— Zuzka, volal môj brat Juraj — povedal Michal, keď vošiel do kuchyne. — Chce sa s Marianou zastaviť v sobotu. Len oni dvaja, bez manželov. Povedal, že potrebujú vážne porozprávať.
— Zaujímavé, o čom tak vážne, že bez žien a detí? — prižmúrila sa Zuzana. — Ale nie, nehádam. Viem. Ide o dedičstvo. Už dva mesiace čakali — a teraz sú pripravení.
Michal mlčky prikyvol. Cítil to od chvíle, keď teta Mária prepísala na nich so Zuzanou a ich dcérou Martinou byt v centre Bratislavy a chatu v Modre. Štyri roky sa o tetu starali, keď ochorela. Ostatní príbuzní len prichádzali v lete na chatu, a keď ich stará pani žiadala, aby ju zavezli — vždy boli „zaprataní“.
V sobotu presne o štvrtej zazvonili u dverí. Bez okolkov sa usadili v obývačke.
— Prišli sme ohľadom chaty — začal Juraj. — Byt nechajme, nech je váš. Ale chata… My sme sa o ňu celý čas starali.
— Nie — chladne odvetila Zuzana. — Vy ste sa nestarali. Vy ste tam odpočívali. Využívali ste ju, ale nepomáhali. A keď vás teta volala, nikdy ste neprišli.
— A kto by sa s ňou ťahal? Máme deti, vnúčatá, prácu! — vybuchla Mariana.
— Len teraz máte nároky — povedal Michal. — Zvláštne, nie?
— Vy ste ju vôbec niekedy na chatu zobrali? — ušklabla sa Mariana.
— My chaty nemáme, ale dvakrát sme jej kúpili pobyt v kúpeľoch — pokojne odpovedala Zuzana. — A sme v záveti. Je to spoločný majetok. Predáme ju.
— Vážne? — priškerívil sa Juraj. — Kvôli pár metrom v rozpadajúcom sa domčeke sa hádete s rodinou?
— Ak je to ruina, prečo sa o ňu tak bijete? — pokojne odrazil Michal.
Na druhý deň zazvonil telefón.
— Čo to má znamenať, Michal?! Prišli sme s Vojtom pre naše veci na chatu — a zámeny sú vymené!
— Áno. Na bráne aj v dome. Mali ste sa opýtať. V sobotu ideme so Zuzanou — príďte. Svoje si vezmete. Ale nie skôr.
Keď zavesil, otočil sa k žene.
— Ako si vedela, že tam pôjdu?
— Nepoznáš svojich príbuzných? Keby si nezmenil zámeny, vyčistili by chatu do posledného klinca.
Chatu predali. Spolu so starým bytom kúpili trojizbový v Piešťanoch, v novom dome kúsok od termálov. K vodnému parku boli za desať minút autom.
Dcéra Martina zostala žiť v tetinom byte, študovala druhý ročník. Michal začal pracovať v prevádzkovej spoločnosti, Zuzana učila v škole. Konečne mali pokoj. Ale nestalo sa tak.
Od marca im telefóny neustále vyzváňali. Príbuzní, ktorí na nich roky zabúdali, sa zrazu rozpamätali na „blízkych“. Prvá zavolala Mariana:
— Vy nás o chaty pripravili, teraz nemáme kam ísť. Takže v júli ideme k vám. Celá naša rodina a Jurajova vnučka s nami.
— Mariana, nikoho sme nepozývali. Nechceme tu mať ubytovňu. Ak chcete oddych, rezervujte si ubytovanie vopred.
— A ty si videl ceny hotelov v Piešťanoch?!
— Nevidel. Ale ak si ich nemôžete dovoliť, hľadajte lacnejšie miesta. K nám nechoďte. Neprijímame hostí.
— Takže Zuzanine rodičia mohli prísť, ale rodná sestra nie?!
— To boli jej rodičia. Keby žili naši, tiež by sme im neodmietli. Ale päť dospelých a deti na dva týždne? To nie, vďaka.
— Uvidíš! Ostaneš sám — a nikto si na teba nespomenie!
— Neboj sa. Odkedy sme sa nasťahovali, objavilo sa toľko „príbuzných“, že by sme naplnili dva domy. Každý si na nás spomenie od mája do septembra. Inak je ticho.
Ticho, ktoré sa stalo najhodnotnejšou súčasťou ich života.
