.“
„Vážne?“ zasmial sa Tomáš. „Kvôli pár metrom v rozpadajúcom sa dome sa hádete s rodinou?“
„Ak je to ruina, prečo sa o ňu tak bijete?“ pokojne odvetil Marek.
Na druhý deň zavolal telefón.
„Čo si to spravil, Marek?! Prišli sme s Vlado pre naše veci na chatu — a všetky zámky sú vymenené!“
„Áno. Na bráne aj v dome. Mali ste nás upozorniť. V sobotu ideme so Zuzanou — príďte. Vezmete si svoje. Ale nie skôr.“
Zavesil slúchadlo a otočil sa k žene.
„Ako si vedela, že tam hneď pobežia?“
„Ty nepoznáš svojich príbuzných? Keby si nezmenil zámky, odniesli by všetko až po posledný klinec.“
Chatu predali. Spolu so starým bytom kúpili trojizbový v Košiciach, v novom dome neďaleko mora. Na pláž to bolo len desať minút autom.
Dcéra Martina zostala bývať v mestskom byte po tete Márii, keď študovala druhý ročník. Marek začal pracovať v prístave, Zuzana učila v miestnej škole. Zdalo sa, že začali pokojný, nový život. Ale nebolo to také jednoduché.
Od marca im začali telefóny neustále vyzváňať. Príbuzní, na ktorých roky zabudli, sa zrazu rozpamätali na „blízkych“. Prvá zavolala Alenka:
„Vyzabili ste nám chatu, teraz nemáme kam ísť. Tak v júli prídeme k vám. Celá naša rodina a Tomášov vnuk s nami.“
„Alenka, nikoho sme nepozývali. My tu žijeme, nie sme penzión. Ak chcete oddychovať, rezervujte si ubytovanie vopred.“
„A videli ste ceny hotelov v Košiciach?!“
„Nevidel. Ale ak sú pre vás drahé, oddychujte tam, kde je lacnejšie. Sem nechoďte. Neprijímame hostí.“
„Takže Zuzanini rodičia môžu, ale vlastná sestra nie?!“
„To boli Zuzanini rodičia. Keby žili naši, tiež by sme im neodmietli. Ale piati dospelí a deti na dva týždne — nie, vďaka.“
„Uvidíte! Ostanete sami — nikto si na vás ani nespomenie!“
„Neboj sa. Odkedy sme sa presťahovali, máme toľko ‚príbuzných‘, že by to stačilo na dva domy. Všetci si na nás spomenú od mája do septembra. Inak je ticho.“
Ticho, ktoré sa pre nich stalo tou najcennejšou časťou života.
